SPOCHYBŇUJÚ PRÍRODNÉ ZÁKONY

Vysoko v udanských horách, v pohorí Uša-šan, stojí komplex budov rádu Zlatého kvietka. O udanských mníchoch sa píše s uznaním na celom svete. Vedia sa vznášať vo vzduchu. Vedia chodiť po vodnej hladine bez toho, aby sa čo len dotkli svojimi dlhými rúchami jej povrchu. vedia koncentrovaním energie zo Slnka, Zeme a hviezd dosiahnúť za niekoľko minút takú telesnú hmotnosť, že ich neodváži ani váha pre ťažké náklaďáky. Dokážu sa tak nabiť energiou, že pri doskoku na zem vyhĺbia pod sebou poriadnu jamu. Vedia byť jasnovidní. Informácie si vymieňajú telepaticky. Vedia skočiť do priepasti a hladko pristáť na jej dne.
Teda nijaký z prírodných zákonov gravitácie a magnetizmu pre nich neplatí. Nemusí teda platiť za každých okolností? Sú to teda zákony večnosti, či premenné, s ktorými si môže poradiť vôľa človeka? Na to sa ťažko odpovedá. Ako ukazujú udanskí mnísi - ale nielen oni - človek má v sebe všetko na prekonanie týchto prírodných zákonov. Pravda, mnísi trénujú roky, po celý život, veľa hodín denne. Na nič iné sa v svojom živote nesústreďujú. Pri tom im pomáhajú aj knižky z kláštornej knižnice, ktorá je však ukrytá ešte hlbšie v horách. Je tajná aj pre samotných mníchov. Navštíviť ju môžu len niektorí, aj to len za výnimočných okolností. Prístup má až najvyšší zasvätenec, ktorý získa siedy stupň Zlatého kvietka. Pre neho sú potom dostupné všetky knihy. Sú ich desaťtisíce. Ostatní sa musia uspokojiť s knihami zodpovedajúcimi ich stupňu zasvätenia. Sedmičkárov je veľmi málo. V niektorej generácii sa nevyskytne ani jeden.
Knižky sú uložené v kovových, bronzových a pozlátených púzdrach. Tisíce rokov staré skúsenosti všetkých národov sú zakódované na zvláštnych fóliach. Tajný je i papier, na ktorom sú knihy písané zväčša rukou, tlačou. Stránky kníh sa netrhajú, neopotrebovávajú a nezhoria.

 

Štefánia Vejchodská