Očarené duše

BezdomovciObidvaja sedeli na lavičke v malom parku oproti multifunkčnej budove Junior. Vedľa seba, pri nohách, mali položené preplnené igelitky, plné všakovakých rároh a špinavého oblečenia do zimnejšieho počasia, hoci vonku bolo nad 35°C v tieni. Dvaja chlapi mali napriek tomu na sebe aj dlhé, umastené košele, rozgajdané, visiace nad pásom ponad opasok džínsov. Jeden zelenkastú a druhý zľahka zafarbenú do modra. Keby nebol medzi nimi dvadsaťročný rozdiel, zdalo by sa, že sú bratia… Každopádne boli zladení. Muselo im byť riadne sparno.

– Daj ešte za glg, ty antikrist! – vyzval staršie vyzerajúci muž svojho kamaráta. V brunátnej, špinavej tvári mu na sotva postrehnuteľnú chvíľu zašklbal úsmev. Mohol znamenať všeličo.

– Boha, veď už nič nemám, svoje si už vyslopal a čo ja teraz?!… Nože skús z toho tvojho, či ti tam nič nezostalo!

– Ani slza, fakt. – Ako na dôkaz starší z dvojice pokorne pomykal plastikovou fľašou. Ani kvapka nepadla na rozhorúčený chodník. Nemal v nej naozaj už nič.

– Aj cigu máme už poslednú…! – sucho skonštatoval mladší z dvojice a prešiel si rukou po hustých kučeravých vlasoch. Očividne potrebovali umyť a zastrihnúť. Podobne aj starší. Kudrlinky mu padali do očí; iba prudkým pohybom hlavy ich odháňal z tváre.

– Tak to je na hovno, Joži, skurvená práca, keď už niet ani čím gágor vyúdiť. Serem ja na to…! – Na moment sa zasekol, túžobne sa zahľadel na mladíka, ktorý okolo prechádzal: cez plece prehodený cestovný vak, na nohách vkusné bermudy a moderné tenisky; v tvári zamyslený, v kútiku úst dymiaca cigareta. Zdalo sa, že na podobné výjavy na uliciach mesta si zvykol.

Mladší reagoval pohotovo: – Mladý muž, jedna cigaretka by sa aj pre mňa nenašla? – Márna námaha. Mladík, akiste študent, vysokej školy, ktorého sem vyvrhol prichádzajúci popoludňajší rýchlik len pokrútil hlavou, venoval im nezúčastnený pohľad a stratil sa im z dohľadu. Pomaly, postupne, bez náhlenia.

– Starý brachu, a sme nahratí, Arpi môj… – povedal mladší z dvojice, – keď už nemáme čo fajčiť, sme v riadnej riti…

Chvíľu sedeli nemo a hľadeli do prázdna. Z diaľky sa ozýval zvuk pojazdnej kosačky na trávu: pracovníci verejnoprospešných prác skrášľovali okolie malého parku. Je polovica augusta a zvuk pracovnej skupiny sa približoval smerom k nim.

– Mali by sme sa zdekovať, lebo nás hentí ešte zrovnajú so zemou s tými mašinami. Hučia teda kurevsky riadne. Kto to má počúvať?!… Keby aspoň smäd bolo čím zahnať a pofajčiť! Aj kávička by sekla, kurva-fix!

Obraz odchádzania podarenej dvojice bol celkom zaujímavý: lenivo si ponaťahovali údy (vyzeralo to miestami ako ranná rozcvička), šmátrali pod lavičkou, či niečo z ich drahocennej výbavy nestratili (robili to pedantne s nacvičenými pohybmi ako profesionáli), aj keď ani jeden z nich si úplne nepamätal, čo všetko mali zbalené v igelitkách. Nevadí, pohli sa… Arpi len poznamenal, že je kurevské teplo; mladší sa nezmohol na nič iné len súhlasne prikývnuť. Z malého parčíka pred Juniorom, budovou v tvare bonboniéry, ktorá slúžila ako Centrum voľného času, kino, miesto výstav a mnohých spoločenských udalostí, to do väčšieho, staršieho mestského parku mali na kúsok – oddychové zóny boli takmer prepojené -, ale ako bolo na nich vidieť, nehodlali sa zložiť ani tu.

– Juj, také pivečko by seklo, Joži, – prehovoril šeptom starší z dvojice.

– Tu sa nemôžeme zložiť… nedávno nás stadeto vyhnali fízli… Aspoň sa vyštím, ten džús mi tlačí na mechúr. – Mladší sa pri slove džús sprisahanecky pousmial, akoby povedal dobrý vtip. Samozrejme, mal na mysli jablkové víno, ktoré si svorne kúpili ešte skoro ráno v počte dva kusy – každému jeden.

Arpi postojačky sledoval chrbát svojho druha, ako vykonáva potrebu. Tušil, že aj na neho to príde, ale odkladal to.

– Poďme sa prejsť do mesta, – navrhol mladší, keď si odľahčil, – teraz je hic ako v pekle, nikto tam nebude…

– Ty, antikrist, ani nevieš, ako bude v pekle horúco, toto je oproti tomu šuviks…

– Aj tak sa potím ako hovädo, to sa nedá ďalej zniesť – namietal mladší, – a nevolaj ma stále antikrist, ešte mi to ten hore zráta.

– Už nám to zrátal, he-he, bratku!…

– Nemudruj a sem do rohu schovaj veci!

Naozaj, títo dvaja si našli v starých ruinách múrov v parku malý kút, kde popchali smradľavé igelitky, zakryli ich konárikmi s vysušenými listami, ktoré odrhli z najbližšieho stromu.

Arpi rozumne pripomenul Jožimu, aby sa dlhšie nezdržali, lebo čert nespí a ešte ich okradnú nejakí cigáni, ktorí sem občas zavítajú.

Postavičky placho prešli pred vysokou budovou VÚB banky, na križovatke za parkom smerom k bývalému mlynu zabočili, prešli cez prechod pre chodcov ako úctiví občania konečne vkĺzli do uličky centra. Pri vinárni len žiadostivo vykrútili nosy smerom dohora, a kráčajúc ďalej sa snažili pôsobiť nenápadne. Úzkou uličkou medzi obchodíkmi so značkovým oblečením prešli so zrýchleným krokom. Nezhovárali sa. Boli tu cudzincami. Stačil nejaký uniformovaný človiečik a bolo by po ich výprave. Keď míňali lacnú reštauráciu „na stojáka“, Arpi čosi zašomral, ale Joži ho odbil mávnutím ruky. Postáli pred výkladom nejakého denného baru, akoby sa rozhodovali, či vkročiť dnu alebo nie a dať si kávičku. Nemali ani cent. Na ranné čúčo si vyžobrali 60 centov. Naliehavo si uvedomili, že večer budú musieť žobrať opäť.

Dvadsať metrov pred nimi si dvaja ľudia, mladý párik, hovel pod slnečníkom na verande istého baru.

Zostali nesmelo stáť. Obhliadli sa okolo seba. Všade pomerne mĺkvo: ani vtáčika-živáčika nespozorovali. Zhrbení, s hrubými, špinavými, nepestovanými dlaňami sa opierali o roh historickej budovy, aby sa čo najviac skryli.

– Boháča, musím sa vysíkať! – Ticho horúceho popoludnia preťal až Arpi.

– Mohol si sa v parku. – Nie príliš presvedčivo ho napomenul mladší.

Pot im stekal cícerkom po vlasoch, ktoré boli i ich typických kučerách tvrdé ako drôty.

– Počkaj chvíľočku, hneď som naspäť…

Arpi sa odlepil od rohu budovy, prešiel popri mladom páriku na verande a obzeral sa, kde to zalomí. Za Mestskou informačnou agentúrou si všimol vchod do dvora. Historická veľká brána bola otvorená. Neváhal a vkročil dnu, nestretol nikoho, a tak podišiel ku kontajneru na konci uličky a s úľavou sa vyšťal. Keď sa otočil, po Ľavej ruke si všimol akýsi provizórny altánok, pod ktorým v bedničkách ležalo množstvo kníh. Skúmavo sa rozhliadol. Nikde nikoho, iba desať metrov za altánkom postrehol presklené dvere a za nimi pobadal čulý ruch. Nesmelo sa otočil, priam vybehol na ulicu cez tie vysokú bránu, otočil sa doľava a mávol rukou na Jožiho, aby rýchlo prišiel. Ten mu naznačil, či mu šibe, ale pohol sa k nemu.

– Čo si našiel nejaké evri? – posmieval sa mu.

– Skoro, Joži, skoro… aby si nebol prekvapkaný, – lišiacky sa usmial a zaviedol ho až ku kontajneru, kde mu ukázal na stovky kníh schovaných pod prístreškom.

Rozumeli si aj bez slov; nos na veci, ktoré sa dajú speňažiť, mali vycvičený bravúrne.

Prešli tých približne desať-pätnásť metrov k altánku, vsunuli sa do malej uličky medzi knihy, takže ich zvonku nebolo príliš vidieť a čumeli na chrbty kníh ako uchvátení…

– To je matroš, Arpi, čo by sme za to mohli dostať?

– Nemám šajn, bratku. – Chlap špinavými rukami prechádzal po chrbtoch kníh a šepkal mená, čo mu padlo do oka: – pozrime sa na to: nejaký Bunin, Huksly, Andri

, Hamsun, Ballek, Šalamov, Hrabal… kurva, toto ani neprečítam… Galsvórsy alebo čo… To ani neodnesieme, veď to je veľké ako riť…

– Čítaj ďalej!…

– Ja neviem: Updike, najaký Bélov, Sienkič, to sa ani nedá prečítať, boha mu. Že čítaj! Múdry si ako rádio. Je toho dosť. Samá kniha…

– Niečo by sme mali zobrať; ber, čo unesieš! Niečo hrubé vyber! Rýchlo…!

Kým sa naši dvaja hrdinovia prehrabávali v oddelení beletrie mestskej knižnice na každoročnom letnom výpredaji, ani si nevšimli prichádzajúcu ženu.

– A vy dvaja, čo tam robíte?, practe sa okamžite, asociáli akýsi! – Korpulentná knihovníčka mala pľúca za dvoch a odvaha jej nechýbala. Do tváre sa jej nahrnula červeň, keď ich okrikovala.

Joži pohotovo šťuchol do kamaráta: – Ber toto hrubé, čo je na kraji, ja beriem to pod tým!… Rýchlo! Padáme.

Zmizli ako s nasolenou riťou. Mali v tom prax. Hlučná ženička nemala na nich nárok. Iba sa obrátila ku dverám knižnice a skonštatovala odovzdane, že prišli o nejaké knihy. Povaľači nevídaní ich okradli.

Arpi s Jóžim sedeli na lavičke v starom parku oproti banke a v rukách zvierali dve hrubé knihy. Až teraz, odfukujúc, mali čas pozrieť si, s čím vlastne utekali cez polovicu centra mesta až do parku.

– Hrubšia tam nebola, – spokojne skonštatoval Joži. – Ukáž tú tvoju!

Chlapi si svorne vymenili knihy. Autor bol ten istý, aj názov knihy sedel.

ROMAIN ROLLAND: OČARENÁ DUŠA I, II.

– Sú v dobrom stave, ako nové, to je fajn, – opäť prehovoril Joži. – Nečítaj to tými špinavými paprčkami, – napomenul priateľa.

Ten sa nadurdil: – Kvôli tebe si nájdem nejaké umývadlo…

– Daj mi to…! Musíme to streliť.

Na chvíľu sa obhliadali okolo seba, potom našli v parku chodník, kde sa premieľalo viac ľudí, ale nie toľko, aby boli úplným stredobodom pozornosti.

Aj na svoje veci v kúte proti múre zabudli na moment. Začali ponúkať svoj tovar.

Mladý pán, nekúpite fajnovô čítanie? Pre frajerku, alebo aj pre vás. Nie?… Nevadí. Panička, čo takto nechať sa očariť knižkou? Chlapčiská, nemáte darček pre rodičov. Nuže knihu!

Po asi desiatich minútach, čo bolo dosť skoro, sa zastavil starší dôchodca, pozorne si ich prehliadol, chytil do rúk prvý zväzok románu a skonštatoval:

– To je príliš hrubé!

– Ale v dobrom stave, – kontroval Joži.

– Čo za to chcete?

– Dve evrá za kus, – opatrne sa vmiešal do rozhovoru Arpi.

Chlapík bez slova vrátil knihu Jožimu a odišiel.

Naši hrdinovia posmutneli, ale po chvíli si dodali znovu odvahu a ponúkali drahocenný tovar ďalej. Trvalo asi pätnásť minút, kým po odmietaní sa pri nich zastavilo čiernovlasé dievča s peknými širokými bokmi, guľatejšou tváričkou, slnečnými okuliarmi, bujným poprsím, v žabkách a krátkych nohaviciach. Tvárila sa, akoby ju títo dvaja so svojou ponukou zaujali.

– Môžem si jednu z nich pozrieť?

– Pravdaže, slečinka, nech sa páči. Sú ako nové, bez chybičky… Rada čítate?

– Veľmi, – priznala sa čiernovláska s úsmevom. Obracala knihu v rukách, potom ju na rôznych miestach otvárala a začítavala sa do nej. Ako znalec. Kniha bola naozaj vo veľmi zachovalom stave a v dobých rukách.

Keď sa ich spýtala: „Čo za to chcete?“, skoro spadli z nôh, alebo vyskočili od radosti. Povedali dohodnutú sumu.
Dievča sa vzdialilo od nich na kúsok, akoby im pri vyberaní peňazí nedôverovala, a potom k nim podišlo bližšie: – Dám vám tri euro za kus. Môže byť?

– Sú vaše, slečinka, – Arpád vystrúhal takú zdvorilú poklonu, že skoro spadol z nôh. Chvatom zobral šesť euro, stále ešte neveriac, čo za husársky kúsok sa im podaril.

Pohľadom obaja odprevadili mladú ženu so šiestimi eurami vo vrecku. Viac ako čakali.

V ten večer si naozaj schuti pofajčili, zostalo im aj na pár rožkov so salámou; a keď pred potravinami blízko ich parku popíjali lacné fľaškové pivo, hovorili si, aký ten Romain Rolland musel byť chytrý, šikovný a božský chlap.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť