OBJAVILI TAJOMNÚ RIEKU STYX

Koho by príjemne nemrazilo pri čítaní Homérových veršov o krajine, kde tiekla rieka Styx? Cez ňu prevážal prievozník Cháron a za riekou štekal trojhlavý pes Cerberos.
Čo inšpirovalo Homéra, čo Vergília, ktorý opísal podobný svet v diele Eneida?
Dvaja dôstojníci amerického námorníctva, ktorí kotvili v Taliansku, R.Pagett a K.Jones tvrdia, že túto tajomnú, bájnu krajinu teraz našli. Bola len pár kilometrov od Neapola. Tam objavili rozsiahli komplex podzemných chodieb. Tvrdia, že to bola neskoršia veštiareň mŕtvych, kam si chodili pútnici po odpovede na svoje otázky. Podľa dochovalých literárnych záznamov sa pútnik pri vchode do podzemia rozlúčil s priateľmi a príbuznými. Kňazi ho voviedli do miestnosti, kde boli na stenách symboly zlých ľudských vlastností, vášní, činov, ale i symboly chorôb, strachu, nenávisti, biedy, podozrievania, pomsty... V jednej z takýchto miestností zostal tri dni sám. Jedinou komunikáciou bol rituál usmrcovania obetných zvierat kňazmi a veštenie z ich vnútorností.
Po dvoch dňoch odviedli návštevníka do kúpeľa. Boli to povestné vody zabúdania. Kňazi veštiarne mŕtvych používali silné halucinogénne látky, rozpustené vo vode, v ktorých pútnika vykúpali. Až v zmenenom stave vedomia, do ktorého sa dostali, im veštica predstavovala rôzne desivé bytosti. Tým sa zväčšilo napätie a očakávanie pútnika. Nakoniec ho kňažka voviedla dlhou chodbou k rieke Styx. Tam už čakal prievozník Cháron a za riekou štekal pes Cerberos. Halucinogény a sugescia spôsobili, že pútnik videl jeho tri hlavy. Za riekou v dome bohyne Persefóny sa pútnik zhováral so svojimi mŕtvymi príbuznými. Tam dostal odpoveď na svoje otázky, rady, pomoc. Halucinogénne látky mu nedovolili rozpoznať víziu od reality, naopak, naplno prežíval novú skúsenosť. V staroveku nebolo ničím mimoriadnym používanie halucinogénnych látok pre veštecké, rituálne, či zážitkové potreby. Básnici a rozprávači sami zažili tieto reality. Do svojich rozprávaní spracovali množstvo zážitkov pútnikov z veštiarne mŕtvych.
Tak či onak, do vedomia amerických dôstojníkov sa tieto spomienky dostali za celkom neobvyklých okolností. Ani jeden z nich, ako sami priznali, nesiahol za Homérovou či Vergíliovou tvorbou od školských čias. Na mýtus si navyše iba matne spomínali. To, že im predsa prišiel na um v rovnakej chvíli, možno pokladať za nevysvetliteľnú náhodu.
V podzemí sa prechádzali niekoľko hodín. Fotografovali, robili si poznámky a snažili sa zorientovať. Prišli na koniec chodby, ktorá ústila do akejsi miestnosti. Stena bola zasypaná a cesta ďalej neviedla. Tam si chceli oddýchnuť. Posadili sa na skaly a chceli si zapáliť cigarety. R.Pagett otvoril oči a v tej chvíli sa ocitol akoby za zavalenou stenou. Presvecovalo ju zvláštne namodralé svetlo. Za stenou videl dlhú chodbu a zreteľne počul zurčanie rieky. Otvoril oči. Nespal. Ale jeho vedomie sa nechcelo vrátiť spoza steny, stále počul tečenie vody. Vtedy mu prišli na um Homérove verše o Cháronovi, rieke Styx, Cerberovi. Pozrel na prieteľa Jonesa. Ten hľadel kamsi do diaľky so široko roztvorenými očami. V prstoch zvieral nezapálenú cigaretu. Z ničoho nič povedal: "Nemal ten Homér pravdu? Nie je táto podzemná rieka práve tu? Stačilo by odpratať tú stenu..." Pagett s údivom vyskočil: "Práve som na to myslel..."
Za stenou skutočne našli ďalší komplex miestností i dlhú chodbu, ktorá vedie až k vyschnutému korytu podzemnej rieky...

 

Štefánia Vejchodská