Alena Mornštajnová Tiché roky

Alena Mornštajnová Tiché roky

Veľmi som sa tešila na novú knihu Aleny Mornštajnovej, pretože jej úspešný román Hana bol skvelý po všetkých stránkach. Nesklamalo ma ani jej najnovšie dielo. Tiché roky sú intímnou rodinnou drámou, v ktorej hrajú veľkú rolu náhody a ľudské charaktery.

„Život není Člověče, nezlob se! Nejde jen hodit šestku, nahradit jednu figurku jinou a začít od začátku. Nebo ano?“

Dojímavý a veľmi ľudský príbeh Bohdanky a jej otca si určite nájde miesto v srdciach mnohých čitateľov. Stačí jediný chybný krok, jediné životné zakopnutie, či náhoda a celý život sa fatálne zmení. Nič už nie je ako predtým a človek sa musí naučiť žiť s tým, čo mu po nepriazni osudu zostalo. Dá sa nahradiť prázdnota v srdci po milovaných bytostiach novými? Niekedy áno, niekedy to však nejde aj napriek všemožnej snahe. Rany po životných stratách sú mnohokrát obrovské a neprestávajú krvácať.

„Na rub jedné z mých prvních fotografií maminka napsala, že jsem zázrak a dar z nebes. Pro otce jsem byla přítěží.“

Príbeh rodiny Žákovcov rozpráva Bohdanka striedavo s otcom Svatoplukom. Dve rozprávačské línie sa krásne dopĺňajú a krok za krokom nám odhaľujú rodinné tajomstvá. Po štyroch kapitolách sa spoja a pokračujú spolu. Svatopluk a Bohdanka si snáď ani vzdialenejší nemôžu byť. Prečo je vzťah otca a dcéry taký komplikovaný, smutný, ba priam strašný, sa dozvieme až v samom závere príbehu. V Bohdankinom rozprávaní sa otec javí ako veľmi negatívny, zatrpknutý a nesympatický človek, no v kapitolách o jeho živote zisťujeme, že za jeho správanie a charakterové črty môže ťažká minulosť. Odpor voči jeho postave sa postupne mení na pochopenie.

Bohdanka začína svoje rozprávanie ako trinásťročná v nemocničnej izbe pri posteli starej mamy. Odchádza z nemocnice celá zmätená, pretože ju babička oslovila menom Blanka. Zúrivý otec vyštekne len to, že Blanka bola babkina sestra. Bohdanka však cíti, že to nie je pravda a púšťa sa do vlastného pátrania. Uplynú dlhé tiché roky, kým napokon zistí pravdu. Vzťah medzi dcérou a otcom je viac ako zlý. Ešteže je tu Běla, druhá otcova partnerka, ktorá je Bohdanke oporou, útechou a svetlom.

„Jediný dospělý, který stejně jako já videl, že všechno okolo má duši, byla Běla. Bylo smutné, že právě ona, která se uměla dívat na svět očima dítěte, chápala je a milovala, vlastní děti mít nemohla.“

Nemôžem pár riadkami nepriblížiť Bělu. Je to postava, ktorú som si najviac zamilovala. Toľko ľudskosti, dobroty, lásky a obety sa v človeku len tak nevidí. Pre mňa sa Běla stala dokonalou ženskou hrdinkou. Bez nej by bol príbeh Bohdanky a otca ochudobnený o veľa. To Běla robila ticho znesiteľným, to ona bola mostom medzi dcérou a otcom, bola hniezdom, ochrannými krídlami, aj stenou, o ktorú sa dalo oprieť a odrazila mnohé údery.

Príbeh Svatopluka sa začína v predvojnovom období. Spoznávame jeho rodičov a súrodencov a sledujeme, ako sa z neho stal, po vzore otca, zarytý komunistický funkcionár. Miluje svoju ženu a dcéru, pre ktorú vysníval žiarivú budúcnosť. Lenže človek mieni a Pán Boh mení. Celý doterajší život je zrazu preč. A to doslovne. Je treba začať odznova. Keď príde na svet Bohdanka, otec sa postará o to, aby rodinné tajomstvá zostali hlboko ukryté. Dokedy však?

„Zůstalo toho tolik nevyřčeného, pomyslel si Svatopluk. Ale možná je to tak dobře. Za svůj život jsem řekl až příliš mnoho slov, která neměla být nikdy vyslovena…“

Keď som prečítala posledné slovo záverečnej kapitoly, zostala som smutná a zároveň natešená. Tešila som sa kvôli Svatoplukovi, pretože aj napriek tomu, že je to veľmi kontroverzná a na prvý pohľad nesympatická postava, mne k srdcu prirástol. Keď si prečítate celý román, pochopíte prečo. A smútok prišiel len na chvíľu. Aj keď bol záver dokonalý, ja som túžila čítať ďalej. Ešte, ešte. Aspoň desať viet… alebo aspoň päť.

Román Tiché roky je naozaj silný a strhujúci príbeh s dokonale vykreslenými postavami, prostredím a atmosférou. Autorka je úžasná rozprávačka. Píše zrozumiteľne, ľahko, každá veta je dôkladne premyslená, nič nechýba a nič nevystáva. Príbeh sa odvíja pomaly, kúsok po kúsku si čitateľ vyberá zo škatule jednotlivé dieliky skladačky. Keď som si myslela, že už všetkému rozumiem, objavil sa kúsok, ktorý stavbu príbehu ešte viac doplnil alebo pozmenil.

Názov románu je veľmi výstižný. Zahŕňa v sebe v podstate všetko. Každé jedno ticho súvisiace s rodinou Žákovcov. Na obálke je zobrazený vtáčik poskladaný z notového zápisu. Hudba je súčasťou rodiny. Je akousi paralelou k rodinnému mlčaniu.

Na krásnu zmes ticha a hudby v románe Aleny Morštajnovej budem ešte dlho myslieť.

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť