V rumunskej televízii v tom čase bežal prvýkrát veľký americký seriál - Dallas. celá dedina žila osudmi texaských milonárov. Dokonca keď umrel Bobby, ženy sa za neho v kostole modlili. Sila motlitby sa opäť prejavila,o pár dielov neskôr Bobby vstal z mŕtvych. Navštívil som aj miestnu školu. Pani učiteľka (ktorú dodnes volajú soudružka) mi ukazovala triednu knihu v masívnych čiernych doskách. Medzi predmetmi ako počty alebo krasopis som si všimol predmet francúžštinu. Deti, ktoré poriadne nevedia svoju rodnú ani úradnú reč sa učia povinne francúzsky! Ale príliš to nepreháňajú. Niektorí rodičia nepustia deti do školy po skončení druhej alebo tretej triedy. Predsa čítať, písať a napočítať do 100 už vedia a viac nepotrebujú. Treba robiť na poli...

Na tretí deň sme sa vybrali na dvojdňovú túru. Okolie je krasovou oblasťou, takže sme čochvíľa prechádzali okolo malých i väčších jaskýň, závrtov a vyvieračiek. Navečer sme dorazili do Gírniku, najväčšej čisto českej dediny v Rumunsku. Náš sprievodca nám sľuboval návštevu cukrárne prvého českého podnikateľa v Rumunsku, takže sme sa už tešili na laskonky a veterníky. Zabudli sme ale na to, že to je rumunská cukráreň. Pozostávala z veľkého stroja na sódu, ktorou „podnikateľ" riedil sirup. To všetko v garáži vedľa zhrdzaveného auta desať krokov od prasačieho výbehu. Neskôr sme navštívili večernú omšu, po ktorej nás prijal na audienciu miestny farár. Pán dekan Mareš je jediným kňazom v širokom okolí. Rozprával nám o problémoch, ktoré kedysi mal s tajnou políciou Securitate, sťažoval si na kňazov v Čechách, preklínal rumunskú byrokraciu. V súčasnosti sa snaží vybaviť zájazd pre deti do Českých Budějovíc. Ak chce mať akú takú šancu vybaviť v dohľadnej dobe 30 pasov, musí zabiť aspoň dve prasatá. Keď sa dozvedel, že medzi hosťami má i Slováka, mňa, reagoval slovami: „Viva Republica Liberta!". Napadlo ma, že Čechov tam bolo dvadsaťkrát viac a ich mladú republiku neprivítal. Spanie sme si rozložili v miestnej jednotriedke. Ráno o pol ôsmej nás zobudil detský krik. Žiaci zvedavo nakúkali cez okná, čo sa to v ich škole deje. Napochytre sme vyskočili zo spacákov, pobalili sme sa a vyrazili sme na druhú etapu našej túry do Rovenska.

Naša cesta viedla cez Údolí pěti mlýnků. Skutočne sa v ňom nachádza päť malých vodných mlynov, v ktorých sa na mlynských kameňoch melie múka. Voda sa k nim privádza dômyselným systémov kanálov, mostíkov a vodopádov. Je to fascinujúce, exotické a zároveň jednoduché. Všetky vodné mlyny, ktoré som doteraz videl, boli buď nefunkčné, alebo boli poháňané elektrickým motorom. Tieto mlyny obsluhovali dvaja chlapi, ktorí sa na seba tak podobali, že som bol presvedčený, že sú to dvojičky. Dokonca aj ten jediný zub, ktorý každému zostal, mali obaja na rovnakom mieste. Neskôr vysvitlo, že sú to otec so synom.

V rumunských horách, kde je mnoho salašov, hrozí jedno nepríjemné nebezpečenstvo. Tým sú zlostní psi. Skupina turistov sa musí držať pokope, lebo beda tomu, kto zaostane. Niekedy sa dá proti nim brániť jednoduchým spôsobom - stačí sa zohnúť po kameň. Rumunský pes už od šteňaťa veľmi dobre vie, čo to znamená. Ale opakujem - platí to len niekedy. V podvečer sme s ďalšími dvadsiatimi kilometrami v nohách prišli do Rovenska. Rovensko je ďalšia čisto česká dedina, ktorá sa nachádza vysoko v horách. V muldách sa ešte držal sneh. Sadol som si na návsi, aby som si trochu oddýchol. Vtom išiel okolo povoz a furman hovorí: „Nastup si, něco ti ukážu!" Doviezli sme sa k 100 rokov starému murovanému salašu. Mali tu úle a včely. Stretli sme tam jedného valacha, ako oni nazývajú Rumunov. Chcel kúpiť nejaké seno, lebo už teraz, v apríli, nemal žiadne. Jednoducho sa mu vlani nechcelo kosiť. Vôbec ten rozdiel je obrovský. Na prvý pohľad je úplne jasné, o čo sa stará Čech a o čo Rumun. České dediny sú úhľadné, hospodárstva prosperujúce, o polia je postarané. Mnoho rumunských domov je schátraných, a dokonca sme videli jeden salaš s takými medzerami medzi trámami, že cez ne bolo vidieť, ako jeho obyvatelia vnútri chodia. Miestni hovorili, že táto rumunská lenivosť je dôvodom, prečo sa pred okolitým svetom uzatvárajú do seba. „První valach ve vesnici je začátek konce", tvrdili. Toto má však aj svoju veľkú nevýhodu, a tým je ich „genofond". Svatby uzatvárajú len medzi sebou, častokrát len v rámci jednej dediny. Následkom je, že sú už v podstate všetci jednou rodinou. Do toho vstupuje aj náboženstvo. Väčšia časť je katolíckeho vyznania, menšia baptistického. Svatby medzi člemi rozdielnych cirkví nie sú vítané.

V Rovensku sme prespali a ráno sme sa vydali do mestečka Sopotul Nou, kam sme dorazili za dve hodiny. Tam nás čakala duba, čo je náklaďák prerobený na vozenie osôb. Ten nás previezol do kaňonu rieky Nery. Kaňon sa vyznačuje tým, že ním vedie chodník, ktorý je vytesaný do jeho strmého zrázu. Miestami chodník mizne v tuneloch, ktoré majú až 40 metrov. Toto dielo majú na svedomí pravdepodobne Rimania, pretože pri vzťahu Rumunov k práci... Je skutočne zaujímavé vidieť na vlastné oči fungujúci vodný mlyn, kováča, ktorý dennodenne podkúva kone vlastnoručne vyrobenými podkovami, úzke polia ako na fotografiách z Kysúc z roku 1920. Je zaujímavé počuť archaickú reč minulého storočia. To však nie je všetko. Tí ľudia majú aj hodnotový systém, ktorý z nášho pohľadu patrí do predošlých storočí, ktorý sa prejavuje hlavne na silnej previazanosti s pôdou. Na Svatej Helene je jeden malý obchod. Je stále štátny a stará sa oň Rumunka zo susednej dediny. Stará sa oň po rumunsky - niekedy príde raz týždenne, niekedy raz za dva, niekedy ani to nie. Oslovil som jedného „pantátu", ktorý sa mi zdal najpodnikavejší, prečo si ho neprenajme. „Dobrý nápad,", zažiarili mu oči, ale potom zosmutnel: „ale pak bych se nemohl starat o pole..."