100 Pesiet (Pts) = 22,80 Sk
1 Dirham (DH) = 3,60 Sk

Cesta do Španielska

Z Bratislavy sme vyrazili 3. júna 1998. Autobus nás na druhý deň bezpečne dopravil do Nice. Napriek tomu, že patril francúzskej spoločnosti Intercars, väčšia cestujúcich, šoféri aj sprievodkyňa boli Poliaci. Dôvodom toho bolo, že vychádzal z Varšavy.

V Nice sme mali tri hodiny času. Prešli sme sa po meste, ale väčšinu času sme strávili na pláži, pretože sme boli unavení po noci strávenej v autobuse. Bolo síce celkom teplo a na pláži sa opaľovalo mnoho ľudí, ale v mori sa kúpal málokto, lebo fúkal dosť silný vietor a voda tiež nebola najteplejšia.

Druhý autobus, ktorý nás mal odviezť do najjužnejšieho španielskeho prístavu Algesiras, mal odchod podľa cestovného poriadku o 15.30. Znamením, že ideme na juh, kde nevládne celkom poriadok, bolo to, že sme Nice opustili o štvrťhodinu skôr a na neskoršie prichádzajúcich cestujúcich sa nečakalo. Šoféri veselo fajčili, hoci na každom okne bola značka so zákazom fajčenia.

Okolo polnoci sme prekročili španielske hranice a o deviatej ráno sme boli v Madride. Pár kilometrov za Madridom, v oblasti La Mancha, sa začalo blýskať, neskôr sa spustil aj lejak a pršať prestalo až na poslednom kopci pred pobrežím. Ale Costa del Sol bolo verné svojmu názvu a privítalo nás slnkom. Posledný cestujúci okrem nás, ktorým bol jeden stavbár z Bardejova cestujúci za zárobkom, vystúpil v Marbelle. Posledných sedemdesiat kilometrov išiel teda autobus s troma šoférmi len kvôli nám dvom. Piateho júna o pol šiestej poobede, po 47 hodinách, sme vystúpili v Algesiras.

Prvý cestovateľský problém - kde prespať?

Pred odchodom som v jednom bratislavskom kníhkupectve objavil sprievodcu Lonely Planet pre Španielsko. Zdalo sa mi veľa dať 900 korún za knižku, ale bol to omyl. Dobrý sprievodca ušetrí na ceste veľa peňazí. Nie vždy je však presný. Pamätal som si z neho informáciu, že v Algesiras sa nachádza kemping. Preto som sa naň domorodcov pýtal a všetci ho aj poznali. Nastúpili sme na nimi doporučovaný autobus, uistili sme sa o kempe u šoféra, cestou sme minuli niekoľko smeroviek s nápisom CAMPING a... žiadny kemping tam nebol. Pred pár týždňami ho zrušili. Hneď polhodinu po vystúpení z autobusu sme museli riešiť prvý veľký problém nášho nezávislého cestovania - kde budeme prvú noc spať. Najbližší kemping je v Tarífe, ktorá je dosť ďaleko, čo nám veľmi nevyhovovalo. Ráno sme chceli hneď nastúpiť na prvú loď do Maroka. Nakoniec sme našli neďaleko hotel, presnejšie hostal (ubytovňu) a podarilo sa nám zjednať cenu zo 4000 na 3000 pesiet.

Prvýkrát v Afrike

Do úvahy prichádzali dva ranné trajekty do Tangeru - o siedmej a o pol desiatej. Rozhodli sme sa pre ten neskorší, aby sme si trochu oddýchli po namáhavej ceste. Mali sme ešte možnosť ísť aj do Ceuty, španielskej kolónie v Afrike. Cesta loďou trvala len hodinu oproti dvom a pol hodinám do Tangeru, ale cestovné je rovnako vysoké a pre našu ďalšiu cestu bol výhodnejší Tanger. Kúpili sme si teda plavbenky do Tangeru a nastúpili na loď. V diaľke sa rysovali africké kopce, oproti sa týčila 400 metrov vysoká gibraltárska skala a pred nami sme len tušili v opare mesto Tanger. Ešte na trajekte sme si presunuli hodinky o dve hodiny dopredu. V Španielsku platí napriek jeho polohe stredoeurópsky letný čas a v Maroku pre túto zemepisnú dĺžku prirodzenejší greenwichský. Počas plavby sa po lodi motal policajt a kontroloval pasy. Ocenil som tento zlepšovák, pretože som sa domnieval, že urýchli vystupovanie cestujúcich. Ale precenil som Arabov. Po zakotvení a otvorení dverí sa na palubu vtislo asi dvadsať nosičov, mávali oficiálnymi preukazmi, divo gestikulovali a ponúkali svoje služby. Vytvorili takú tlačenicu, že hodnú chvíľu nikto nemohol ani dnu, ani von.

Hustleri

Pred cestou do Maroka pri zbieraní informácií o tejto krajine som veľmi často narážal na varovanie pred takzvanými hustlermi. Sú to ľudia, ktorí turistom neodbytne ponúkajú služby sprievodcu po meste, alebo lacné ubytovanie, alebo výborný obchod s kobercami, alebo čokoľvek iné. Našiel som rady ako: „Noste čierne okuliare, lepšie sa budete vyhýbať pohľadom", prípadne „v žiadnom prípade nemajte na krku fotoaparát a v ruke sprievodcu", či dokonca „kúpte si domorodé oblečenie". Boli sme teda pripravení na najhoršie. Musím vopred povedať, že také neznesiteľné to vôbec nie je. Je to síce otrava, ale patrí to k tej krajine a treba si na to zvyknúť. S týmto problémom je však spojený jeden problém. V Maroku stretávate veľa ľudí, ktorí chcú z turistu vyryžovať peniaze, ale všetci ostatní - a tých je oveľa viac - chcú skutočne pomôcť, alebo len prehodiť s turistom pár slov. Tieto dve skupiny sú na prvý pohľad ťažko rozpoznateľné. Na niekoľko rozlišovacích znakov sme však prišli. Hustler v každej druhej vete používa oslovenie „my friend", hneď na začiatku upozorní, že on nie je sprievodca turistov, ale ... (doplniť podľa prostredia - rybár, železničiar, robotník v továrni), a keď sa ho spýtate na niečo nepríjemné, okamžite zabudne po anglicky. Jeden sa na nás nalepil hneď v prístave. Odpovedali sme mu na pár otázok a potom sme sa ho 30 minút nevedeli zbaviť.

Tanger

Maroko návštevníka prekvapí ohromnou pohostinnosťou, na akú Stredoeurópan nie je zvyknutý. Na každom kroku sa neznámi ľudia prihovárajú, najčastejšie „Hej, mesieur, where are you from?", alebo len „Bienvenue in Maroc" či „Welcome in Tanger", pozdraví takmer každý. Neustále sme sa pohybovali medzi domorodcami, cestovali v autobusoch, prechádzali sa po mestách, a môžeme prehlásiť, že takýto vzťah nie je len voči cudzincom. Vyzerá to tak, ako keby všetci navzájom boli dobrí priatelia, aj keď sa nikdy predtým nevideli. Po príchode do Tangeru sme si hneď zakúpili lístok na vlak do Meknésu. Do odchodu vlaku sme ale mali 3 hodiny času. Na železničnej stanici nám však do úschovne nevzali ruksaky, pretože nemali zámok. Mohli sme ich síce nechať v prvom obchode za bakšiš, ale to sme ešte vtedy nevedeli, takže sme ich po celý čas nosili po meste na krovkách. Ešte sme boli plní síl...

Marocké mesto

Stred všetkých marockých miest starších ako storočie tvorí „medina". Pred 100 rokmi boli po celej krajine len takéto mediny. Je to stará časť mesta, „mesto v meste", obohnaná kilometrami hradieb s desiatkami bášt. Do takejto mediny sa dá dostať len cez jednu z mnohých brán, ktoré sú často vyzdobené arabskými ornamentami. Za hradbami návštevníka čakajú úzke a kľukaté ulice, ktoré mnohokrát pripomínajú skôr chodby veľkého domu. Niektoré sú také úzke, že cez ne neprejde ani osol s rozpaženými ušami. Často sú pred slnkom zakryté a sú plné malých obchodov a dielní. V medine sa predáva všetko možné. Od topánok, oblečenia, potravín až po nábytok alebo pneumatiky. Obchody sú malé, často sú to len dva metre štvorcové plné tovaru, pred ktorým sedí predavač. Predavač však niekedy stojí uprostred obchodu medzi tovarom, kam sa dostane preplazením popod stoly. Tovar je vždy rozložený aj v uličke pred obchodom, a ten, kto žiadny obchod nevlastní, si tovar rozloží doprostred uličky na koberec alebo na vozík. Každý z týchto obchodníkov láka turistov a okoloidúcich k svojmu tovaru („len pozrieť!"), takže kľučkovať medinou je často veľmi namáhavé. Obchody je možné zásobovať tovarom len na dvojkolákoch alebo prostredníctvom somárov. To niekedy vytvára v uličkách nebezpečné „dopravné" situácie, takže hoci tam nechodia autá, treba stále dávať dobrý pozor. Uprostred Fésu sme videli dopravnú značku Zákaz vjazdu pre somáre...

Obchody majú málokedy štíty, ako sme zvyknutí u nás. Tiež nemajú výklady. Jednoducho sa vytiahne roleta a obchod je otvorený. Otváracia doba je voľná, otvorené je podľa usilovnosti majiteľa. Mediny majú aj štvrte s dielňami, kde sú celé ulice zasvätené jednému remeslu. Nájdeme tu ulice stolárov, kovotepcov, veľmi fotogenická je štvrť farbiarov vlny v Marakéši a úplne úžasná je štvrť koželuhov Tanneries vo Fése. Okolo takejto mediny je vždy postavené moderné Ville Nouvelle založené Francúzmi počas protektorátu v tomto storočí v peknom koloniálnom slohu so širokými bulvármi. Obchody v novom meste už trochu začínajú pripomínať Európu, dokonca sme v Casablance videli aj samoobsluhu, čo je v Maroku veľká zriedkavosť.

Prekvapenie - marocké železnice

Byť lepší ako slovenské železnice v kvalite služieb, ale hlavne v čistote nie je žiadna ťažká úloha. Ale marocké železnice nás skutočne prekvapili. Čistučké stanice aj vlaky, vozne v rýchlikoch sú klimatizované, jednoducho radosť cestovať. Predavač v pokladni vám na požiadanie vytlačí zoznam spojov odkiaľkoľvek kamkoľvek v Maroku. ŽSR by sa mali ísť poučiť - do Afriky...

Meknes

Po vystúpení z vlaku sme sa každého pýtali na kemping, no nikto o ňom nič nevedel. Vedeli sme však, že sa nachádza niekde v centre, tak sme nastúpili na autobus do mediny. Vystúpili sme na hlavnom námestí mesta Place El-Hedim a obraz, ktorý sa nám naskytol, bol veľmi pôsobivý. Námestie je veľké ako dve futbalové ihriská, z dvoch strán sú hradby, ktoré práve v podvečernom slnku žiarili dočervena. Cez hradby viedla na kratšej strane námestia krásne zdobená brána Bab El-Mansour. Na námestí sa práve konal súk (trh). Predávalo sa ovocie, zelenina, korenie, z ktorého sa šírila vôňa. Pouliční kuchári opekali kebab a ryby a toto všetko spolu s krikom a zmätkom dávalo obraz, ktorý sa dá len ťažko opísať. .

Potom sme sa vybrali hľadať kemp. Nachádzal sa asi kilometer od centra v kráľovských záhradách a bol to náš najkrajší, ale aj najdrahší kemp v Maroku. Dokonca tiekla teplá voda. Cítili sme sa, ako keby sme stanovali v botanickej záhrade. Vzhľadom na polohu v centre v blízkosti mnohých mešít sme v našej blízkosti počuli hneď niekoľko muezínov, ktorí päťkrát denne zvolávajú veriacich. Hlavne ráno o piatej som ich prenikavý spev „allah akbar" pokladal skôr za pomstu neveriacim európskym obyvateľom kempu.

Kráľovské mesto Meknés dal postaviť v 17. storočí mocou posadnutý diktátor Moulay Ismail. Celková dĺžka hradieb dosahuje až 20 kilometrov a na niektorých námestiach a uliciach nie je zo všetkých strán nič iné, len vysoké hradby a brány zdobené arabskými vzormi. Prezreli sme si veľké námestia aj stiesnenú medinu, starú školu koránu Médersa Bou Inania aj jednu z mála mešít v Maroku, ktoré sú prístupné pre neveriacich - mauzóleum Moulay Ismaila.

Fés

Poobede sme sa vlakom vybrali do neďalekého Fésu. Povedali sme si, že necháme kemp kempom, a pokúsime sa nájsť ubytovanie v centre. Práve v medine sa dajú nájsť lacné hotely určené hlavne pre domácu klientelu. Hneď prvý, na ktorý sme narazili, bol celkom dobrý a nie drahý - 60 dirhamov. Výhľad z izby bol zaujímavý - na starý židovský cintorín.

Museli sme vyriešiť menší problém - určiť polohu nášho hotelu. Názvy ulíc a námestí nie sú vo Fése dvojjazyčné, len arabské. Ale aj keby sme im rozumeli, bolo by nám to k ničomu, pretože mapa mesta v našom sprievodcovi neobsahovala názvy ulíc v medine. Pýtali sme sa policajtov, civilistov aj vojakov z kráľovskej stráže, ale nikto nám nevedel pomôcť. Oni sa jednoducho v mapách nevedia zorientovať. Našu približnú polohu a potom aj polohu nášho hotelu sme nakoniec určili svojpomocou po troch kilometroch podľa tvaru jazierka v kráľovskej záhrade...

Fés je najúžasnejšie mesto, ktoré sa dá v Maroku vidieť. Má dve mediny, pričom v tej staršej - Fés El-Bedi - má človek mnohokrát pocit, že život sa tam zastavil v stredoveku. Do marockej mediny sa pred piatou poobede ani neoplatí ísť. Po piatej sa začnú postupne vyťahovať rolety obchodov, uličky sa zapĺňajú, kaviarne tiež (zaujímavé - vždy len mužmi). Okolo ôsmej je v uličkách už riadna tlačenica. O pol deviatej sme mali šťastie - do dverí jednej z mešít vošiel muezín a svojím spevom zvolával ľudí z priľahlých ulíc k večernej modlitbe.

Bol však už večer a čas na návrat do hotelu. To sa ľahšie povie, ako zrealizuje. Podľa mapy sa vôbec nedalo vyznať v tej spleti ulíc, uličiek a priechodov, a kompas na určenie svetových strán sme so sebou nemali. Nakoniec nás z mediny vyviedol chlapec, ktorý za to samozrejme zapýtal peniaze. Istý pokrok sme urobili, teraz sme sa nachádzali na kraji mediny. Ale na opačnom konci starého mesta ako náš hotel. Rozhodli sme sa medinu obísť a k hotelu sme chceli prísť cestou, ktorá ide okolo celého mesta a volá sa preto Tour de Fés. Boli to asi 4 kilometre zväčša opustenej cesty, v blízkom kroví sme tušili bezdomovcov, sem-tam sme stretli osamelého chodca - nebolo to hlavne pre Hanču veľmi príjemné, ale nakoniec sme to úspešne zvládli.

Ráno sme sa ešte raz prešli po meste, hlavným cieľom bola tentoraz štvrť koželuhov Tanneries. Najlepší výhľad na ňu je z terasy obchodu s kožou, ktorý je z ulice veľmi nenápadný. Obchod je vlastne kľukatá chodba a schodište, pričom človek prekračuje kožené taburetky, hlavou vráža do kožených kabeliek, tašiek, opaskov, ruksakov a čojaviemčohoešte. Keď sa tým človek prederie a všetkými silami odrazí všetky útoky dotieravých predavačov, dostane sa na terasu. Odtiaľ je výhľad na množstvo betónových kadí, ktoré robotníci napúšťajú lúhom a prírodnými farbivami. V nich sa potom po kolená brodia a spracúvajú kože, iní ich zase orezávajú nožom

Autobus - najbežnejšia doprava

Poobede sme našli autobusové nástupište a kúpili sme si za 30 dirhamov lístky do mesta Azrou. Pokladník mávol blízkemu zriadencovi, aby nám ukázal autobus. Ten pomaličky, krívajúc, zastavujúc sa a debatujúc s okoloidúcimi nám naveľa-naveľa autobus ukázal. Tam stáli ďalší dvaja zriadenci, ktorí nám pichli ruksaky do zaprášeného kufra. Lepšie povedané, uložil som ich tam ja, oni ich len vyrovnali. Po tomto úkone sa jeden z nich predo mňa postavil, natiahol jednu ruku a vyžiadal si za tento úkon desať dirhamov. Toto gesto sme potom dôverne poznali - používajú ho na autobusových staniciach v celom Maroku. Každé naloženie ruksakov do autobusu stojí 10 DH.

Cesta marockým autobusom je tiež veľkým zážitkom. Samotné autobusy sú relatívne kvalitné (určite lepšie ako Karosy na Slovensku) - sú to 10-15 ročné DAF-y, Volvá a Renaulty. Pred odchodom zo stanice ešte do autobusu vojde niekoľko predavačov ponúkajúcich vodu, kolu, čokoládu, keksy, vajcia na tvrdo, hračky, šperky, sponky do vlasov, voňavky a iné v tejto chvíli zaiste prepotrebné veci. Medzi nimi sa vtlačí chlap, ktorý sa postaví vchádzajúcim cestujúcim a vychádzajúcim predavačom do cesty, čím sa chaos a tlačenica len znásobí, a päť minút autobusu žehná, čo mu pri následnej zbierke vynesie pár dirhamov. V menších mestách, kde nemajú stanicu a autobusy vychádzajú z hlavného námestia, sa k nim vždy priplichtí nejaké miestne indivíduum a trojhodinovým vykrikovaním cieľovej stanice si od posádky tiež vyslúži pár dirhamov. Praktický význam tejto činnosti mi je záhadou, pretože ak chcem ísť do Marakéša a na námestí stoja dva autobusy, ten správny si zistím za 15 sekúnd. A ak do Marakéša cestovať nechcem, žiadne sebehlasnejšie výkriky ma k tomu nepresvedčia. Význam to má snáď jediný - jeden chudák si pomôže k nejakým peniazom. Posádku tvoria jeden až dvaja šoféri a jeden až traja pomocníci. Prácu pomocníkov síce v Európe zvládne šofér jednou rukou, ale v Maroku sú pomocníci jedni z najzamestnanejších ľudí. Behajú po autobuse, neustále niečo kontrolujú, predávajú lístky. V ruke stískajú štyri podlhovasté formuláre - červený, biely, modrý a žltý, do ktorých neustále niečo striedavo zapisujú. Pero si potom frajersky strčia za ucho. Upozorňujú šoféra na stopujúcich cestujúcich pri ceste, nastupujúcim a vystupujúcim otvárajú dvere, pričom vystupujú ešte za jazdy a naskakujú už za jazdy. Ak niekto chce vystúpiť, oznámi to pomocníkovi strážiacemu zadné dvere a ten na to šoféra autobusu upozorní dvojitým tlesknutím. Jedno tľapnutie zase znamená - môžeme ísť.

Jednotlivé zástavky sú tiež námetom na román. Autobus zastavuje prvým vystupujúcim už kilometer pred mestom a potom každých dvesto metrov. Po takýchto prískokoch konečne dorazí na hlavné námestie, kde 10 minút nastupuje ďalších pár ľudí. Medzi nimi sa vždy nájde jeden, ktorý nemá dosť peňazí na cestu, toho za veľkého kriku všetkých pomocníkov a šoféra z autobusu vyhodia. Konečne sa pohýname, ale vtom si jeden pasažier spomenie, že vlastne chcel v tomto meste vystupovať a treba mu znovu zastaviť. Kým vystúpi, najbližší pomocník mu zblízka nadáva. O ďalších sto metrov neverím vlastným očiam - ďalší stopujúci cestujúci, ktorý to všetko celý čas sledoval, ale tých pár krokov neprešiel. Jemu napodiv nikto nenadáva, toto je úplne normálne.

V jednom spoji sme zažili, ako sa polica na odkladanie batožín po celej dĺžke autobusu uvoľnila a padla na hlavy cestujúcich, pričom zostala upevnená len na dvoch skrutkách. Posádka sa to snažila opraviť tým spôsobom, že všetci traja pomocníci ako Atlasovia rukami aj hlavami policu pritlačili k streche, druhý šofér si ľahol na sedadlá uprostred autobusu a kopaním sa snažil ju pripevniť. Samozrejme, že to nepomohlo, preto potom vytrhli dve sedadlá a podložili provizórne policu vpredu aj vzadu. Zaujímavé, že pod takto „opravenou" policou cestujúci zostali sedieť a riskovali otras mozgu, hoci aj na druhej strane bolo miesta dosť.

Cesta autobusom je dosť namáhavá. Jednak nie sú klimatizované, čo pri štyridsaťstupňových saharských horúčavách nie je nič príjemné, a jednak sú veľmi pomalé. Teda - priemerná rýchlosť je malá. Valia si to po tých hrboľatých cestách aj stodvadsiatkou, ale každých pár desiatok kilometrov v každom väčšom mestečku zahlásia: „10 minút pauza", pričom vždy je tá pauza niekoľkokrát dlhšia. Raz som dokonca v takej desaťminútovej prestávke v kaviarni na námestí videl celý polčas futbalového prenosu z majstrovstiev sveta aj všetky včerajšie góly v prestávke. Hanča to zo začiatku brala príliš európsky. „Prečo stojíme 20 minút, keď povedali 10?" A o chvíľu nástojčivejšie: „Prečo sme v tomto meste 50 minút, veď sľúbili 10!" Ale po pár dňoch sme si zvykli.

Takže sme sa vybrali autobusom do Azrou. Tam sme sa rozhodli, že ešte dnes prejdeme do Er-Rachidie. Bolo to ťažké rozhodovanie, pretože po dvoch hodinách v autobuse by nás čakalo ďalších šesť. Ale nakoniec sme sa o desiatej večer ocitli už na Sahare. Cestou sme prekročili dva priesmyky - 2178 m vysoký Col du Zad v strednom Atlase a 1907 m vysoký Tagalm v predhorí vysokého Atlasu. Na jeho vrcholkoch bolo vidieť zbytky snehu, čo v tejto horúčave vyzeralo veľmi divne. Pri ceste sa sem-tam objavil čiernohnedý stan nomádskych kočovníkov. V Er-Rachidii sme si našli lacný hotel. Tu si nás odchytil ďalší hustler. Začal zaujímavo - nadávaním na svojich krajanov, ktorí obťažujú cudzincov, robia bez povolenia sprievodcov turistom, lákajú od nich peniaze a spôsobujú takto Maroku nepriaznivý obraz. Chvíľu sme debatovali a potom nám ponúkol svoje služby sprievodcu nazajtra k piesočným dunám Erg Chebbi za 200 DH. Keď sme odmietli, postrašil nás, že sami sa tam nedostaneme a iní sprievodcovia od nás budú chcieť 400 DH. Zabudli sme si pýtať jeho sprievodcovský preukaz....

Uprostred púšte

Na druhý deň sme nasadli na autobus do oázy Rissani za 20 DH. Bol to najteplejší deň celej cesty - určite bolo viac ako 40°C v tieni. V Rissani sa práve konal súk. V tejto oáze pár desiatok kilometrov od alžírskych hraníc boli už aj Berberky, ktoré mali na hlave šatku a v nej vyvŕtané dve dierky, aby vôbec dačo videli. V týchto končinách sa nepoužívajú kočíky. Ženy nosia deti na chrbtoch zabalené do šatiek. Deti tam dokážu hlboko spať a hlava sa im kníše bezvládne z jednej strany na druhú. Mamy tak nosia aj úplne malých kojencov, čo na nás niekedy pôsobilo veľmi drsne, hlavne keď sa o také dieťa opierala v autobuse alebo s ním sedela na poludňajšom slnku.

V Rissani sme si najali taxík na posledných 30 kilometrov k oáze Merzouga a zjednali sme cenu z 30 DH na polovicu pre oboch. Teda cesta, za ktorú sprievodca v Er-Rachidii pýtal 200 DH + náklady na taxík, stála dokopy 35 DH. Dokonca sme predsa len mali sprievodcu - asi 17-ročného chlapca, ktorý s nami cestoval v aute.

Cesta do Merzougy viedla kamenistou púšťou, ale už z diaľky sme videli piesočné duny Erg Chebbi z ktorých najvyššia meria až 400 m. Oáza Merzouga sa nachádza hneď na ich úpätí. Vystúpili sme pri malom hoteli na začiatku oázy. Dali sme si večeru a relaxovali sme pri pohľade na duny, ktoré sa so zapadajúcim slnkom sfarbovali do krvavočervena. Piesočné presypy Erg Chebbi bol jeden z našich najväčších zážitkov v Maroku. Večer vytiahli domorodci tam-tamy a predviedli nám berberské spevy a tance. Vyspali sme sa na streche. Bolo to to najlepšie miesto, pretože steny boli teplejšie ako radiátor.

Ráno sme vstali už o piatej. Jednak sme chceli stihnúť východ slnka, ale hlavne preto, lebo neskôr by sme už nechytili žiadne auto, s ktorým by sme sa dostali preč z tohto konca sveta. Stopli sme si dodávku do Erfoudu. Šofér musel cestou opravovať defekt - bol to už jeho druhý defekt v to ráno. Na takejto kamenistej púšti, kde nevedie asfaltka, musí asi defekty opravovať veľmi často.

Kaňon Todra

V Erfoude sme nastúpili na autobus do Tinerhiru, bolo to zase šesť hodín vytriasania a dlhých prestávok. Keď sme dorazili do Tinerhiru, chceli sme si oddýchnuť pod stromom v parku na námestí. Podišiel k nám asi 25-ročný Hasan, pustili sme sa do reči a nakoniec nás pozval domov. Býval v typickom berberskom trojposchodovom dome postavenom z hliny, uprostred ktorého bol dvor. V jednej z izieb, ktorá síce nemala okná, ale zato v nej bolo chladno, bola jeho teta a tkala na stave koberec. Venoval sa nám jeho bratranec Said. Predebatovali sme všetko možné a potom nám ukázal skutočnú oázu. Prešli sme pár úzkymi uličkami, podchodmi a priechodmi, ako to už v marockom meste býva, a ocitli sme sa v krásnom zelenom lese plnom paliem, ovocných stromov, zurčiacich potokov a kanálikov s vodou, záhonov. Naokolo zo všetkých strán sa týčili staré hlinené dediny zvané ksour a v pozadí sme videli štvortisícovky Atlasu. Bolo to veľmi pekné, po pár dňoch na púšti si človek začne zeleň a zurčiacu vodu veľmi vážiť.

Po rozlúčke so Saidom a jeho bratrancom Hasanom sme nasadli na taxík smer Gorges Todra. Zaplatili sme zaň samozrejme o 40% viac ako miestni obyvatelia. Ubytovali sme sa v hoteli (konkrétne na jeho streche), ktorý nám odporučil Hasan. Gorges Todra je veľmi hlboký kaňon, ktorý má až 300 m vysoké steny a v najužšom mieste meria len 10 metrov. Ráno už o šiestej som sa vybral na túru po okolitých kopcoch, z ktorej som sa vrátil o desiatej. Kopce sú tam nehostinné, rastú tam len bodliaky, ktoré sú obsypané cikádami. Keď človek prejde okolo takého kríku, cikády s veľkým krikom chaoticky vyletia a je im jedno kam. Preto treba mať zatvorené ústa a na očiach okuliare...

Poobede sme zaplatili za hotel a večeru a utvrdili sme sa, že títo ľudia vôbec nevedia počítať. Mali sme zaplatiť 75 DH, dali sme mu stovku a päťku. Chvíľu na to hľadel, tak som si vypýtal výdavok 30 DH. Neochotne mi vyhovel, ale videl som, že nechápe. Išiel som si zbaliť ruksak, po desiatich minútach som sa vrátil a on ešte stále stál pri pulte nad papierom, na ktorom stálo:

105
75
____
180

a nechápavo krútil hlavou. Už predtým sa nám niečo podobné stalo, keď sme platili za autobus 72 DH a dali sme 80. Sprievodca odbehol, a o 5 minút nám vrátil 20 DH. O chvíľu si ich prišiel vypýtať a o ďalších pár minút nám definitívne vrátil 15 DH.

Ouarzazate - mesto bohatých

Z Todry sme sa taxíkom presunuli späť do Tinerhiru a tam sme nasadli na bus do Ouarzazate. Čo sa týka počasia, bol to najškaredší deň na púšti. Niežeby nesvietilo slnko, to tam svieti každý deň, ale nad púšťou bol opar. Bol to prach a piesok, pretože fúkal dosť silný vietor. Preto nebolo vidieť ani hory. Vietor preháňal prach po uliciach oáz a vháňal ho do očí.

Ouarzazate je veľké moderné mesto, ktoré pôsobí smutným dojmom. Veľké šedivé bulváre, namiesto trávnatých plôch len čierny prach a všade sa povaľujú odpadky, ako je to v Maroku zvykom. Toto mesto sa sústreďuje na bohatšiu klientelu, dokonca sa tu nachádzajú marocké filmové štúdiá.

Našli sme si kemp a stretli sme v ňom pár Nemcov z Trevíru, ktorí sa vybrali na cestu okolo sveta na bicykloch. Prešli púšť, boli aj v Merzouge, urobili si aj pár etáp po hrebeni Atlasu. Považoval som to za hrdinský výkon hlavne vzhľadom na miestne podnebie. Zdalo sa mi, že to majú nejako zle naplánované, keďže v Maroku sú uprostred leta a v Kanade budú vo februári.

Ait-Behaddou

Ráno sme sa prešli po meste a potom sme sa presunuli do blízkej dediny Ait-Behaddou. Dohodnúť cenu za dopravu nás opäť stálo veľa nervov. Prišli sme na námestie, ktoré bolo plné taxíkov. Prvých 15 minút nám všetci taxikári ponúkali cenu 300 DH a dušovali sa, že lacnejšie sa do Aďt-Behaddou v žiadnom prípade nemôžeme dostať. Vybral som si jedného taxikára, sústredil som na neho celé svoje obchodné umenie až sa mi nakoniec podarilo zjednať cenu na 60 DH, ale určite to bol minimálne dvojnásobok.

Táto dedina sa vyznačuje tým, že sa skladá z niekoľkých pekne zdobených hlinených hradov, ktoré sa nazývajú kasby. Večer sme v miestnej reštaurácii ochutnali marocké národné jedlo tádžine. Je to zmes mäsa, zemiakov a zeleniny, ktorá sa dlhé hodiny dusí a potom aj podáva v špeciálnych hlinených nádobách. Veľmi nám to chutilo.

O piatej ráno nás prebudili dažďové kvapky. Bol to jediný dážď počas celej cesty a zažili sme ho - na Sahare. Taxíkom sme sa zviezli k hlavnej ceste a keďže nám nešiel žiadny autobus, stopli sme si do Marakéša náklaďák. Posádka - dvaja šoféri - bola taká šťastná, že nás môže viezť, že sme sa s nimi museli na vrchole 2260 m vysokého priesmyku Vysokého Atlasu niekoľkokrát odfotografovať.

Marakéš

Do Marakéša sme dorazili poobede. Hneď sme si našli hotel a vybrali sme sa mesta. Po Meknése a Fése nás už Ďalšie marocké mesto Marakéš tak neoslovil. Navštívili sme veľmi pekné sídlo La Bahia plné záhrad, ornamentov a brán, ale skutočným zážitkom je Place Jemaa El-Fna. Je to veľké námestie plné hluku a ľudí. Sú na ňom stánky, v ktorých vám vytlačia čerstvú pomarančovú šťavu a iné, kde kuchári vyvárajú a vypekajú špeciality - kebab, kuskus, morské potvory, slimáky - a privolávajú okoloidúcich. Na námestie sme dorazili v podvečer, sadli sme si na terasu na streche blízkej kaviarne a tento mumraj sme vydržali sledovať dve hodiny až do tmy. Vtedy nad všetkými stánkami rozsvietili plynové lampy. Rovno pod terasou hučala rušná križovatka s kruhovým objazdom, po ktorej behali dvaja policajti a márne sa snažili vniesť do toho chaosu poriadok. Pravdupovediac, robili to divne - behali pomedzi autá, búchali po kapotách, nadávali šoférom, takže jediný zmysel ich činnosti som videl v tom, že jeden z nich previedol jednu starú pani cez cestu.

Casablanca - centrum obchodu a kriminality

Ďalší deň sme si vyhradili na presun vlakom do Casablancy. Konečne príjemný klimatizovaný vlak po tých strastiplných cestách autobusom! Na hlavnej železničnej stanici v trojmiliónovej Casablance sme nastúpili na mestský autobus do centra. Tam sme na veľkom námestí, ktoré slúžilo ako hlavná križovatka autobusov, chceli prestúpiť na linku ku kempingu. Čakali sme tam asi desať minút a pôsobili sme svojím európskym vzhľadom a s veľkými ruksakmi na chrbtoch ako lákadlo pre zlodejov. Keď autobus prišiel, štyria nás pri nastupovaní obstúpili, vytvorili tlačenicu a ukradli mi z vrecka peňaženku s pár dirhamami a Hanči z predného vrecka ruksaku vlhký uterák. Viac nestihli, lebo si to všimla. Bolo to prvýkrát, čo sme sa tu stretli s kriminalitou, ale v trojmiliónovom meste sa dá čakať, že v ňom pôsobia nejakí vreckári. Na vidieku žiadni zlodeji nie sú, dokonca som si všimol, že domy, hotely ani reštaurácie sa na noc nezamykajú. No ale aspoň prázdnu peňaženku som nakoniec našiel odhodenú na podlahe autobusu.

Kemp sme rýchlo za pomoci jedného domorodca našli a poobede sme sa vybrali pešo do mesta. Náš kemp bol v prvotriednej vilovej štvrti, ktorá pripomínala Beverly Hills. Bezvadné vilky, štvorprúdové bulváre, aleje s vysokými palmami, ktoré boli jedna ako druhá. Čakal som, že spoza rohu vyletí na svojom kabriolete Brendon.

V meste sme si pozreli najväčšiu mešitu sveta - Veľkú mešitu Hasana II. postavenú nad morom a otvorenú v roku 1992. Je to obrovské monumentálne dielo, len minaret dosahuje výšku 200 metrov. Je naprojektovaná pre viac ako 100 000 modliacich, čo pokladám za zbytočný prepych, lebo pri večernej modlitbe o deviatej v nej bolo približne 50 modliacich. Súčasný marocký kráľ Hasan II. síce nie je taký megaloman ako jeho predok Moulay Ismail v 17. storočí, ktorý si z dlhej chvíle dal postaviť mesto Meknés s mnohými palácmi a 20 km hradieb, ale rodine hanbu nerobí. Na väčšie či menšie ním postavené monumenty človek naráža po celom Maroku. Veľká Mešita je jeho najväčším výstrelkom, stála asi miliardu nemeckých mariek. Nuž - my zas budeme mať kozmonauta.

Zážitkom so zlodejmi sme boli tak rozladení, že sme sa rozhodli pre zmenu plánu a chceli sme na druhý deň vynechať hlavné mesto Rabat. Hanča vyhlásila, že už nechce žiadne veľké mestá. Ale na stanici sme sa dozvedeli, že Rabat je nám súdený. Musíme tam prestupovať a budeme tam mať 2 hodiny času. Hanču to nepotešilo, mňa hej.

O tej železničnej stanici by som sa mal zmieniť. Vyštudoval som totiž na jednej nástennej mape mesta v kempe, že blízko je malá železničná stanica, kde rýchliky stoja a ktorú som si pamätal z včerajšej cesty vlakom. Chceli sme sa vyhnúť ceste autobusom cez celú Casablancu a aj prestupovaniu na Zlodejskom námestí, tak sme išli pešo k tejto stanici. V nej bola malá ošarpaná búda so špinavým malým okienkom, ktorá vyzerala ako pánske WC. Nakukol som zo zvedavosti do nej. Vnútri bol na malom rozheganom stolíku počítač, a chlapík v ufúľanom tričku, ktorý predtým ležal v tráve pred touto búdou a ktorého som pokladal za bezdomovca, mi predal lístok, anglicky mi poradil, ako sa dostať do Tangeru a vytlačil mi na počítači cestovný poriadok celej našej nasledujúcej cesty. Kontrasty tretieho sveta...

Lingvistické okienko

V slovenských mapách je síce Casablanca označovaná ako Dar el-Bejda a portugalský názov Casablanca je len pod tým malým písmom a v zátvorke. Človek by teda čakal, že sa tu bude používať arabský názov. Aj som ho pri rozhovoroch zo začiatku používal, ale nejako divne na mňa vždy kukali a v odpovedi vždy použili slovo Casablanca, tak som sa prispôsobil. Nikde som arabský názov mesta nevidel latinkou napísaný, dokonca veľmi často názov tohto mesta skracujú ústne aj písomne na Casa.

Ako je známe, arabské písmo sa číta sprava doľava. Všimol som si však, že číslovky v texte používajú rovnaké ako my a čítajú sa teda zľava doprava. Ak sa teda v článku vyskytujú číslovky, Arab číta chvíľu sprava (písmo) a chvíľu zľava (čísla). V slovenskom pase sú všetky texty aj po arabsky a tam sú číslovky iné - nám neznáme. Zdá sa že tvorcovia slovenských pasov sú pápežskejší ako pápež. Ale majiteľ jedného hotela bol svojou rodnou rečou v našich pasoch nadšený. Tvrdil, že arabčinu vidí v európskom pase po prvýkrát. Od radosti si tú knižku prečítal od začiatku dokonca (samozrejme od poslednej stránky) a pasáž o tom, že sme pod ochranou Slovenskej republiky a má nám poskytnúť v prípade potreby pomoc, prečítal aj nahlas. Hneď sa nás aj dva razy spýtal, či niečo nepotrebujeme.

Hlavné mesto

Okolo poludnia sme vystúpili v Rabate. V blízkej reštaurácii sme si nechali ruksaky. Spýtali sme sa vrchného a ten ochotne ukázal na miesto pod schodmi. Blízko sedel strážca záchodov. „Čo som dlžný?", spýtal som sa vrchného. „Jeden - dva dirhamy", hodil rukou. Dal som teda tomu Riaditeľovi Stráženia Záchodov zo tri dirhamy a odišli sme obdivovať Bránu Vetrov a Kráľovský palác.

Rabat má zase iný ráz ako predošlé mestá. Široké bulváre s hrdými budovami ministerstiev v koloniálnom štýle, krásne vily s vlajkami všetkých možných štátov sveta v diplomatických štvrtiach, ale najväčšími atrakciami sú Kráľovský palác a minaret Tour Hasan s nedokončenou mešitou.

Obrovský priestor pred Kráľovským palácom je, ako inak, ohradený hradbami. Síce ním vedie normálna rabatská ulica, ale za hradbou policajti, vojaci a iné uniformované zbory strážia pomaly každý tretí strom. Zrazu je na miestne pomery všade poriadok, záhony a trávniky sú starostlivo polievané a udržiavané. Uprostred sú dve fontány, ktoré menia štýl striekania každú minútu. Palác je samozrejme veľkolepý. Hasan II. k nemu prirodzene rovnako ako všetci jeho predkovia jedno - dve krídla pristaval. Avšak highlight Rabatu je Tour Hasan. Je to spolu s Koutobiou v Marakéši a Giraldou v Seville jeden z troch najvýznamnejších minaretov Maurskej ríše. Je však nedokončený rovnako ako mešita, ktorej mal patriť. Jej pôdorys je veľkosti sto krát sto metrov, ale stihli postaviť len okolité múry a stĺpy do výšky niekoľkých metrov. V susedstve sa nachádza mauzóleum kráľa Mohameda V. Tento kráľ bol obľúbený, pretože sa mu v päťdesiatych rokoch podarilo ukončiť španielsko-francúzsky protektorát a osamostatniť Maroko.

Oddych v Asilahu

Keď sme si prišli vyzdvihnúť ruksaky, Riaditeľ Stráženia Záchodov nám urazene vrátil naše dirhamy, postavil sa medzi nás a našu bagáž a zapýtal obvyklých desať dirhamov. Čo nám zostávalo, ruksaky sme potrebovali. Keď sme mu vyhoveli, stalo sa to čo vždy: ľadovo odmeraná tvár sa zmenila na široko usmiatu, veľmi úctivo poďakoval a zniesol by nám aj modré z neba.

Vlak z Rabatu bol dosť plný, pretože bol pracovný deň, ľudia cestovali z práce a míňali sme najobývanejšiu oblasť krajiny. Vlak sa však dosť vyprázdnil už v meste Kénitra po pár desiatkach kilometrov. Prestupovali sme v Sidi Kacem, opäť na dobrý klimatizovaný rýchlik. Do kupé si k nám sadli dve dievčatá a jedna z nich mala ruky namaľované na červeno henou. Videli sme to už u žien aj pred tým, ale táto mala na rukách umelecké dielo - prekrásne arabské ornamenty skladajúce sa z veľmi jemných liniek.

Mali sme namierené do Asilahu. Vybrali sme si toto prímorské mesto na oddychový deň. Cestou do Meknésu som si z vlaku všimol v Asilahu jeden kemp pri mori. Vystúpili sme teda z vlaku už za tmy - o pol desiatej a namierili sme si to k tomuto kempu - na opačnú stranu, ako bolo mesto. Odmietli sme cestou taxikára a ešte ďalších dvoch dobiedzačov., ktorí nám chceli „nezištne" pomôcť. Jeden z nich nás však dobehol a povedal nám, že ten kemping je zatvorený a ukáže nám iný. „Chcem vám pomôcť, verte mi, priatelia!" Nuž, čo sme mali robiť večer v cudzom meste, šli sme teda za ním. Povedali sme si, že pred tým kempom ho pošleme preč. Keď sme prechádzali opäť okolo toho taxikára, náš nový sprievodca Mustafa pre nás zorganizoval prvú ochotnícku scénku. Taxikár na neho začal veľmi kričať, na čo Mustafa vystrúhal ten najsmutnejší pohľad, aký som kedy videl a začal nás prosiť, aby sme tomu taxikárovi vysvetlili, že sme taxíkom vôbec nechceli ísť. On si teraz totiž myslí, že mu Mustafa zobral kšeft. Cestou nám vysvetlil, že pracuje na stanici a práve mu skončila pracovná doba, lebo my sme prišli posledným vlakom. Na doplňujúcu otázku, že na čo teda čakajú tí ľudia na peróne, nám odpovedať nemohol, lebo práve v tej chvíli zabudol po anglicky. Potom nám vysvetlil, že v Asilahu už nie je tak lacno ako na juhu Maroka. Nakoniec nás doviedol na malý tmavý dvorček za traťou, ktorý Mustafa označil hrdo „kemping". Otázku na sprchu prepočul, namiesto toho nás so slovami „Oddýchnite si!" pozval do malej izby. Na to sme s Hančou naraz urobili čelom vzad. Na ulici nás dobehol a hovorí: „No dobre, poďte, ukážem vám teda skutočný kemp. Pár desiatok metrov odtiaľ bol naozaj vchod s nápisom Camping a ako dôkaz dôveryhodnosti ukázal na veľký nápis WELCOME na múre. V areáli bola kaviareň, kde sa chvíľu náš Mustafa na nás po arabsky dohadoval s majiteľom. Potom nám spolu ukázali miesto pre stan. Na kempe bolo zarážajúce to, že bol úplne prázdny. Vtom majiteľ povedal cenu a Mustafa nám preložil - 50 DH. Namietol som, že za tú cenu môžeme spať už v hoteli, ale cenu neznížil. Mustafa pre nás zohral druhé dejstvo: bránil nás ako lev, kričal na majiteľa, ukazoval na nás, akí sme unavení a hladní, vysvetľoval, z akej ďalekej krajiny sme prišli, ale bolo to márne. Otočili sme sa teda na odchod, načo nás Mustafa dobehol a oznámil nám zníženie ceny na 40 DH. Bolo to stále dosť, ale už bolo pol jedenástej, my sme ešte nevečerali a obed tiež nebol bohviečo, a tak sme mávli rukou a začali stavať stan. Keď bol už stan postavený a Hanča zapaľovala oheň vo variči pod polievkou, obaja sa znovu dôležito blížili. Mustafa nahodil ešte smutnejší pohľad ako pred taxikárom v stanici a zahájil tretie dejstvo výstupu: oznámil nám, že došlo k nedorozumeniu a cena v tomto kempe žiaľ nemôže byť pod 50 DH. Strááášne sme sa nahnevali a ešte strááášnejšie im obom nadali, najprv po slovensky a potom aj po anglicky. „A teraz to tvojmu priateľovi prelož!", povedal som nakoniec Mustafovi. Ten neváhal a všetko mu ešte zúrivejšie vyklopil, bol proste na našej strane. Kým skončil, my sme mali zbalený stan a vypadli sme odtiaľ. Mustafa šiel stále za nami. Neustále mlel, že je náš priateľ a chce nám len pomôcť, ale my sme s ním už nič nechceli mať spoločné. Recepčný z blízkeho hotela nám ukázal skutočný kemp. Potom sme mu ukázali Mustafu a spýtali sme sa ho, či ho pozná. Hanča na neho skríkla niečo o zavolaní polície, recepčný sa na neho škaredo pozrel, je som významne vošiel dnu k telefónu a jemu viac nebolo treba. Zmizol ako gáfor. Boli sme na seba nahnevaní, že po dvoch týždňoch v Maroku sa takto necháme nachytať, ale zároveň sme sa smiali, ako nám ukázal veľkú časť portfólia fínt hustlerov. Keď sme hotel opúšťali, recepčný chcel vylepšiť obraz Asilahu v zahraničí, tak za nami zakričal: „Pane, nič si z toho nerobte, Asilah je veľmi príjemné a pokojné mesto!".

Oficiálny kemp bol vysvietený, spolovice obsadený európskymi turistami, vedený usmievavým recepčným a stál 30 DH. Postavili sme stan a začali variť polievku. Bolo tri štvrte na dvanásť...

Ďalší deň sme venovali leňošeniu. Našimi susedmi boli nemeckí dôchodcovia, ktorí šetrili peniaze zo svojho skromného nemeckého dôchodku tým že na svojom obytnom aute cestovali tri mesiace po Maroku. Keby zostali doma, minú o 40% viac...

Keď ma leňošenie prestalo baviť, šiel som vyhliadnuť do mesta nejakú slušnú reštauráciu. Hanča zostala v kempe a opaľovala sa. Cestou ma, ako vždy, oslovovalo mnoho ľudí na pláži alebo pred kaviarňami. Začali obyčajne obvyklou otázkou Where are you from? alebo Koľko je hodín?. Keď sme sa o tri hodiny s Hančou vybrali na večeru, z každej druhej kaviarne na mňa pokrikovali ľudia, ktorých som zväčša vôbec nepoznal: „Hej, Slovakia!", „Peter!" a jeden celkom neznámy dokonca po slovensky „Dovidenia!". Niektorí z nich nás pozývali na čaj. Hanča sa prekvapene pýtala, odkiaľ ich poznám. Neuvedomila si, že sme boli v Maroku, stačila mi polhodinová prechádzka po meste... Keby sme v Asilahu zostali dva týždne, boli by sme sa skamarátili s celým mestom.

V tom čase čašníci presúvali v kaviarňach stoličky a tie sa pomaly zapĺňali futbalovými fanúšikmi. Atmosféra v meste bola sviatočná - blížila sa hodina výkopu zápasu Maroko - Brazília na majstrovstvách sveta vo Francúzsku. Z niektorých kaviarní, ktoré boli vyzdobené marockými vlajkami, bolo počuť skandovanie už dve hodiny pred zápasom. Horšie to už bolo v 2. polčase, keď Maroko prehrávalo 3:0. Vtedy bolo lepšie nepúšťať sa s nikým do reči.

Naspäť do Európy

Druhý deň sme mali v pláne dostať sa do Španielska. Ráno sme sa presunuli autobusom z Asilahu do Tangeru. V prvej cestovnej kancelárii pri autobusovej stanici sme si zistili ceny plavbeniek do Algesiras. Zistili sme, že platiť sa dá len v marockých dirhamoch a tých sme nemali dosť. Šli sme teda do prístavu a cestou sme vyzerali nejakú banku, kde by sme zmenili šeky. Banku sme nestretli, zato sme sa pri jednom lešení takmer stretli s padajúcou tehlou - rozbila sa dva metre pred nami. V prístave som teda Hanču nechal v jednej cestovke a vybral som sa hľadať banku. Podarilo sa mi to až po 20 minútach. V tejto banke však nefungoval počítačový systém, takže ma poslali hľadať ďalšiu. V druhej banke to už bolo lepšie, avšak tam jedna milá pani úradníčka pomaly a poctivo vypĺňala každú kolónku formuláru. V adrese zvlášť dlho odkresľovala z pasu mäkčene v slovách ul. Vojtaššáka a Žilina. To najhoršie ju ešte len čakalo: bolo treba doplniť číslo mojej národnosti podľa zoznamu, ktorý vytiahla zo zásuvky. Začala v ňom beznádejne listovať, tak som jej našepkával Slovakia, Slovakia. Na prvej strane boli však len africké štáty, takže keď konečne našla S, víťazoslávne zvolala: „Senegalese!" Musel som jej nadšenie schladiť. Uvedomil som si problém, ktorý je pred nami, a zároveň som si uvedomil, aká už musí byť asi Hanča dolu v prístave po pol hodine čakania nervózna. Povedal som jej - nech mi všetci otcovia národa odpustia - nech skúsi nájsť Republique Cheque. Tú úspešne našla a vo formulári zo mňa spravila Čecha. Kým sa trápila s ďalšími kolónkami, zoznam som si vypýtal a svoj ťažký hriech som snáď o trochu zmiernil - naspodku som našiel jednu staršiu verziu, kde figurovalo Československo.

Do prístavu som sa samozrejme ponáhľal. Jeden predavač stojaci pred obchodom zakričal: „Mesieur, kam sa ponáhľate? Tu ste v Afrike!"

Z Afriky do Anglicka

My sme však už z Afriky do uponáhľanej Európy odchádzali. A bol to oproti arabskému svetu veľký kontrast, navyše naše kroky viedli rovno do severoeurópskeho prostredia - do Gibraltaru. Ešte predtým som si však musel v prvej obuvi v prístave kúpiť vložky do topánok. Tie dlhé pochody v Maroku mali totiž za následok úplné zodratie pôvodných vložiek, takže v topánkach mi zostali iba mriežkované podrážky. To mi spôsobilo otlaky, ktoré sa postupne množili a spájali do tvaru tejto mriežkovanej podrážky. V žiadnom obchode v Maroku vložky nemali, takže návšteva obchodu s obuvou bola úloha dňa po príchode do Španielska. Potom sme nasadli na autobus do mesta La Línea de la Conceptión, ktoré leží už na gibraltárskom polostrove. Konečná je neďaleko hranice z ostnatého drôtu, za ktorou je letisko. Pristávacia dráha križuje cestu a je postavená ďaleko do mora. Keď pristáva lietadlo, jednoducho sa spustia závory ako na železničnom prejazde.

Po dvoch týždňoch v Afrike sme sa ocitli v priebehu štyroch hodín v Anglicku. Vzhľad ulíc, obchodov, zábradlí, pouličných lámp, dlaždíc, prístup predavačov a spústa ďalších detailov nám stále zdôrazňovala tento kontrast.

Šli sme sa pozrieť až na „najjužnejší bod Európy". Andalúzske mesto Tarifa západne od Gibraltaru je však južnejšie, ale Angličanom to radšej nehovorte. Na tomto myse nás prekvapila novopostavená mešita. Jej stavebný štýl je však iný ako marockých mešít. Snáď nejaký arabský šejk chcel Európanov provokovať a na „Punta Europa" dal postaviť moslimský symbol.

Tu sme však narazili na problém. Ušiel nám posledný miestny autobus. Bolo 19:30, a to je čas, kedy sa na Gibraltare zastavuje život. Mimochodom, už o siedmej sú tu zatvorené úplne všetky obchody. Vtedy je v Maroku päť hodín a obchody ešte nie sú otvorené... Takže hrozilo, že nestihneme posledný autobus z mesta La Línea, ktoré bolo odtiaľto 5 kilometrov. Ponáhľali sme sa teda naspäť a ja som na všetky autá mával. Oplatilo sa, zastala nám jedna pani - gibraltárska rodáčka. Tá nás nielenže zaviezla k hranici, ale urobila to okľukou a ukázala nám mesto z vyhliadky na gibraltárskej skale. Dokonca sme pri ceste videli aj miestnu atrakciu - jediné voľne žijúce opice v Európe.

Ronda

Z La Línea sme sa odviezli na výpadovku na Rondu. Bol už večer, kemp naokolo nikde nebol, tak sme táborisko rozbalili na brehu rieky. Ráno sme nemali žiadny spoj do Rondy, tak sme začali stopovať. Do jedenástej sme sa dostali len o päťdesiat kilometrov ďalej, a tam sme nastúpili na vlak do Rondy. Zaujímavé je, že zo všetkých šoférov, ktorí okolo nás prešli, nám zase zastali Angličania z Gibraltaru.

Ronda je príjemné staré mestečko na vrchole kopca vo výške 1000 metrov nad morom. Najväčšou atrakciou je kamenný most, ktorý vedie nad stometrovým kaňonom.

Sevilla

Pri obede v jednom bare v Ronde sme videli v televízii predpoveď počasia pre Sevillu - hlásili 42°C. Nechcelo sa nám to veriť, pretože v Ronde, ako i na brehu mora v Gibraltare či Afrike, odkiaľ sme prichádzali, bolo príjemných 25°C.

Nuž, sadli sme na autobus a vyrazili smerom na Sevillu. Keď sme tam o pol ôsmej dorazili a na prvom teplomere na križovatke som videl údaj 42°C, nechcelo sa mi to v klimatizovanom autobuse veriť. Keď sme však vystúpili, uveril som. V tejto horúčave sme museli hľadať kemp. Mali sme s tým veľké problémy, lebo sme nepoznali jeho adresu. Po hodine a pol zisťovania, hľadania a pýtania v krajine, kde bojkotujú cudzie jazyky, som už poznal približné miesto, kde sa kemp nachádza a číslo autobusu, ktorý k nemu vedie. Už sme to takmer mali, ale stroskotali sme na tom, že sme nevedeli, odkiaľ nám ten autobus ide a vzdali sme to. Stopli sme si taxík. Cena na taxametri v kempe ukazovala 1000 pesiet a bola relatívne prijateľná. Taxikár však stlačil gombík, cena sa zvýšila na 1650 a precedil cez zuby - prekročili sme hranice mesta...

Kemp mal zvláštnu polohu - nachádzal sa medzi diaľnicou na Córdobu a sevillským letiskom. Boeingy nám lietali tridsať metrov nad hlavami.

Mesto Sevilla je nabité pamiatkami z rôznych období a rôznych kultúr. Ich vplyv najlepšie vidieť na Giralde. Giralda bol pôvodne maurský minaret. Po dobytí Sevilly ho kresťania upravili do podoby zvonice, svoju arabskú minulosť však vďaka svojej výzdobe nezaprie. Veľmi zaujímavá je aj katedrála, v ktorej jedna tabuľa hrdo hlási, že je to kostol s najväčšou rozlohou na svete zapísaný v Guinessovej knihe rekordov. V katedrále je zase vidieť odraz bohatstva doby, keď Sevilla bola hlavným východiskom objavných, ale aj lúpežných ciest do Ameriky. Jej oltár je z rýdzeho zlata a má obrovské rozmery. Nechýba však nádvorie s pomarančovníkmi - typická súčasť maurských mešít.

Horúčava však bola obrovská. Každých pár krokov sme si hľadali zámienku na oddych v tieni: pekný výhľad, jedenie jablka, hlt vody... Koniec-koncov, nikam sme sa neponáhľali.

Córdoba

Ráno sme vyrazili do Córdoby. Keďže kemp bol pri výpadovke, rozhodli sme sa, že tam skúsime niečo stopnúť. Bez dlhého čakania sa nám to podarilo. Šofér nás neprekvapil svojimi jazykovými znalosťami, ktoré neboli podobne ako u väčšiny jeho krajanov nijaké, takže sme si veľmi nezakonverzovali. Zato nás prekvapil tým, že v Córdobe odbočil kvôli nám z diaľnice a vysadil nás v samom centre mesta. Sadli sme na mestský autobus, ktorý je podobne ako všetky autobusy MHD v týchto krajoch klimatizovaný, a odviezli sme sa do kempu. Kemp bol najlepší, aký sme cestou zažili. V príslušenstve sa dokonca nachádzal bazén a udržiavaný trávnik. Bol však aj najdrahší - 1800 Pts.

Hneď po obede sme vyrazili do mesta, a to rovno do Mešity. To je veľmi zvláštna stavba. Hoci Arabov vyhnali z Córdoby pred mnohými stovkami rokov, je to tretia najväčšia mešita na svete. V dobe, keď naši predkovia žili ešte v búdach a tí najbohatší sa zmohli na nejaký hrad s pol druha metra hrubými múrmi, Córdoba bola prekvitajúce mesto plné palácov s miliónom obyvateľov. Dokonca prvá písomná zmienka o Prahe pochádza od obchodníkov z Córdoby. Už vtedy v tomto meste postavili mešitu, ktorú museli neustále rozširovať a ktorú i dnes svojimi rozmermi prekonávajú len dve ďalšie. Na rozdiel od Veľkej mešity Hasana II. v Casablance však verím, že táto córdobská aj bola naplno využívaná. Ibaže to nie je len mešita. V jej prostriedku človek bez nejakého výrazného predelu zrazu vyjde z prítmia mešity a ocitne sa v obrovskej presvetlenej barokovej katedrále. Tento kontrast je veľmi sugestívny. My sme mali šťastie, že tu mal jeden spevácky zbor skúšku a tieto piesne sa do tohto prostredia veľmi hodili.

V okolí katedrály je štvrť, ktorá je známa svojimi patios. Sú to uzavreté dvory, ktoré si obyvatelia zdobia kvetmi a uprostred sa nachádza fontána. Je to ďalší z arabských vplyvov na Španielov, pretože podobné dvory sa nachádzali v každom arabskom paláci.

Záver cesty - Granada

Do Granady sme sa tiež vybrali stopom. Nemali sme však už také šťastie ako pri ceste do Córdoby a o štyri hodiny neskôr sme boli len o 60 km ďalej. Tam sme teda nastúpili na autobus a driemajúc sme dorazili do mesta pod Sierra Nevadou. Očakávali sme, že ak sú nad mestom zasnežené trojtisícovky, bude tam chladnejšie, ale boli sme naivní. Horúčava zostala taká istá ako v Seville a Córdobe. V Granade mal kemping výbornú polohu. Nachádzal sa hneď vedľa autobusového nástupišťa, čo malo veľký význam hlavne o tri dni neskôr pri našom odchode.

Hneď večer sme sa vybrali do mesta. Vyšli sme hore do štvrte položenej na kopci - do Albaicínu. Táto štvrť sa vyznačuje veľmi peknými zákutiami a námestiami s bielymi domčekmi. Z Albaicínu sme sa dostali do Sacramonte, čo je štvrť obývaná granadskými cigáňmi. Bol už večer, nad mesto sa znášala tma, ale v Sacramonte sa práve začínalo žiť. Prechádzali sme sa po meste, a na každom druhom námestí boli ľudia s gitarami, hrali flamenco a tancovali. Flamenco sa ozývalo aj z mnohých obydlí. Oproti žiaril vysvietený hrad Alhambra...

Druhý deň sme si vyhradili hlavne na Alhambru. Ráno sme sa dostavili k pokladni, ale tam bola päťdesiatmetrová fronta, ktorú sme si vystáli a zakúpili lístok. Lístok do Alhambry bol podobne ako lístky do Katedrály v Seville alebo do mešity v Córdobe veľmi drahý - stál 700 pesiet. Bolo to zložito vymyslené, pretože na každom lístku bolo polhodinové časové rozpätie, kedy bolo možné ísť do jednej z budov - do paláca Nasridov. Hlavne pre Japoncov to bolo ťažko pochopiteľné a dosť pritom zmätkovali.

Alhambra sa skladá z niekoľkých komplexov budov, ktoré pekne dokumentujú historický vývoj tohto kraja. Najstarší je hrad s hrubými múrmi a veľkými hranatými vežami, ktorý postavili Vizigóti. Potom prišli Arabi a tí si z Alhambry urobili hlavné sídlo sultánov. Každý sultán si kládol za povinnosť pristaviť k tomuto sídlu ďalšie krídlo alebo ďalšiu budovu. Mimochodom, toto praktizujú i dnešní marockí králi v Kráľovskom paláci v Rabate. Maurský Palác Nasridov je typicky arabská budova - veľkolepo zdobené siene a nádvoria a záhrady s tečúcou a žblnkotajúcou vodou, fontánami a zeleňou. Najznámejšie nádvorie je to s Levou fontánou. Predpokladá sa, že keďže Arabom náboženstvo zakazovalo zobrazovať ľudské a zvieracie podoby, Levia fontána pochádza ešte od Vizigótov. Vedľa tohto arabského paláca sa nachádza palác, ktorý bol postavený kresťanmi. Údajne je to najkrajšia svetská stavba tej doby, ale až tak superlatívne nás tento palác neoslovil. Úplne vzadu sa nachádza ďalšie arabské sídlo Generalife s krásnymi záhradami, ktoré však boli v devätnástom storočí prestavané v romantickom štýle. Celkovo sme v Alhambre strávili asi štyri hodiny a stále bolo čo obzerať.

Posledný deň sme venovali oddychu pri bazéne a psychicky sme sa pripravovali na dvojdňovú cestu autobusom domov. Večer zavládol v Španielsku veľký smútok - napriek veľkej výhre nad Bulharskom futbalisti nepostúpili do osemfinále majstrovstiev sveta. V Maroku v tej dobe bol ten smútok pri ich náture určite ešte väčší, hoci osud Maročanov vo Francúzsku bol ten istý.

Cesta domov

Odchod autobusu bol na druhý deň na poludnie. Naše lístky boli síce z Algesiras, ale na stanici v Algesiras v kancelárii i na stanici v Granade sme náš úmysel pristúpiť v Granade nahlásili. Keď autobus prišiel, tak sme s hrôzou zistili, že šoféri o tom nič nevedeli, čakali nás v Algesiras a keby nik iný v Granade nenastupoval, vôbec by sem na stanicu nešli...

Cesta utekala rýchlo a na druhý deň o dvanástej sme podľa plánu boli v Nice. Tam bolo mimoriadne teplo, ale hlavne vlhko. Takú vlhkosť sme za celú cestu nezažili, za chvíľu sme boli úplne mokrí. Prekvapila nás veľká drahota vo Francúzsku. Ceny boli výrazne vyššie ako v Španielsku, kde sme si potraviny kupovali veľmi lacno, len asi o 10 až 20% drahšie než u nás.

Vykúpali sme sa v mori. Nemal by som sa priznať, ale na ceste sme sa kúpali po prvýkrát. Avšak inde bolo more dosť chladné. Potom sme sa už vybrali na stanicu. Overili sme si u poľskej sprievodkyne, či sme napísaní v zozname cestujúcich. Boli sme tam, čo sa však už nedá tvrdiť o niekoľkých slovenských dievčatách, ktoré mali v úmysle cestovať do Bratislavy. Išli z Madridu, tam si aj zakúpili lístky, dokonca v cestovnej kancelárii počkali, kým objednávku odfaxujú a potvrdenku z faxu mali so sebou. Nebola im nič platná, keďže neboli v zozname, nezobrali ich na palubu. Po dvoch hodinách nervového vypätia, keď už každá z nich začínala fajčiť druhú krabičku cigariet, nakoniec vysvitlo, že v tom zozname sú. Ich mená boli ale tak skomolené, že sa už nepodobali na tie pôvodné. O štvrtej sme teda vyrazili z Nice, o desiatej sme boli v Miláne a ráno o deviatej na hranici v Petržalke. Boli sme radi, že štyridsaťosem hodín v autobuse je za nami, ale zároveň nás tešila vydarená cesta do Afriky. Už sme rozmýšľali, kam nabudúce...