12. Múzeum, v ktorom som plakala

By Diáda
28. novembra 2009

Áno, je to tu. Muselo to prísť. Hej vy tam, v šuflíku sú nejaké zvyšné vreckovky, tak si po ne choďte, lebo prichádza dojímavý príbeh. Ona stretne Jeho na brehu Seiny a zistí, že to nie je jej bratranec, a že sa môžu zobrať (tuším sa pustím do písania dvestodielnych seriálov, keď mi to tak ľahko ide). Ak sa vám zdá, že tliacham, máte pravdu. Slzy dojatia mi vypadli z iných dôvodov, ale o tom potom…

Minule som čítaniachtivým fanúšikom sľúbila odpoveď na otázku, ktoré to múzeum ešte stojí za minutie zvyšných bubákov, teraz sľub plním. Múzeum d´Orsay je miesto, kde v sedemdesiatych rokoch 20. storočia pár múdrych a príslušne aktívnych Francúzov zachránilo železničnú stanicu pred demoláciou, a skôr ako sa do nej zahryzli buldozéry, urobili z nej skvostné múzeum pre umenie vzniknuté v rokoch 1848 až 1914. Tuším by to architekt lepšie nevymyslel, keby to chcel postaviť nanovo:

Predstavujete si to so mnou? Píííísk! Na nástupišti číslo tri stojí parný vlak do Marseille, prosím nastupujte, o chvíľu vlak odcháádza… namiesto koľajníc však vidíte symetricky rozložené expozície, kde si ľudia len tak chodia a chodia a chodia….

Ako som povedala, darmo by ste v Louvri hľadali nejakého impresionistu, všetci sú tu a je im tu dobre. Napríklad taký fešáčisko Henri de Toulouse-Lautrec. Akoby mu nestačilo to hrozne dlhé meno, ktorým sa musel podpisovať na svoje nádherné obrázky, matka príroda mu nadelila nízky vzrast, veľký frňák a obrovské pery. A vlastne matka príroda to neurobila naschvál, oni sa totiž kedysi šľachta párila kvôli pár hektárom majetočku hlava nehlava, a keďže jeho tato s paňmámou boli bratranec a sesternica, nuž, chudáčisko, trochu sa nepodaril. Ono zase život nebude až tak nespravodlivý, lebo dostal do vienka ešte jeden mimoriadne vydarený telesný orgán (hovorí sa, že kankánové tanečnice z Moulin Rouge ho milovali) a ako bonus navyše výtvarný talent. Je jasné, že najradšej maľoval dievčence a najmä táto je mimoriadne vydarená:

Alebo taká Degasova baletka, no bábika je to prenádherná, schovaná za sklom, lebo s pannami treba narábať opatrne, to vedia aj v hriešnom Paríži. Našli ju v umelcovom ateliéri až po jeho smrti a pôvodne bola z vosku. Teraz je bronzová a „naživo“ je krajšia ako toť na obrázku. Degasa (myslím mŕtveho) som hľadala aj na cintoríne, ale jak som chodila, tak som chodila, podľa mapky mal ležať v severnej časti a nebol tam. Asi sa kdesi flákal. Tu je (baletka, nie Degas):

Renoir zase veľmi rád maľoval žúrky. Oni sa starí frfľoši radi oháňajú starými zlatými časmi, keď bola mládež cudná, vychovaná a poslušná, ale keď sa poriadne kuknete na jeho najslávnejší Tanec v Moulin de la Galette, ja tam vidím napitých mládencov a babenky prilepené na svojich gavalierov sakra natesno. Žeby tie staré zlaté časy boli ešte skôr?

Kto tu tvrdí, že to je len náhoda? Chcete ešte jeden dôkaz? Tuto, obraz skoro na celú stenu od muža menom Thomas Couture (z jeho francúzskeho názvu sa mi podarilo dešifrovať, že ide o dekadentných Rimanov). No pekne, samé zvrhlosti a túžobné pohľady… vy, čo nemáte osemnásť, pekne založte paprčky na oči a preklikajte sa ďalej, tam už už nechutnosti nebudú:

Vlastne zase budú, sme predsa v Paríži, meste to rozmarnom a zhýralom a okrem toho, naša dnešná mládež vie o sexe viac ako my. To za mojich mladých čias veru nebývalo…
V roku 1868 bola dokončená táto „urážka verejnej morálky“, ktorá v nás súčasníkoch, odchovaných na piatej strane Nového času, vyvoláva skôr úsmev ako pohoršenie. Vtedy súšošie Jean-Baptiste Carpeauxa vzbudilo búrku protestov, dnes si tie rozkošnice obzeráme sprava, zľava i zdola a nič sa nedeje.

Keď ma už od chodenia začali bolieť labky (príručka tvrdí, že múzeum má dve poschodia, ale podozrievam ju z klamstva, lebo druhé poschodie je vlastne siedme a tie medziposchodia sú tiež plné kadejakých videniapotrebných vecičiek), tak som si sadla na akúsi lávku a môj zrak spočinul na najbližšom dielku v priamom smere. Kukám, kukám a vtom mi svitne.
Je čas na malý test.
Zablikajte prosím žiarovkou a premýšľajte, kde ste videli toto:

Viete? Nie? Odpoveď čakajte na konci (ak nezabudnem).

Ani neviem, prečo som taká zaťažená na impresionistov. Sú ľudia, ktorí majú radšej kubizmus či expresionistov, vyžívajú sa v mrtvolkách, kostrách či zohavených postavách naservírovaných na tácke k večeri. Ja nie. Ľúbim sa pozerať na láskavé dúhové vlny na pobreží či na iskričky v očiach, čo maliar naťukol tenkým koncom štetca do čiernych očí. Smradu, choroby a tmy máme dosť aj na uliciach, obraz má oko smutného človeka potešiť, poláskať či aspoň slzou obdariť v pravý čas. Keď už spomínam dotyčnú slzu, veru na mňa prišla priamo pred týmto obrazom:

Normálne som tam stála a dojalo ma to. Hanbím sa ako pes, lebo však nepatrí sa na verejnosti, ale čert to ber. A keď sa to tak vezme, nič špeciálne na tej krajinke nie je. Voda, hviezdy a dvaja ľudia. Ani do tváre im nevidno, ale nejako cítim, že patria k sebe. Nie sú zaľúbení, ale sa majú radi. A možno je to tým, že modrá a okrová patria k sebe. Asi napíšem Ježiškovi. Chcem ten obraz, ale čo narobím, Francúzi ho asi nepustia. Ježiško aj tak neplní všetky sny. Budem si teda želať aspoň pekné papuče.

Nikto tak krásne nemaľuje hmlu ako Claude Monet. Ja viem, slávnejšie sú Lekná, ale ako som už spomínala pri Mone Lise, mne sa páčia vždy tie menej slávne.

Alebo voda. Fascinuje ma, že niekto vie namaľovať vodu. Chápete to? Keď sa pozriete na vodnú hladinu, nie je tam jedna vlnka, ani dve. Je ich tam milión. A niekto si sadne ku plátnu a tých milión vlniek nakreslí. Mňa by porazilo už pri dvadsiatej tretej. A okrem toho, keď niekto robí portrét, sedí (respektíve leží) mu modelka rovno pred stojanom či rámikom so sieťkou a on si ju tri dni prekresľuje na takú istú sieťku do svojho skicárika. Lenže čo mal robiť Édouard Manet, keď mu tá slaná voda ani za svet nechcela chvíľu postáť na mieste a ešte aj tou loďkou určite longalo hore-dole?

Čo už úplne nedokážem pochopiť, tak to sú bodkovaní. Taký Georges Lemmen si vám nabodkuje kopec farieb na jednu kopu ako mu príde, a keď na to upriete zdiaľky svoj pohľad, výjde z toho obrázok. Ja viem, na podobnom princípe funguje televízna obrazovka, ale ako to mohli vedieť pred sto rokmi, keď boli televízory ešte v plienkach? A vlastne ani v plienkach, boli to len malé myšlienkové spermie…

Ešte ste neutiekli? Dnes to nie je celkom o Paríži, ale čo narobím… ten deň, keď som omylom vstúpila do Múzea d´Orsay, považujem za šťastný. Neodchádzajte však, čakajú vás ešte dva pekné obrázky a odpoveď na kvízovú otázku. Nebojte sa, nebude reklama, mňa T-Mobile neplatí, a aj keby ma platil, určite by som tu nepúšťala tie stupídne reklamy s pripečenou Kikuš a pošahaným pudingovým Aďom. Pustím vám tu len dva obrázky, ktoré sa mi opäť len tak mirnix-dirnix páčia. Ten prvý je klasická plážová selanka z katalógu cestovnej kancelárie z konca 19. storočia a namaľoval ju mne nie až taký známy umelec Gustave Courbet:

Z toho druhého obrazu by mali radosť naši socialisti, lebo však robotnícky ľud bol vždy ich prio-riťou, ale mne sa páči, lebo z neho cítim ľudský smrad, čo sa zvykne nazývať človečenstvom… asi starnem, deti moje… no proste Henry Gervex a jeho obyčajný prostý, nie však sprostý ľud: