Zaujimavý knižný instagram: alex_._books

Dnes predstavujeme instagram multiaktívnej čitateľky a novinárky Alexandry Jurišovej. Jej články môžete nájsť v Magazíne o knihách, vydávanom ako mesačník aj príloha denníka SME. Ďalej v časopise Glosália a Zumag, ktorému šéfuje. Zaujímavé knižné recenzie obsahuje aj jej, od roku 2016 neaktívny, blog na SME a  jej hodnotenia nájdete aj na v čitateľskej databáze Goodreads.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Koláž (pred)vianočných najlepších kníh tohto roka je tu! 📖 Ešte stále stíhate doplniť svoju zbierku (ak už všetky tieto knihy náhodou nemáte) alebo kúpiť nejakú z nich pod🎄 Ich výber bol trochu náročný, pretože môj rok 2018 bol úplne nabitý skvelými knihami. 🤓 Ale zvládla som to! Zhodneme sa na niektorých? 📖 • Poradie je náhodné, sú to teda: • Bea Uusma – Expedícia • Irena Brežná – Postrehy emigrantky • Ján Púček – Med pamäti • Timothy Snyder – Cesta do neslobody • David Satter – Čím menej vieš, tým lepšie spíš • Michail Zygar – Všetci mocní Kremľa • Philip Gourevitch – Chceli by sme vam oznamiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú • Jean Hatzfeld – Stratégia antilop • Agnieszka Wójcińska – Vesmír v kvapke vody • Wojciech Tochman – Eli, Eli #Alexbooks #bestbooks2018 #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihy #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 21 Dec 2018 o 3:33 PST

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Ak máte radi zaujímavosti ako ,Vedeli ste, že…?‘, tak táto kniha vám ponúkne široké spektrum krátkych faktov o zvieratkách z celého sveta. Už si ich viac nemusíte googliť, budete ich mať poruke vo svojej knižnici, v jednej knihe. • Vedeli ste napríklad, že keď krokodíly jedia, plačú? Alebo že chobotnice majú viac mozgových buniek ako človek? • Nádherný ilustovaný atlas neuveriteľných faktov o zvieratách je kniha, ktorú si zamilujú nielen detskí, ale aj dospelí čitatelia. Listovať si v ňom, je radosť, najmä kvôli krásnym ilustráciám. • Autorka tejto knihy pracuje ako architektka a ilustrátorka v Štokholme. Jej ilustrácie nájdete aj na stránke www.majasbok.se • Maja Säfströmová – Ilustrovaný atlas neuveriteľných faktov o zvieratách *9,5/10* #Alexbooks #MajaSafstromova #theillustratedcompendiumofamazinganimalfacts #ilustrovanyatlasneuveritelnychfaktovozvieratach #illustrated #animals #animalsfacts #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihu #dnescitam #precitane #mojakniznica #mylibrary #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 16 Sep 2018 o 3:54 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Kniha na jedno posedenie? Rozhodne. Je tenká s veľkými písmenami, číta sa pomerne ľahko, aj keď miestami sa vám nad ňou rozum zastaví. Poznáte ruskú klasiku? Dostojevského či Tolstoja? Ak nie, nevadí. Autor vám ich diela priblíži, no po svojom. Tak trochu štipľavo, tak trochu vulgárne, viac-menej trefne, ironicky (viac ‚pozitív‘ už ale nenájdem). • ,,Môj známy – novinár – mi povedal, že hlavne na odľahlých gemerských a novohradských dedinách sa pomerne často stretol s ľuďmi, ktorí mali na poličke nejakého ,Čehova‘ a mysleli si, že keď si prečítali tieto lacné zlátaniny, sú kompetentní zasvätene diskutovať o veľkých témach ruskej klasiky, ako sú Boh, láska, nesmrteľnosť, zločin, trest a smrť.“ • Ako sám autor knihy uvádza, ide o antológiu ruzkej klaziky ,nielen ako svedectvo o bizarnosti jednej slepej uličky, do ktorej súčasnú literatúru zahnal bezbrehý kapitalizmus‘. • Priznávam, až tak ma táto kniha nenadchla. Prešla som si viaceré recenzie na ňu a neuchvátil ma ani jej „vtip“, ktorý bol podľa viacerých čitateľov do popuku. Akurát sa mi zapáčila úplne prvá poviedka s názvom ,Láska je veľká čarodejka‘ o Levovi Ľvovičovi a hlavnej redaktorke petrohradského vydavateľstva Obzor, Larise Dmitrijevne Glodkovovej a záverečný fiktívny rozhovor s Antonom Pavlovičom Če(c)hovom. Druhá tretina knihy bola relatívne fajn, asi dvakrát mi škublo kútikom, no že by som plakala smiechom… a zvyšok ale že fakt nie. • Daniel Majling – Ruzká klazika *5,5/10* #Alexbooks #DanielMajling #Ruzkaklazika #book #books #bookstagram #bookslover #precitane #mojakniznica #mylibrary #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 20 Aug 2018 o 8:48 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Obdobie po roku 1945 už všetci poznáme. Je po druhej svetovej vojne, no iba navonok. Nenávisť v preživších totiž stále vnútorne pretrváva a klíči. Príbeh sa odohráva v Sudetách, v pohraničnej oblasti susedného Česka, kde do roku 1945 prevažovalo nemecké obyvateľstvo. Do Wolfgangu sa z mesta presťahuje rodina s dievčatkom menom Klára, ktorá je hlavnou rozprávačkou príbehu. • V opustenej dedine sa štvorčlenná rodina ocitá v dome po násilne vysťahovaných Nemcoch. Aj keď sídlia neďaleko mesta, dedina je ľudoprázdna, oni sú jej jediní obyvatelia. • ,,Celé moje detstvo zobrala vojna a posledné bombardovanie. Keď sme sa vtedy vracali z krytu, ešte sme nevedeli, že vlastne niet kam. Na konci vojny sa dom, v ktorom sme bývali, zmenil na hromadu trosiek, na rumovisko a zuhoľnatených susedov, keďže nestihli odísť včas.“ • Malá Klára je veľmi vnímavé a citlivé dieťa. Jedného dňa sa pri dome objaví Tieň, ako ho sama nazvala. Odrazu musí učiniť veľké rozhodnutie. Povie o ňom rodičom? Ale čo keď ho chytia a zabijú? Alebo čo ak je to Nemec zabunutý v lesoch a chce zabiť jej rodinu? • ,,Chcela by som žiť v mieri, už si to vôbec nepamätám. Vojna sa tiahla po celý čas. Dokážem zatemňovať, stále by som ešte dokázala nájsť kryt a viem, kam bežať, keď lietadlo zhodí bombu. Tiež viem, kam nechodiť, teda tam, kde predtým bolo doma. Tu poznám iba miesto, kde sú ešte míny a kam mám vstup zakázaný.“ • Čo ale s tými, čo sa ukrývajú v lesoch a nie sú hrozbou? Ďalší Tieň. Helga. Žena, ktorá sa stane Klárinou kamarátkou. Kniha je tiež doplnená o pasáže z jej rozprávania o rodine, vojne, smrti. Zostala v dedine sama, jednoducho na ňu zabudli. • Kniha detailne odhaľuje vzťahy medzi Čechmi a Nemcami tesne po vojne. Je krásna, citlivá, no i trpká a srdcervúca. Okrem už spomenutého, v nej nájdete aj zlého Červinku, zanieteného nezmyselným lovom na ľudí, bábiku Anabell, či grófku Euzébiu, ktorá vlastní pávy. • Jiří Holub – Jednoducho na mňa zabudli *10/10* #Alexbooks #JuriHolub #Jednoduchonamnazabudli #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihu #precitane #mojakniznica #mylibrary #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 10 Júl 2018 o 1:58 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Feminizmus 21. storočia. Schválne. Kto si myslí, že feministky sú len lesbičky a aktivistky, ktoré zbroja proti mužom? Resp. ženy, ktoré mužov nenávidia? Áno. Tieto názory nám dokazujú, že ešte stále sa objavujú veľké medzery v tom, ako správne interpretovať feminizmus. • Autorka Chimamanda Ngozi Adichie hovorí v knihe z vlastných skúseností. Ukazuje svetu, aké ťažké je byť v dnešnej dobe ženou a aký je to pocit, keď žena nemá na výber a často musí len sklopiť zrak k podlahe, držať ústa a krok. • Položme si teda zásadnú otázku – prečo sme ešte stále ovplyvnení zastaraným a obmedzeným myslením? Prečo žena, ktorá tvrdo pracuje a je vzdelaná, zarába menej než muž, ktorý robí tú istú prácu s tým istým vzdelaním? • Knihu Všetci by sme mali byť feminist(k)ami by si mal prečítať naozaj každý – muži i ženy. Možno sa tým všetko zmení a prestanú tak panovať nezmyselné názory o tom, ako by mala vyzerať domácnosť a ako by sme mali vyzerať my, ženy. • Chimamanda Ngozi Adichie – Všetci by sme mali byť feminist(k)ami *10/10* (recenziu nájdete v Glosolálii 1/2018) #Alexbooks #chimamandangoziadichie #weshouldallbefeminists #vsetcibysmemalibytfeministkami #feminism #absynt #vydavatelstvoabsynt #book #books #bookstagram #bookslover #knihadna #mylibrary #mojakniznica #potd #dnescitam #precitane

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 18 Mar 2018 o 5:53 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

22. júla 2011 sa v Nórsku všetko zmenilo. Tento deň tvorí pomyselný stred knihy a je tiež detailným opisom každého momentu, ktorý predchádzal masakre 77 ľudí. Je možné ju rozdeliť na tri časti. Prvá je o vrahovi Andersovi Breivikovi, od jeho detstva až po deň, keď sa rozhodol vziať život 69 chlapcom a dievčatám v letnom tábore na ostrove Utøya a 8 ľuďom pri odpálení bomby v Osle. Súčasťou prvej časti sú tiež príbehy rodín obetí, ktoré boli nútené ujsť z vlastnej krajiny a dúfali tak, že za hranicami budú môcť začať nový, bezpečný život. V druhej časti je realisticky opísané Breivikove vraždenie a v poslednej sa autorka venuje súdnemu procesu po jeho zatknutí. • Åsne Seierstad sa podarilo napísať knihu bez toho, aby čitateľ cítil jej postoj. Môžeme si teda len domyslieť, ako sa asi cítila pri jej písaní a aké ťažké bolo vytvoriť profil masového vraha a jeho obetí. Veľmi pútavo a odvážne nám ukázala odvrátenú stranu Andersa Breivika, ktorý sa ale ako vrah nenarodil. Bol obyčajným chlapcom, neskôr mužom, akých bežne stretávame v uliciach, obchodoch, autobusoch či u kaderníka. Preto sa po tejto knihe už nikdy nepozrieme na ľudí okolo seba rovnako. Neustále totiž budeme mať pred očami hrozbu, či ten alebo onen nie je ako Breivik. A či to v ňom náhodou nedrieme a nečaká na príležitosť. • ,,Telo kládlo odpor, svaly sa chveli. Mal pocit, že to nedokáže. Sto hlasov naňho v hlave kričalo: ,Nerob to, nerob to, nerob to!‘ Buď sa hneď teraz nechám zatknúť… alebo uskutočním to, čo som si naplánoval. Svah ešte zostrmel. Pravú ruku si nasilu priložil k stehnu, rozopol puzdro a uchopil pištoľ.“ • Kniha sa číta desivo ľahko, aj keď sa v nej striedajú neľahké témy – nenávisť, predsudky, rodičovská láska. Aj v tých najhorších pasážach ale hltáte každé slovo a myšlienkami kričíte, nech ho už konečne niekto zastaví. Zastavili ho však príliš neskoro. • ,,Teraz telefóny mĺkvo svietili do tmy. Niektoré spod bavlnenej deky, iné z vrecka či zo stuhnutej ruky. Boli to volania, na ktoré už nikto neodpovie.“ • Åsne Seierstad – Jeden z nás. Príbeh o Nórsku *10/10* #Alexbooks #AsneSeierstad #JedenZNas #Absynt #reportage #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihu #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 12 Aug 2018 o 1:38 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Philip Gourevitch napísal reportáž, ktorá si jednoznačne zaslúži miesto v popredných priečkach medzi reportážami, ktoré som doteraz čítala. Ide o kvalitný opis Rwandskej genocídy medzi Hutuami a Tutsiami. Je nepochopiteľná, vyvoláva hnev a frustráciu. • Genocída prebiehala na začiatku leta v roku 1994, pred ňou bola Rwanda najosídlenejšou a najkresťanskejšou krajinou v Afrike iba s jedným národom – Banyarwanda. Ten sa delil na Hutuov a Tutsiov. Odhaduje sa, že 6. apríla 1994 bol v Rwande minimálne jeden z troch obyvateľov Tutsi, no o mesiac neskôr bola väčšina z nich vyhladená. V r. 1992 miestne rádio Rwanda začalo šíriť dezinformácie o tom, že Tutsiovia sa chystajú vyhladiť Hutuov. Išlo o cielenú propagandu, a tak Hutuovia začali vyvražďovať Tutsiov len v preventívnej sebaobrane. Rozhlasoví hlásatelia pripomínali, aby sa nezľutovali ani nad ženami či deťmi. Po genocíde tvorili Tutsiovia iba 15% obyvateľov, zavraždených bolo približne 70%. • „Genocída je v konečnom dôsledku nácvik budovania komunity. Životaschopný totalitný režím si vyžaduje, aby sa ľudia stotožňovali s plánmi svojich vodcov, a hoci je genocída zrejme najperverznejším a najambicióznejším prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa, je zároveň aj najkomplikovanejším. Takmer celý svet vnímal Rwandu v roku 1994 ako ukážkový príklad chaosu a anarchie rozvrátených štátov. Logika genocídy bola propagovaná ako niečo, čím sa utrpenie odstraňovalo, a nie ako niečo, čo ho spôsobovalo.“ • Tutsiovia sú v Rwande považovaní za aristokratov, vlastníkov dobytka a Hutuovia sú vazali, roľníci, ktorých majetok bol vždy cenený menej ako Tutsiov. V spleti Rwandských charakteristík je otázka vzhľadu nesmierne dôležitá, pretože sa z nej stala otázka života a smrti. • Autor nám ponúka rozhovory s preživšími, ktorí v knihe opisujú Rwandskú genocídu a Hutuskú nadvládu. Vraždili sa susedia, rodiny, známi, priatelia… Politici boli iniciátormi, ľud bol vykonávateľom. Výsledok: 800-tisíc zabitých za 100 dní, čo je 5,5 života za minútu. • Philip Goutevitch – Chceli by sme vám oznámiť… *10/10* #Alexbooks #PhilipGourevitch #Rwanda #reportage #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihu #dnescitam #precitane #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 27 Aug 2018 o 2:00 PDT

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Philip Gourevitch napísal reportáž, ktorá si jednoznačne zaslúži miesto v popredných priečkach medzi reportážami, ktoré som doteraz čítala. Ide o kvalitný opis Rwandskej genocídy medzi Hutuami a Tutsiami. Je nepochopiteľná, vyvoláva hnev a frustráciu. • Genocída prebiehala na začiatku leta v roku 1994, pred ňou bola Rwanda najosídlenejšou a najkresťanskejšou krajinou v Afrike iba s jedným národom – Banyarwanda. Ten sa delil na Hutuov a Tutsiov. Odhaduje sa, že 6. apríla 1994 bol v Rwande minimálne jeden z troch obyvateľov Tutsi, no o mesiac neskôr bola väčšina z nich vyhladená. V r. 1992 miestne rádio Rwanda začalo šíriť dezinformácie o tom, že Tutsiovia sa chystajú vyhladiť Hutuov. Išlo o cielenú propagandu, a tak Hutuovia začali vyvražďovať Tutsiov len v preventívnej sebaobrane. Rozhlasoví hlásatelia pripomínali, aby sa nezľutovali ani nad ženami či deťmi. Po genocíde tvorili Tutsiovia iba 15% obyvateľov, zavraždených bolo približne 70%. • „Genocída je v konečnom dôsledku nácvik budovania komunity. Životaschopný totalitný režím si vyžaduje, aby sa ľudia stotožňovali s plánmi svojich vodcov, a hoci je genocída zrejme najperverznejším a najambicióznejším prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa, je zároveň aj najkomplikovanejším. Takmer celý svet vnímal Rwandu v roku 1994 ako ukážkový príklad chaosu a anarchie rozvrátených štátov. Logika genocídy bola propagovaná ako niečo, čím sa utrpenie odstraňovalo, a nie ako niečo, čo ho spôsobovalo.“ • Tutsiovia sú v Rwande považovaní za aristokratov, vlastníkov dobytka a Hutuovia sú vazali, roľníci, ktorých majetok bol vždy cenený menej ako Tutsiov. V spleti Rwandských charakteristík je otázka vzhľadu nesmierne dôležitá, pretože sa z nej stala otázka života a smrti. • Autor nám ponúka rozhovory s preživšími, ktorí v knihe opisujú Rwandskú genocídu a Hutuskú nadvládu. Vraždili sa susedia, rodiny, známi, priatelia… Politici boli iniciátormi, ľud bol vykonávateľom. Výsledok: 800-tisíc zabitých za 100 dní, čo je 5,5 života za minútu. • Philip Goutevitch – Chceli by sme vám oznámiť… *10/10* #Alexbooks #PhilipGourevitch #Rwanda #reportage #book #books #bookstagram #bookslover #cocitat #tipnaknihu #dnescitam #precitane #potd

Príspevok, ktorý zdieľa • Alexandra Jurišová • (@alex_._books), 27 Aug 2018 o 2:00 PDT