[Zapisky - Cast I.], [Zapisky - Cast II.]
Dlha rada ludi pred vchodom do dnesneho muzea T.A. Edisona a H. Forda ma presvedcila, ze moji priatelia hovorili pravdu. Musi to byt zaujimave vo vnutri tohto arealu. Postavil som sa teda do rady a cakal spolu asi s dalsou stovkou navstevnikov na otvorenie pokladne. Slniecko pekne teplo hrialo a cele okolie bolo presytene vonou kvetin. Po niekolkych minutach sa rad cakajucich ludi zavlnil, co bolo neklamnym znakom, ze so v predu nieco deje. A naozaj. Po chvilke som sa ocitol pred okienkami v podlhovastej budove, kde bolo niekolko okienok, ze ktorymi usmievave pokladnicky vitali navstevnikov. Zaroven so vstupenkou, ktora stala desat dolarov, som obdrzal vela informacnych brozur a letakov. Profesionalni sprievodcovia si navstevnikov porozdelovali po skupinkach a hned sa vyrazilo na prehliadku. Peknym, bielym pieskom vysypane cesticky sa klukatili po obrovskej zahrade, kde rastli stromy, kriky a kvety z celeho sveta. Ako je zname, Edison nemohol najst spravny material na vyrobu vlakna do ziarovky a tak skusal vsetko mozne a z toho dovodu dal priviest cudzokrajne rastlinstvo do svojej zahrady. Pri kazdom z tychto stromov, kriku alebo kvetine bola tabulka s vysvetlenim, odkial bola dovezena. Medzi stromami prevladali hlavne pomarancovniky. Pri jednom z nich sme sa zastavili a sprievodca vsetkych upozornil, ze tento strom rodi smrtelne jedovate plody.
Pomaly sme sa dostavali k hlavnym budovam muzea. Prvou bol Edisonov dom. Velky, cely biely s verandou dookola. Bohuzial dovnutra sa vojst nedalo, pretoze vchod, ktory bol sice otvoreny, bol zahradeny mrezovitou brankou. Vysvetlenie bolo jednoduche. Kratko po otvoreni muzea pracovnici zistovali, ze sa stracaju vystavene predmety. Niektori z navstevnikov neodolali a zobrali si ako suveniry veci, ktore pravom do tohto muzea patrili. No aby zabranili dalsim stratam, vchod prosto zatarasili. V dome boli veci a nabytok, ktory Edison so svojou rodinou denne pouzivali. Dalsim miestom bola povodna a zachovala Edisonova dielna a pracovna. Vsetko tam bolo tak, akoby prave vcera Edison prestal v tejto dielni pracovat. Povodne naradie, banky, horaky, kahany na osvetlenie a rozne ine veci. Pred dielnou rastol velmi zaujimavy a pre mna osobne nevidany strom. Spodne konare tohto stromu totiz nerastli smerom nahor, ale rovno do zeme.
Poslednou budovou bolo vlastne, novopostavene muzeum, v ktorom sa nachadzali vsetky Edisonove patenty a mal ich neurekom. Vyse jedneho tisica. Videli sme prvy prototyp telefonu, gramofonu, radia, ziarovky, baterii, vysielaciek a mnoho inych zaujimavosti. V muzeu sa taktiez nachadzaju auta - prve typy Fordov, ktore Edison dostal do daru od svojho velkeho priatela Henryho Forda.
Niekolko krokov a ocitli sme sa na pozemku, ktory patril H. Fordovi. Tito dvaja pani boli velmi dobrymi priatelmi a po dohode sa dohodli, ze si na Floride zakupia pozemky vedla seba a nich si postavia svoje zimne domy. V dome, ktory H. Ford obyval, nie je az na jeden exoponat nic originalne z jeho pozostalosti. Jedina vec, ktora mu patrila, bola sklenena vitrina, ktoru dostal do daru od svojej mamy. Vsetko ine, co je v dome dostalo muzeum od obyvatelov mesta Fort Myers.
Zaujimavost o tomto pozemku nam sprievodca povedal az na zaver. Cely pozemok aj s domom predala mestu pribuzna Forda za jeden a pol miliona dolarov. Nedaleko domu je postavena otvorena garaz, kde su vystavene prve modely jeho aut. Na moju otazku, ze za kolko sa da dnes kupit taky pojazdny model, mi bolo povedane, ze vraj okolo 25.000 dolarov. Na tak stare a pojazdne auto to vobec nie je zla cena. Prehliadkou tychto dvoch zaujimavosti som stravil asi styrihodiny. Pretoze den bol prekrasny a casu som mal habadej, presiel som si prekrasne mestske plaze, zasiel som do restauracie na obed, kde som sa za sedem dolarov kralovsky najedol. Mesto samo o sebe sa neodlisuje od mnohych americkych miest. Stred je vyplneny uradmi a velkymi obchodmi. Iba v prilahlych ulickach moze clovek najst male boutiqes, kde sa da jednat a kupit nejaky ten lacny suvenir. Navecer som sa vybral z Forth Myers smerom na sever. Presiel som mestecka ako Tice, Punta Corda, Port Charlote, az som dorazil do dnesneho ciela - Englewood. Tam som potreboval navstivit miestnu postu a banku. Bol uz vecer a tak som musel pockat do rana. V centre mestecka, ktore sa samozrejme nachadza na pobrezi, je velmi pekna a siroka plaz. Po kratkej jazde som narazil na druhu a trochu dalej tretiu. Vratil som sa na plaz cislo jedna, na ktorej sedelo niekolko penzistov, ktori cakali na zapad slnka. I ja som vybral z auta prenosnu stolicku, posadil sa na plaz a cakal. Je nieco fascinujuce pri divani sa na slnko, ktore sa pomaly blizi k horizontu, potom sa dotkne niekde v dialke vody, ponara sa coraz hlbsie, az nakoniec zmizne vo vode uplne. Videl som vela zapadov slnka na svojich cestach a dnes uz viem, ze kazdy zapad slnka je iny a inak ho clovek vnima. Je to prekrasna hra prirody a svetiel. Rano som napochodoval na postu ze si vyzdvihnem zasielku s Canady. Obalka bohuzial v priecinku este nebola, takze mi nezostavalo nic ine, iba cakat. Ovsem cakanie na nieco na Floride nie je az take zle, ako to na prvy pohlad vyzera. Kedze uradnik na poste nevedel s urcitostou povedat, kedy pride dalsia zasielka, povedal som si, ze rybacka a kupenie vyplnia cakaciu dobu. Vyskusal som vodu na vsetkych troch Englewoodskych plazach, previezol sa do dalsieho mestecka Venice, popozeral vystavne hotely, motely, domy, zahrady plne roznych druhov paliem a kvetov. A ako si tak jazdim, samozrejme, ze pomalou rychlostou, moje oci sa zastavili na uputavke jednej Mariny, ktora za 35 dolarov ponukala vylet s lodou na Deep Sea Fishing. Okamzite som zatocil volantom a zastavil na parkovisku pred dvomi lodami. Zaplatil poplatok, zaujal miesto na hornej palube a za niekolko minut motory zacali pracovat a lod sa pomaly vydala na cestu do Mexickeho zalivu. Na lodi okrem posadky, ktoru tvorili dvaja ludia, bolo asi do 30 pasazierov, vacsinou penzistov. Lod sa predierala silou svojich motorov dvojmetrovymi vlnami, slniecko hrialo, delfini si vyskakovali pred lodou, obcas sa objavili cajky alebo kormorany. Po dvojhodinovej plavbe motory stichli, kapitan lod zakotvil a zacala morska rybacka. Vyfasoval som kratku, silnu udicu, nakrajane kusky malych chobotnic, ktore sluzili ako navnada. Lovenie ryb bolo velmi uspesne. Niektori mali na svojom lanku aj do 50 ryb, samozrejme ze nie velkych, ale dobrych na jedenie. Ja som mal na svojom konte iba dve. Jednu, ktora presahovala mieru, som pustil spat do mora, ale za to ta druha bola druhou najvacsou spomedzi nas.
Moj ulovok som daroval jednemu malemu chlapcovi, ktory bol na lodi so svojim starym otcom a nemal take stastie ako ja. Ulovena ryba bola Red Cruper, ktora je povazovana za jednu z velmi dobrych pochutok. Na spiatocnej ceste som sa pokusal trochu filmovat, ale v jednej ruke drzat kameru a druhou sa krcovite pridrziavat zabradlia nie je nic zavideniahodne. Zabery su krasne ale trochu roztrasene. Povalovanim sa na plazach v roznych miestach som stravil tri dni, az konecne zasielka prisla. V banke som si zamenil sek za hotove peniaze a vyrazil smerom k dalsiemu cielu svojej pute.