Vysoko v udanských horách, v pohorí
Uša-šan, stojí komplex budov rádu Zlatého kvietka. O udanských mníchoch
sa píše s uznaním na celom svete. Vedia sa vznášať vo vzduchu. Vedia chodiť
po vodnej hladine bez toho, aby sa čo len dotkli svojimi dlhými rúchami
jej povrchu. vedia koncentrovaním energie zo Slnka, Zeme a hviezd dosiahnúť
za niekoľko minút takú telesnú hmotnosť, že ich neodváži ani váha pre ťažké
náklaďáky. Dokážu sa tak nabiť energiou, že pri doskoku na zem vyhĺbia
pod sebou poriadnu jamu. Vedia byť jasnovidní. Informácie si vymieňajú
telepaticky. Vedia skočiť do priepasti a hladko pristáť na jej dne.
Teda nijaký z prírodných zákonov
gravitácie a magnetizmu pre nich neplatí. Nemusí teda platiť za každých
okolností? Sú to teda zákony večnosti, či premenné, s ktorými si môže poradiť
vôľa človeka? Na to sa ťažko odpovedá. Ako ukazujú udanskí mnísi - ale
nielen oni - človek má v sebe všetko na prekonanie týchto prírodných zákonov.
Pravda, mnísi trénujú roky, po celý život, veľa hodín denne. Na nič iné
sa v svojom živote nesústreďujú. Pri tom im pomáhajú aj knižky z kláštornej
knižnice, ktorá je však ukrytá ešte hlbšie v horách. Je tajná aj pre samotných
mníchov. Navštíviť ju môžu len niektorí, aj to len za výnimočných okolností.
Prístup má až najvyšší zasvätenec, ktorý získa siedy stupň Zlatého kvietka.
Pre neho sú potom dostupné všetky knihy. Sú ich desaťtisíce. Ostatní sa
musia uspokojiť s knihami zodpovedajúcimi ich stupňu zasvätenia. Sedmičkárov
je veľmi málo. V niektorej generácii sa nevyskytne ani jeden.
Knižky sú uložené v kovových, bronzových
a pozlátených púzdrach. Tisíce rokov staré skúsenosti všetkých národov
sú zakódované na zvláštnych fóliach. Tajný je i papier, na ktorom sú knihy
písané zväčša rukou, tlačou. Stránky kníh sa netrhajú, neopotrebovávajú
a nezhoria.