Bola raz jedna skupina, v ktorej sa ľudia chceli naučiť empatii. Bola raz aj jedna žena – krásna, sebavedomá, úspešná, odmeraná – akurát natoľko, aby ju nemali radi – ani v tej skupine. A jedného dňa sa stala obeťou týchto porozumenia-iným-a-sebe-chtivých ľudí. Hovorili jej, že v nej vidia veľa hnevu a ona pritakala – rozprávala o tom, čo všetko ju hnevá a prečo, vraštiac pritom čelo a potriasajúc hlavou. Ja vidím tvoj smútok, povedala najmladšia členka skupiny, skoro ešte dievča. A vtedy sa tá sebavedomá a odmeraná žena rozplakala.
Aj Yaas, rozprávačka Kaspického dažďa je najmladšia z postáv. Má iba dvanásť rokov a vďaka chorobe je už takmer odrezaná od sveta, keď nám rozpráva svoj príbeh a príbeh svojho otca a matky a príbeh „všetkých“ žien a mužov Iránu.
Príbeh, ktorý je vždy predurčený minimálne touto trojicou: pohlavie, spoločenská trieda, náboženstvo. A aj keď sa tomuto fatálnemu trojlístku pokúsi niekto vzoprieť, tak ako matka rozprávačky, mladá Bahar, zriedkavo sa to končí šťastne. A čo sa stane, keď človek staví svoj život na jedinú túžbu a prehrá? Môže zničiť život nielen svoj, ale všetkých, ktorí sú naň priamo napojení a na ňom závislí. Lebo rodinné väzby v Iráne sú naozaj silné.
Okrem dojímavého príbehu jednej rodiny sa v románe dozviete čo – to o rôznych zvyklostiach v mnohonárodnostnom Teheráne, o živote rozličných tried, o vplyve Západu, o tamojšej kuchyni; cez všadeprítomných šachových agentov na vás dýchne aj atmosféra predprevratového Iránu a kto nedá dopustiť na magický realizmus, tiež si príde na svoje.
Skrz malú Yaas vám Gina Nahai, ktorá sa v Teheráne narodila a v súčasnosti žije v USA, povie, že „v niektorých častiach sveta vás Pravda oslobodí. Vo väčšine ostatných je to ortieľ, ktorý nemusíte prežiť.“ Že v jej rodnej krajine je na každý hriech jedna cnosť; na každú krutosť jedna dávka milosrdenstva a nemilosrdná hierarchia likviduje slabých, mladých a odbojných. A konečne, že je v nej veľmi málo Iráncov.
Autorkin jazyk je pomerne jednoduchý, ale obrazy, ktoré ponúka, sú dostatočne sugestívne a lyrické, rovnako ako portréty postáv. Vďaka malej rozprávačke text nie je zaťažený bohapustým filozofovaním ani nadmerným psychologizovaním, aj keď psychológie sa v ňom nájde dosť.
Yaas je dobrá pozorovateľka a ako rastie a počúva matkino rozprávanie, uvedomuje si, že čoby jej jediné dieťa je aj zdrojom všetkého jej trápenia – už len preto, že je dievča.
No Yaas si uvedomuje tiež, že „každý človek, ktorého pozná, má svoju utajovanú polovicu.“ A keď nám svoj príbeh rozpráva, tuší už aj to, že za maminým hnevom je mnoho smútku a že kto nepoznal milujúce srdce vlastnej matky, akokoľvek banálne a klišéovito to znie, ťažko vie sám milovať. Niektoré veci tohto druhu sú proste ako prírodné zákony. A preto Yaas svojich rodičov súdi, ale neodsudzuje.
A vie odpustiť aj sebe. Lebo „nikdy nebola povahou ničiteľ a keby ju prijali takú, aká je, určite by si vybrala skôr nehu a odpúšťanie, než hnev a pomstu.“
A práve pre ten nežný a zmierlivý, aj keď nič nezastierajúci a občas o to bolestnejší tón rozprávania, pre živelné túžby a nekonečné odhodlanie postáv, pre kaspický dážď, ma táto kniha, ktorú mi odporučili ako jednu z najsmutnejších, nezdeptala, ale mi „pripomenula“, čo je dôležité.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.