140 stranova knizocka vreckoveho formatu je zbierkou osmich eseji priamo alebo nepriamo venovanych problematike umelej inteligencie a virtualnej reality. Jej autor Jozef Kelemen je aktivnym vedeckym pracovnikom v oblasti umelej inteligencie, robotiky a kognitivnej vedy a autorom viacerych vedeckych aj popularnych knih a clankov. V case vydania knihy bol docentom Fakulty hospodarskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave a Filozoficko - prirodovednej fakulty Sliezskej univerzity v Opave.

Autor vyklada pojmy umela inteligencia (AI) a virtualna realita (VR) z historicko-evolucneho pohladu. Sprevadza citatela vyvojom zobrazovania sveta od prvych nastennych malieb v Altamire az po datovu rukavicu Jarona Laniera a helmu virtualnej reality. Z tohoto pohladu VR nie je revolucnym skokom, ale evolucne dosiahnutym zjemnenim prostriedkov, ktorymi umelci vytvaraju vizie predstavovanych svetov. Ich postupny vyvoj popisuje J. Kelemen - v kontraste s pohladom napr. Vilema Flussera - linearne. Na pociatku bolo vytvarne umenie. Neskor sa k nemu pripojila literatura. Ta sice vo vytvarani iluzie za obrazmi zaostava, ale spojenim oboch medii vzniklo divadlo, ktore ich obe ucinnostou prevysuje. VR dalej zdokonaluje moznosti divaka byt aktivnym ucastnikom a dokonca spolutvorcom diela. Dovedena k dokonalosti napokon divakovi umozni uplny vstup do sveta navrhnuteho niekym inym. Rozsiruje tym nase moznosti priamej skusenosti s inymi kulturami a da nam sancu ziskat viacnasobnu kulturnu identitu.

Umelu inteligenciu vyklada Jozef Kelemen v kontexte biologickej evolucie. Vznik jednoduchych biomolekul v praoceane a postupny vznik zlozitejsich organizmov vidi v paralele k jednoduchym mechanickym robotom, ktore napokon skladanim jednoduchych funkcii su schopne pomerne sofistikovanych ukonov. V paralele pokracuje analyzou cinnosti mozgu a moderneho pocitaca. Upozornuje, ze inteligencia nie je vlastnostou izolovaneho jedinca, ale vysledkom jeho interakcie s prostredim. Autor predpoklada, ze inteligentne spravanie sa v sustave robotov alebo pocitacovych programov spontanne objavi, podobne ako sa objavilo v istom stadiu vyvoja ludskej spolocnosti. Vyslovuje domnienku, ze AI je schopna vyrovnat sa ludskemu mozgu, ba v mnozstve obsiahnutych informacii a rychlosti ich spracovania daleko prevysuje moznosti jednotlivca. Uz dnes existuju expertne systemy, ktore dokazu sledovat, vyhodnocovat a riadit niektore procesy ovela lepsie, nez by to dokazali ludia.

Jozef Kelemen patri k tym, ktori predpokladaju, ze ludske spravanie bude mozne strojovo simulovat. Je presvedceny, ze AI a VR maju pred sebou skvelu buducnost a ze ich rozvoj bude pre dobro ludstva. Predstavuje si ich mozne vyuzitie nielen na trenazery napr. pre vyuku lekarov, ale dokonca i na dialkove riadenie chirurgickych operacii, ktore budu vykonavat roboty na dialku riadene specialistom z ineho mesta ci kontinentu. V simulacii zazitku prostrednictvom zdokonalenej VR vidi dokonca moznost liecby a prevencie drogovych zavislosti. Zaruku toho, ze pokrok jeho vedy nebude na skodu inym strankam nasho sveta, vidi v dialogu jej tvorcov s ich kritikmi.

Kniha neobsahuje informaciu, z ktorej by bolo jasne, ako zbierka vznikala. Jednotlive eseje nemaju svoje vlastne vrocenia, takze sa zdaju byt pisane v jednom case a specialne pre tuto knizocku. Na to su vsak trocha prirozmanite a nefunkcne sa prelinaju - napr. druha a posledna esej odvodzuju svoju (velmi podobnu) myslienku od toho isteho citatu z "Rozhovorov s Michelangelom." Jazyk, ktorym je kniha napisana, je nevyvazeny. Od odlahceneho rozpravania zivotnych prihod prechadza k odbornemu slovniku, ktorym autor vyklada podstatu AI a VR. V tejto polohe prestava byt zrozumitelny uplnemu laikovi. Cloveku dostatocne informovanemu zase povie malo noveho. Knizocka bude najvacsim prinosom pre tych, ktori maju zaujem o strucny vseobecny uvod k premyslaniu o vztahu strojov a ludi, o podstate inteligencie a metodach poznavania sveta a konstruovania jeho obrazu. Ti sa potom mozu vybrat po stopach citacii literatury, ktorych je na strankach knizocky dost, i ked niekedy smeruju k clankom samotneho autora, publikovanym v tazsie dostupnych casopisoch.