PODOBNOSŤ ČISTE NÁHODNÁ

Súčasťou mágie vždy bývalo a je slovo. Nabité takou energiou, ktorá môže i usmrtiť. Tým slovom je hlavne kliatba. Vydesená predstavivosť adresáta vytvorí vždy dobrú pristávaciu plochu, aby sa pustošivé energie spojili.

Jeden zo spôsobov mágie slov pestovali aj v starom Ríme. Nejakú strašnú kliatbu o nepriateľovi napísali a a zakopali do zeme. Na dlhšie zotrvanie kliatby použili keramiku, alebo kov, najlepšie olovo. Ešte ich omotali drôtom a tak zakopali. Niekde zapichli ešte aj do mena klinec, aby kliatbu umocnili. Postarali sa o to, aby sa správa o tom, ak "nesplní to a to, ak nevráti, nezamlčí, neodvolá či nedaruje" dostala čím skôr do uší adresáta kliatby. Používali na to poslíčkov, veštice, bylinkárky, ktoré hneď ponúkli odvetu! Alebo aspoň ochranku...

Rimania vysielali aj neosobné kliatby. Vykonali ich akoby v mene "ľudu", spravodlivosti, či pokoja, ak im liezol na nervy niektorý rétor! Kliatba znela: "Nech sa jeho jazyk a duša premení na olovo, aby nemohol hovoriť ani konať!" Aby si zdupľovali kliatbu, zakopali ju do čerstvého hrobu. Slová kliatby sa tak spájali s posledným vyžarovaním mŕtveho a fungovali spolu účinnejšie. Hrob bol akýsi zosiľovač.

Inokedy napísali kliatbu na keramickú nádobu, ktorú rozbili. Postarali sa - zasa anonymne, ako dnes pri vyhrážkach - aby ich adresát čo najskôr zbadal. Ak prekliaty zomrel, alebo ho len postihlo nešťastie, pozostalí začali hľadať vinníka. Boli potom nové nádoby, nové slová, nové črepy. (Čo by dnes zbierali archeológovia?)

Kliatby mali aj zmiasť svedkov pri súdoch... Mali spomaliť myslenie sudcu. Mali mu priniesť bolesť, či mrzut náladu, aby odviedol nanič rozsudok. Kliatby mali tiež zapríčiniť, aby bolo služobníctvo pri chystaní hostiny nepozorné. Aby všetko presolilo, prevarilo, spálilo, prelialo!
Okrem súkromných existovali aj kliatby verejné, v štátnom záujme. (Kto vie, či ich ovládajú aj naši absolventi dvojitého práva?)Tie mohli čítať sudcovia a kňazi. Prvé takéto dochované zmienky pochádzajú z 19. storočia pred n.l. z Egypta. Hieroglyfy dodnes nesú mená prekliatych kniežat, ktoré nechceli uznať, že faraón je len On!

 

Štefánia Vejchodská