Potulky svetom lietadiel I.

Tak mi treba. Nemala som sa suchtat. Mohla som sediet pri nasich a citat Newsweek.
Co? Ze o co ide? Aaaale, uz som vo svojom zivote zmeskala vselico, vlak, autobus, elektricku, stretnutie... nie naschval, ale vsak u nas na Slovensku vsetko akosi meska, tak preco by niekoho mali vzrusovat akurat MOJE neskore prichody... ale lietadlo som este nezmeskala. Predsa len, to je uz trochu pridraha sranda. Vzdy sa pre istotu uz minimalne hodinu pred odletom obsmietam s palubnym listkom vo vrecku okolo Duty Free, alebo obzeram, ako chodi cela Europska Unia a prilahly svet dogabana.

No a dnes som porusila tradiciu a ... doplatila som na to.
Prisla som sice, ako obycajne, o hodinu skor, ale kedze cislo vybavovacieho (kazdopadne to zneje lepsie ako "odbavovacieho") pultu pre Ateny este na tabuli nesvietilo, tak som sa poskladala do takeho umeleho sedadla, vytiahla noviny a zacala podriemkavat. (Keby nebolo tej poslednej vety v celom tom predchadzajucom suveti, tak poviem aj ake noviny, ale takto nemozem.) Potom som si sice vsimla, ze cislo tam uz zasvietilo, ale organizmus odmietol este ist, jednak sa mu dobre driemalo, kedze posledne noci toho vela nenaspal, druhak aj v tom Exprese bolo nieco zaujimave a tretiak ... je moj bracho na vyske.

Zdvihla som sa az po hodnej chvili, odovzdala som tasku, vyfasovala palubny listok, skontrolovala Duty Free a poslusne podla prikazov zhora (z reprakov zabudovanych v strope), tak ako je nam to vlastne, som pomaly proceedingovala k vzduchoplanu. Vtedy som si uvedomila, hladiac na palubny listok, ze sedim az skoro na samom konci.

Ako som nastupila do lietadla, videla som, ze skoro celu prvu polovicu obsadili daki sportovci vo vkusnej jednotnej adidaskovej uniforme. Podla krokov by som tipla na futbal. Na moje prekvapenie - hovorili po slovensky (podotykam, ze to bola linka Budapest - Ateny). Tak ma v duchu napadlo, ze by to bola sranda, ak by to bolo nejake nase ligove muzstvo, alebo nebodaj este aj reprezentacia a ja analfabet nepoznam ani jednu tvar (co v mojom pripade zas nie je az take nezvycajne). Ked sme vystupovali, tak som sa dozvedela, ze naozaj su to futbalisti a idu na sustredenie. A potom som neskor otvorila noviny a tam stalo: Spartak Trnava do Grecka na sustredenie. :----------------(

Nuz, ale to bolo az potom. A co bolo predtym?
Ked som sa konecne usadila na moje miesto, spokojne som skonstatovala, ze je este okolo mna par roztrusenych volnych, a tak budem mat trosku kludu. Ale omyl. Po nepochopitelnom asi 20-minutovom meskani sa dvere do lietadla este raz otvorili a do chodbicky zacali vliezat vyobliekani jedinci, znacne sebavedomi, damy v dlhokanskych kozuchoch az pod zem, pani v plastoch minimalne rovnakej hodnoty, skupinka asi osmych ludi. Zacali hlasne filozofovat nad svojimi listkami a zistiac, ze sedia kazdy inde (co pri neskorom prichode ani nie je cudne), vehementne organizovat a presadzat vsetkych cestujucich, otvarat natrieskane batozinove miesta, z ktorych pochopitelne vsetko zacalo vypadavat a pchat tam svoje kozusteky a batozinu. Ked sa konecne pousadzali (aj tak nesedeli velmi spolu, lebo cestujucim sa nechcelo velmi presuvat), tak sme konecne vyrolovali a s asi 40-minutovym oneskorenim sme konecne vzlietli.

Lietadlo sa ledva dostalo do vodorovnej polohy, ked letusky a letusi zacali chystat voziky s jedivom, co bol okamzity signal pre "milych" a "tichych" spolucestujucich, ze je cas na pripitok. Kde sa vzali, tu sa vzali, flasky Smirnoff pred nimi zrazu stali a zacali sa pohybovat po lietadle. Pochopitelne, s flaskami aj ich majitelia. Letusky a letusi sa marne snazili pretiskat sa s vozikmi pomedzi pripitok, na ich prosby sa pripitok tvaril, ze nerozumie, drgal mi a strkal do stolicky (a to nasinec veru naozaj nema rad, ked ma okolo svojej stolicky chaos, nasinec ma rad situaciu okolo svojej stolicky pevne v rukach a to som ja nemala).

Pripitok vykrikoval po sebe, zdvihal stakany (umelohmotne), "strngal" nimi a trvalo to cely cas, co letusky a letusi rozdali tacky, pitivo a potom ich zase pozbierali, kym sa pripitok strieskal tak, ze po chvili spevu bezvladne ovisol cez sedadla a dovolil letuskam pozbierat vsetku tu umelu hmotu okolo.

No vtedy uz nastal cas pristavacieho manevru a opat sa potvrdilo stare prislovie, "opity clovek ma vsetko v zivote lahsie", lebo kym sme sa my vsetci ostatni cestujuci triasli a ti jemnejsi aj obcas vykrikli od strachu, kedze pri pristavani bol strasny vietor a poriadna turbulencia, takze clovek mal dost blizko k uvaham o zmysle zivota a smrti, spiaci a ovisnuty pripitok sa nechapavo prebral az pri zaverecnom potlesku, ked sme si uz boli isti, ze sme stastne pristali a nebolo vtedy na svete vacsich kamaratov ako v tom lietadle. Nakoniec sme uz len pootvarali batozinove miesta, batoziny nam same naskakali do naruci a veselo sa roztiahli do povodnych tvarov a rozmerov, pripitok si pobral svoje kozusteky a vytackal sa von. Na koniec snad len tolko, ze asi nemusim hovorit, akou recou rozpraval. Zvuk, ktory clovek roky denne povinne pocuval a "ucil sja", sa len tak lahko nezabuda.

Aha, a ze co bolo s tym Newsweekom? Nuz, vlastne nic, len to, ze kedze som sedela vzadu, niekto vpredu mi ho uchmatol, kym letus s novinovym vozikom prisiel az ku mne dozadu. Preto sa neoplati do lietadla meskat. A o tom to cele vlastne bolo. ;-)

Muska

p.s.
Prepac Grisa, ale naozaj nemam rada, ked mi niekto drga do stolicky. :-)