14. apríla 2015, večer, neskoro v noci, vydala sa naša Štefka, autorka Stĺpčeka inej reality, na skutočnú cestu do inej reality. Odišla tíško, vykĺzla sa nebadane, tak typicky pre ňu. V závetrí od víru rušného a hlučného života žila medzi nami osôbka, potichu, skromne, no intenzívne a veľkoryso, zasahujúc do životov stoviek, možno tisícov ľudí... Prinášala inú realitu, prezrádzala tajomstvá snov, pomáhala hľadať odpovede na otázky, prekračovať priepasti ľudských osudov, riešiť osobné aj pracovné krízy, bola bútľavou vŕbou, veselou a vtipnou spoločníčkou, vášnivou diskutérkou, gurmánom a najmä nadovšetko zanieteným hľadačom odpovedí na tie najzákladnejšie otázky o našej existencii, podstate, bytí.

Vždy plná práce a plánov, prinášajúc nespočetné články pre časopisy a médiá, odtlačky svojich poznatkov pri vytváraní konferencií a podujatí, neúnavne čítajúc a hľadajúc všetko o tomto, či iných svetoch, nie preto, aby zhromažďovala toto poznanie len pre seba, ale preto, aby o ňom rozprávala ďalej, upozorňovala na podstatu, dávala nádej, presviedčala o zmysle.

Tak akosi sme si všetci zvykli, že je stále niekde nablízku, a že máme kam ísť, keď by bolo treba, že vždy môžeme vojsť do jej, obrazne povedané, nonstop otvorených dverí, a posedieť si, porozprávať sa, vyžalovať, inšpirovať, alebo len tak počúvať. Niekedy prešli dni, niekedy týždne, ba aj mesiace, do ďalšieho kontaktu, telefonátu, stretnutia... a vždy to bolo akoby včera, od posledného stretnutia, na sedačke, ktorá si vypočula toľko ľudských príbehov a osudov... zoči voči tomu typickému úsmevu a slovám, ktoré budú navždy znieť blízko „no, tak mi rozprávajte“ a „no a kedy Vás zas uvidím?“.

Na tom jednom malom kúsku v Ružinove existoval výťah do vesmíru, kde zrazu bolo všetko tak akosi jasnejšie, zrozumiteľnejšie, viditeľnejšie, ale aj vnímané, pochopené, prijaté, odpustené, povzbudené. Netrúfam si odhadnúť koľko ľudí sa tým výťahom vyviezlo hore aj dolu, ale jedno viem, nikto z nás po ceste dole už nebol taký, ako keď sa viezol hore.

Výťah zavrel svoje dvere a tento priestor sa tíško uzavrel. A my sme dostali domácu úlohu, pozbierať sa a pochopiť, že je rad na nás, že musíme pokračovať. Strážiť a chrániť ten plamienok a živiť ho, rozniesť ho a znásobiť. Bolo to nádherné, luxusné a príjemné vegetiť si v závetrí a vedieť, že je tu niekto, kto má odpovede. Nastal čas kráčať po vlastných. So všetkým, čo k tomu patrí. Každý tak ako vie a môže. Dáme to. Musíme. Štefka nám verila. Nesnažila sa byť spasiteľom, ale objaviteľom - nášho vlastného kompasu, našej vlastnej energie a sily kráčať a dosahovať na svoje sny, spoznávať, vytvárať a meniť svoj život a s ním svet.