List Oľge, nielen o právnikoch a husiach a žabách

Man_Writing_at_DeskTak po Vladimírovi Mečiarovi, Ivanovi Gašparovičovi, Robertovi Ficovi, Robertovi Kaliňákovi, Dobroslavovi Trnkovi, Danielovi Lipšicovi, Jánovi Čarnogurskom, Štefanovi Harabínovi, Pavlovi Hrušovskom, Yvette Macejkovej, Ladislavovi Tichom… prišiel rad aj na právnikov. Právnici prišli na rad u Shootyho a ako dobre trafená hus dali najavo svoje rozhorčenie nad tým, ako karikaturista ich stav zobrazil. Slovenská advokátska komora síce povedala, že je za slobodu prejavu, „rozhodne sa však stavia proti prejavom nápadne pripomínajúcim propagandu totalitných režimov a rozdúchavanie nenávisti spoločnosti voči určitej skupine ľudí, či už pre vzdelanie, národnostný pôvod alebo triednu príslušnosť“.
Nežasnete, Oľga?

Tento stav, ktorý vytrvalo mlčal a mlčí a bude mlčať, keď viacerí príslušníci jeho stavu pravidelne zodpovedajú Shootyho karikatúre, ktorý mlčal, keď advokátka v role utajenej svedkyne pomáhala polícii usvedčiť svojho kolegu z korupcie (nielenže tento momentálne rozhorčený stav mlčal, ale ju aj zo svojich radov aj vylúčil, čím viac ako kedykoľvek inokedy ukázal, že táto karikatúra nie je mimo misu), sa cítil touto kresbou dotknutý. Nemáte z toho čudný pocit, Oľga? Tento stav, o ktorom po celom svete koluje jeden mimoriadne obľúbený vtip („čo je tisíc právnikov prikovaných na morské dno? sľubný začiatok“), sa cítil dotknutý natoľko, že Shootyho KRESBU prirovnal k propagande totalitných režimov (zrejme je len nechutnou zhodou náhod, že bez aktívnej účasti práve tohto stavu by ani jeden totalitný režim dlho nevydržal). Bývalý predseda tohto stavu sa stal ministrom spravodlivosti a pre viacerých pozorovateľov súčasného politického života sa stal aj najväčším sklamaním súčasnej vlády – čo sa mohlo stať zrejme len preto, lebo s ním spájali najväčšie nádeje. Keby však pozornejšie čítali Sudorov rozhovor s Borecom ešte ako prezidentom advokátskej komory, nemohli by byť sklamaní, lebo vnímavý čitateľ vie, že medzi obhajobou klienta a spravodlivosťou je niekedy obrovská vzdialenosť (ona je neraz obrovská aj medzi rozsudkom a spravodlivosťou, povedzme si na rovinu), vedeli by, že takéto nádeje sú zbytočné – veď krovie nikdy nebude podstatou lesa či džungle, ale neraz je ich prirodzenou súčasťou.
Možno, Oľga, vnímate aj ten rozruch okolo ďalšieho právnika, ktorý vyvolal svojimi slovami o rozmachu kultúry počas vojnovej Slovenskej republiky – kto však pozná príbeh Jana Čarnogurského, nemohol byť ani zaskočený, ani nadštandardne pobúrený, lebo v Janovom príbehu je aj odmietnutie deportácií Židov nielen za boľševika, aj kritika viacerých totalitných prejavov režimu vojnového štátu, na čo by sa nemalo zabúdať – napokon, pozorný čitateľ ich nájde aj v tom rozhovore. Ako však poznáme našich pappenheimských, krvavé oči im zabránili všimnúť si iné pozoruhodné či odsúdeniahodné slová Jána Čarnogurského – či už na adresu homosexuálov alebo roly Ruska v slovenských dejinách. „Vždy, keď Rusko zasiahlo v strednej Európe, zakaždým to bolo v náš prospech bez toho, aby si to uvedomovalo“, povedal bývalý premiér a bývalý predseda KDH a pri tejto vete by mal zbystriť pozornosť každý, v kom ruské mocenské ambície aspoň trochu vyvolávajú znepokojenie. Slová „vždy a zakaždým“ (aj v roku 1948? aj v roku 1968?) nemôžu byť prejav neinformovanosti, ani politickej obmedzenosti, lebo Ján Čarnogurský nie je ani neinformovaný, ani politicky obmedzený, ale tu a teraz pokojne použijem vetu, ktorú sme vymysleli v smečku práve pre takéto prípady – nemôžem dokázať, že Ján Č. je predĺženou rukou Moskvy, ale keby ňou bol, nepovedal by to inak.

„Mal by zbystriť pozornosť“ je formulácia, ktorá mi zrejme nenapadla len tak – práve v čase putinovských a čarnogurských atakov homosexuálov mi prišla do rúk kniha Johna Irvinga V jednej osobe. Určite ste od Irvinga čítali viacero kníh, Oľga, mne utkveli v pamäti Svet podľa Garpa, Zásady muštárne či Hotel New Hampshire. V jednej osobe je fascinujúci aj vzrušujúci román o hľadaní sexuálnej identity bisexuála Billa Abbota, v ktorého príbehu Irving stvárnil viacero autobiografických čŕt (nevlastný otec, zápasenie, pobyt v Európe…) – autor na viacerých miestach tohto skvelého románu píše, kde a pri akých slovách mal Billy zbystriť pozornosť – lebo autor už vie, keďže si spomína, ktoré náznaky sú dôležité.

A možno obhajoba inakosti je v tomto čase primeranou odpoveďou na Putinovo zahrávanie sa s inakosťou v ruských pomeroch – lebo možno na Putina reagovať bojkotom olympijských hier v Soči, dúhovým vyfarbením prechodov pre chodcov pred ruskými ambasádami, či namaľovaním nechtov počas majstrovstiev sveta v atletike v Moskve, prípadne masovým vyjadrením podpory „inakších“ práve počas MS či olympiády (kennedyovskou verziou známeho „I am Berliner“?), veď čo by urobil ruský režim proti tisíckam sympatizantov s inakšími počas ich slávnostného nástupu v úvode olympiády? Dá ich zavrieť?

Náznaky sú dôležité – čo vám signalizuje toto leto, Oľga? Necítite sa ako pomaly zahrievaná žaba? Čižnár v úrade, zákon o vyvlastňovaní pozemkov pre významné investície, spochybňovanie infozákona, ropovod a vodné dielo v Bratislave, Harabínov útok na senát ústavného súdu, nový volebný zákon, prefláknuté správy o odpočúvaní krížom-krážom… A keďže som nasledujúce vyjadrenie nikde v médiách nenašiel, dám sem tú správu agentúry SITA takmer celú: „Poslanec NR SR za SaS Peter Osuský považuje niektoré vyjadrenia opozičných kolegov, ktorí označujú súčasné obdobie vlády Roberta Fica za návrat k mečiarizmu, za silné slová, ktoré však sedia. Ako povedal Osuský v rozhovore pre agentúru SITA, súčasné obdobie nie je tak brutálne a sluhovské.„Samozrejme i osoby a obsadenie sú trošku iné, ako boli v najhorších časoch mečiarizmu. Ale myšlienkovo a túžbou dobyť všetky pozície a zamurovať ich, je to to isté,“ povedal s tým, že nedejú sa „gauliederovštiny“ v priamom prenose, nedeje sa v parlamente tak brutálne divadlo, neunášajú sa prezidentovi synovia, ale myšlienkový základ sa začína veľmi podobať. Rozdiel medzi Vladimírom Mečiarom a Ficom II. je podľa Osuského v chronológii a usporiadaní dejov. „Zatiaľ čo Mečiar povedal v Zlatej Idke a teraz to prevalcujem a pomáhaj nám Boh a urobil to symbolicky za jednu noc dlhých nožov, potom to len udržiaval a pestoval. Smer očividne na toto ide inak. Robí to postupne, salámovou metódou,“ upozornil Osuský. „Ešte raz hovorím, na rozdiel od noci dlhých nožov, keď bola žaba vhodená do vriacej vody, toto je klasický prípad postupného zohrievania vody,“ vyhlásil Osuský.“
Vitajte v klube.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť