Koho by príjemne nemrazilo pri čítaní
Homérových veršov o krajine, kde tiekla rieka Styx? Cez ňu prevážal prievozník
Cháron a za riekou štekal trojhlavý pes Cerberos.
Čo inšpirovalo Homéra, čo Vergília,
ktorý opísal podobný svet v diele Eneida?
Dvaja dôstojníci amerického námorníctva,
ktorí kotvili v Taliansku, R.Pagett a K.Jones tvrdia, že túto tajomnú,
bájnu krajinu teraz našli. Bola len pár kilometrov od Neapola. Tam objavili
rozsiahli komplex podzemných chodieb. Tvrdia, že to bola neskoršia veštiareň
mŕtvych, kam si chodili pútnici po odpovede na svoje otázky. Podľa dochovalých
literárnych záznamov sa pútnik pri vchode do podzemia rozlúčil s priateľmi
a príbuznými. Kňazi ho voviedli do miestnosti, kde boli na stenách symboly
zlých ľudských vlastností, vášní, činov, ale i symboly chorôb, strachu,
nenávisti, biedy, podozrievania, pomsty... V jednej z takýchto miestností
zostal tri dni sám. Jedinou komunikáciou bol rituál usmrcovania obetných
zvierat kňazmi a veštenie z ich vnútorností.
Po dvoch dňoch odviedli návštevníka
do kúpeľa. Boli to povestné vody zabúdania. Kňazi veštiarne mŕtvych používali
silné halucinogénne látky, rozpustené vo vode, v ktorých pútnika vykúpali.
Až v zmenenom stave vedomia, do ktorého sa dostali, im veštica predstavovala
rôzne desivé bytosti. Tým sa zväčšilo napätie a očakávanie pútnika. Nakoniec
ho kňažka voviedla dlhou chodbou k rieke Styx. Tam už čakal prievozník
Cháron a za riekou štekal pes Cerberos. Halucinogény a sugescia spôsobili,
že pútnik videl jeho tri hlavy. Za riekou v dome bohyne Persefóny sa pútnik
zhováral so svojimi mŕtvymi príbuznými. Tam dostal odpoveď na svoje otázky,
rady, pomoc. Halucinogénne látky mu nedovolili rozpoznať víziu od reality,
naopak, naplno prežíval novú skúsenosť. V staroveku nebolo ničím mimoriadnym
používanie halucinogénnych látok pre veštecké, rituálne, či zážitkové potreby.
Básnici a rozprávači sami zažili tieto reality. Do svojich rozprávaní spracovali
množstvo zážitkov pútnikov z veštiarne mŕtvych.
Tak či onak, do vedomia amerických
dôstojníkov sa tieto spomienky dostali za celkom neobvyklých okolností.
Ani jeden z nich, ako sami priznali, nesiahol za Homérovou či Vergíliovou
tvorbou od školských čias. Na mýtus si navyše iba matne spomínali. To,
že im predsa prišiel na um v rovnakej chvíli, možno pokladať za nevysvetliteľnú
náhodu.
V podzemí sa prechádzali niekoľko
hodín. Fotografovali, robili si poznámky a snažili sa zorientovať. Prišli
na koniec chodby, ktorá ústila do akejsi miestnosti. Stena bola zasypaná
a cesta ďalej neviedla. Tam si chceli oddýchnuť. Posadili sa na skaly a
chceli si zapáliť cigarety. R.Pagett otvoril oči a v tej chvíli sa ocitol
akoby za zavalenou stenou. Presvecovalo ju zvláštne namodralé svetlo. Za
stenou videl dlhú chodbu a zreteľne počul zurčanie rieky. Otvoril oči.
Nespal. Ale jeho vedomie sa nechcelo vrátiť spoza steny, stále počul tečenie
vody. Vtedy mu prišli na um Homérove verše o Cháronovi, rieke Styx, Cerberovi.
Pozrel na prieteľa Jonesa. Ten hľadel kamsi do diaľky so široko roztvorenými
očami. V prstoch zvieral nezapálenú cigaretu. Z ničoho nič povedal: "Nemal
ten Homér pravdu? Nie je táto podzemná rieka práve tu? Stačilo by odpratať
tú stenu..." Pagett s údivom vyskočil: "Práve som na to myslel..."
Za stenou skutočne našli ďalší
komplex miestností i dlhú chodbu, ktorá vedie až k vyschnutému korytu podzemnej
rieky...