Počas vysokoškolského štúdia som absolvoval dva semestre latinčiny. Pamätám si z nej pramálo, snáď len časovanie slovesa „cantare“. Pre potreby premostenia v tomto texte to však vlastne vôbec nie je podstatné. Dôležitejšie je totižto poznamenať, že tento bývalý jazyk vzdelancov sa nás snažil naučiť univerzitný profesor s tzv. klasickým vzdelaním. Často lamentoval nad našou mladou generáciou, ktorá už na gymnáziách k latinčine ani nepričuchla a aj z filozofie si iba tak nesmelo lízla na hodinách občianskej náuky.
V dobe internetu a sociálnych sietí, keď sa skoro z každého druhého používateľa stáva samozvaný vedec a filozof, keď mnohí často verejne riešia svoje zlyhania, frustrácie alebo naopak nedokážu udržať v rozumných hraniciach svoj egocentrizmus, mu čiastočne dávam za pravdu. Latinčina síce už nikdy nebude konkurovať inému globálnemu jazyku, no k tej láske k múdrosti by sme sa možno mali vrátiť. Dobrým začiatkom by mohla byť napríklad aj kniha Útěcha z filozofie.
Autor Alain de Botton sa v nej rozhodol vyvrátiť názor, že filozofia ako veda je vlastne nepodstatná a nepotrebná. Urobil to naozaj precízne, keď vo svojej knihe s ľahkosťou spojil názory šiestich veľkých filozofov, ktorí verili, že schopnosť filozofického porozumenia môže mať aj praktický dosah na životy bežných ľudí. V knihe Útěcha z filozofie sa tak čitateľovi prihovárajú Sokrates, Epikuros, Seneka, Nietzsche, Montaigne a Shopenhauer.
Rozum a pravda
Možno nikdy inokedy nebol človek tak často konfrontovaný s absenciou rozumu a šírením neprávd, ako to je v 3. tisícročí. Nepriamo za to môže práve internet. Z informačného zdroja vedeckých pracovísk a univerzitných študovní sa za pár rokov stal totižto prostriedok šírenia nielen zábavy, ale aj bludov a pseudovedeckých hypotéz. Existuje vôbec na tento patologický stav liečivý recept?
Možno by naozaj stačilo zoznámiť sa so Sokratom, mužom, ktorý vyslovil jednu z najmúdrejších filozofických viet: „Viem, že nič neviem“. Sokrates totižto podroboval kritike rozumu všetko, okrem iného aj pravdu, ktorá bola podľa neho pravdou iba vtedy, ak sa voči nej už nedalo logicky oponovať. Pokiaľ bolo teda možné tvrdenie vyvrátiť, nestávalo sa tvrdenie pravdou, hoci mohlo byť šírené aj celým zástupom ľudí. Držiac sa tejto zásady by možno ubudlo množstvo aj tých zaručených „právd“ na facebooku.
Absencia šťastia
Moderný človek akoby stratil schopnosť nachádzať šťastie. Vidí ho často v nedosiahnuteľných veciach a cieľoch. Aj v dejinách filozofie bolo len málo filozofov, ktorí by vedeli úprimne priznať, že ich zámerom je iba prežiť obyčajný a príjemný život. Epikuros však s týmto problém nemal. Šťastie videl v prostej slasti, pričom riešenia vôbec neboli drahé. Pritom vôbec nekládol dôraz na prepych a bohatstvo. Naopak, zameriaval sa na jednoduché a prosté zážitky. Chybou bolo podľa neho to, že iní ľudia tak nekonali a možno stále nekonajú. Pritom podľa Epikura mnohí len nesprávne interpretujú svoje potreby. Preto, keď si napríklad niekto kúpi luxusné auto, v skutočnosti túži skôr po slobode. Keď máme potrebu zájsť si do krčmy na dve pivá, v skutočnosti sme len zatúžili po sociálnom kontakte.
Paradoxne takémuto pesimizmu a frustrácii podliehajú aj vzdelaní a úspešní ľudia. Francúzsky filozof 16. storočia Montaigne mal na tento jav tiež vysvetlenie. Rozlišoval totižto dva druhy poznania: „vzdělání a moudrost. Vzdělaný člověk rozumí třeba logice, etymologii, gramatice, ovládá latinu a řečtinu. Sféra moudrosti je mnohem širší, mnohem prchavější a mnohem cennější; zahrnuje ty vědomosti, které nám umožňují dobře žít, čímž Montaigne myslel žít šťastně a mravně“.
Tomuto hovorím zrozumiteľná filozofia. Človeka možno naozaj robia šťastným iba obyčajné príjemné chvíle, pocit slobody a priateľstvá. Apropo priateľstvá. Epikuros tvrdil, že človek vlastne neexistuje, pokiaľ niekto nevidí, že existuje. Nemá zmysel čo hovoríme, pokiaľ sa nenájde niekto, kto nás chápe. Obklopení priateľmi znamená mať svoju identitu neustále potvrdzovanú. Na druhej strane však zároveň platí, že priateľstvo môže byť malým sprisahaním proti tomu, čo považujú za rozumné tí ostaní. Dodávam, že tento jav je často videný aj na virtuálnych sociálnych sieťach.
Frustrácia a hnev
Podľa Senecu sú hnev a frustrácia iba výsledkom stretu prianí a neúprosnej reality. Hnev teda nevzniká z nekontrolovateľného výbuchu emócií. Príčinou je len chyba v myslení a iracionálny optimistický názor na svet a ľudí okolo nás. Keď nás ovládne hnev, keď nevieme nájsť napríklad diaľkový ovládač od televízora, tak to len preto, že jednoducho veríme v existenciu sveta, kde sa diaľkové ovládače nestrácajú. Seneca tvrdil, že pokiaľ je človek pripravený budúce veci očakávať s rozumom, pokiaľ je pripravený na to, že sa jeho túžby nemusia naplniť, potom bude schopný vyrovnať sa aj potenciálnymi problémami.
Inakosť a intolerancia
Predsudky tu boli vždy, no v internetovej dobe si našli nové komunikačné diaľnice. Je tak paradoxné, že práve sloboda sa stáva ich najživnejšou pôdou. Autor knihy dáva za príklad Michela de Montaignea, ktorý tvrdil, že dávať ľahkovážne rovná sa medzi neznáme a nevhodné, je vlastne ignorovaním najväčšej z antických myšlienok: „Viem, že nič neviem“. Keď prekračujeme hranice, či už naozaj alebo len v našich hlavách, tak by sme sa podľa Montaignea mali zbavovať lokálnych predsudkov a stať sa tak slobodnejším občanom sveta.
Útěcha z filozofie je veľmi inšpiratívna kniha. To, že to predkladám ako akýsi stručný filozofický manuál pre používateľov internetu a sociálnych sietí, je len môj konštrukt. V skutočnosti Útěcha z filozofie ponúka omnoho väčší diapazón odpovedí na otázky týkajúce sa šťastia, peňazí, frustrácie, nedostatku, neschopnosti, lásky, úzkosti a krízových stavov. Je napísaná zrozumiteľne a číta sa s ľahkosťou. Autor akoby sa pri tvorbe textu sám inšpiroval názormi Montaignea, v knihe často citovaného filozofa.
„Každé náročné dílo nás staví před dilema, zda máme odsuzovat autora za to, že se nedokáže vyjádřit jasně, a nebo sami sebe, že jsme příliš hloupí a nechápeme, o co jde. Montaigne nás vyzývá, abychom vinili autora. Neobratně napsaná próza je spíše výsledkem lenosti než chytrosti; co se lehce čte, málokdy bylo lehce napsáno. Komplikovaná próza taky může maskovat chabý obsah; nesrozumitelný text se tak vlastně brání nařčení, že nemá co říct“.
Alain de Botton: Útěcha z filozofie, Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2010, Edícia: TEMA
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.