Knihy dokážem čítať po metroch, hltať ich jednu za druhou a nechať sa unášať… Je to proste slabosť a možno aj závislosť. Ale niekedy to robím úplne inak. Čítam pomaly a vychutnávam každú vetu a každé slovo. Márquezovu knihu Láska v časoch cholery som čítal dva mesiace. Neustále som sa vracal a opakovane čítal celé odstavce a vety. Bola to láska na prvý pohľad a dostala ma dokonale a naplno.
Prvé čo som napísal po prečítaní tejto knižky bolo:
– Tak už som ju dočítal a je mi veľmi ľúto, že je to za mnou. Chcem ešte.
Názov Láska v časoch cholery evokuje (aspoň vo mne), že by mohlo ísť o romantickú knižku z červenej knižnice a stručný obsah by tomu tiež nepridal. Niečo ako – Miloval ju celý život, čakala na ňu a nakoniec ju aj dostal. Dokonca aj forma a jazyk tohto románu sú zvláštne starosvetské. Siahodlhé vety plné prirovnaní na prirovnania o prirovnaniach. Romantický slovník a dokonale sladkastá príchuť. To všetko by mňa v prvom rade presvedčilo, že sa tejto knihe treba vyhnúť dlhým a širokým oblúkom, ktorý by v sebe zahŕňal cesty slnka na jarnej oblohe a putovanie mesiaca v tme nad zálivom tak, ako ho vidí len on keď strápený láskou, sadá k vlahej noci plnej ticha prichádzajúcej búrky, ktorá nesie skazu tomuto svetu ticha a pokoja rovnako, ako je nepokojné jeho srdce plné jedinej milovanej, ktorej meno sa zdráhal čo i len vysloviť. (Tak toto nenapísal Márquez. Je to čisto môj výpotok, len pre ukážku, ako to v tej knihe vlastne vyzerá.)
Tak prečo to nadšenie? Prečo dávam tejto knihe veľké ÁNO? Je to jednoduchá ingrediencia, ktorá je, ako som si všimol, v slabom písaní vždy neprítomná. Humor. Úžasný jemný, skrytý, dojímavý, morbídny aj drvivo sarkastický humor, ktorého je Láska v časoch cholery plná až po okraj.
Tými romantickými vetami totiž Márquez neopisuje len blúznenie lásky, ale aj manželské hádky, zvláštne sexuálne chúťky, alebo v úplne dokonalej časti románu, keď sa už už schyľuje k nadpozemskému vyznaniu lásky, si môžeme prečítať vysoko umelecký opis sračky, ktorá schváti hlavného hrdinu. Proste dokonalé! Za zmienku stojí ešte maličkosť „čaká na ňu celý život, až ju nakoniec dostane“ nie je žiadna moja nadsádzka. Je to čistá realita románu. Čaká na ňu naozaj až do svojej sedemdesiatky a potom ju naozaj dostane. Nie pred oltár, do postele. A celé je to dojímavé, romantické a citlivé, aj keď sa mu vlastne nepostavil.
Druhou silnou stránkou tejto knihy je jej uveriteľnosť. Márquez je dokonalý v tom, ako vystavia celý príbeh a ako ho čitateľovi podáva. Uveril som každé slovo rád a okamžite.
Veľké poďakovanie patrí tiež českej prekladateľke Blanke Stárkovej, knihu preložila naozaj nádherne, držiac sa pri tom tej úžasnej romantickej formy. Medzičasom som si prečítal aj ukážky slovenského prekladu, ktorý vyšiel prednedávnom vo vydavateľstve Ikar v edcii Odeon, ale ak vám nevadí čeština, tak skúste zohnať ten Blankin, ktorý vyšiel v roku 1988.
Láska v časoch cholery zaujala v rebríčku moji obľúbených kníh vysokú pozíciu a udrží sa na nej určite veľmi dlho. Nuž a akosi zvláštne cítim, že ak existuje niekto, kto mohol napísať toto…
Tentokrát to byl Florentino Ariza, který pohlédl smrti do tváře, a to ještě týž den odpoledne, kdy obdržel obálku s proužkem papíru, odtrženým od okraje sešitu, a na něm jednořádkovou, tužkou napsanou odpověď: Tak dobře, vdám se za vás, ale jen pod podmínkou, že mě nebudete nutit jíst lilky.
…a je zároveň držiteľom Nobelovej ceny, nemôže to s tou našou civilizáciou vyzerať až tak zle.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments