Ondjaki, vlastným menom Ndalu de Almeida sa narodil v Angole v meste Luanda. V súčasnosti však žije v Riu de Janeiro. Stal sa prvým angolským spisovateľom, ktorý získal cenu Josého Saramanga pre mladých po portugalsky píšucich autorov. Je autorom niekoľkých románov, zbierok poviedok, poézie, kníh pre deti a napísal aj divadelnú hru. Vďaka Portugalskému inštitútu si môžeme román BabkaDevätnástka a sovietske tajomstvo prečítať aj v slovenčine. O výborný preklad sa postarala Zuzana Greksáková.
Názov románu mi našepkal, že sa bude jednať o vtipný príbeh. Na začiatku som však vôbec netušila, že mi rozprávanie malého chlapca bez mena tak učaruje. Keď som si prečítala kratučký dialóg, ktorým sa príbeh začína, kúzlo sa prebudilo.
Modré výkriky? O takých som ešte nepočul.
To sú slová, ktoré zakričíš na dne mora. Deti ich poznajú. Aj vtáky.
A ryby?
Ryby ešte nevedia dobre kričať. Slová rýb majú asi inú farbu.
A ty si už kričal na dne mora?
Už toľkokrát! Chceš si to vyskúšať?
Ondjaki vyrástol v Luande, a preto sa do nej rád vo svojich románoch vracia. Čerpá zo spomienok na svoje detstvo i z príbehov iných ľudí, ktorým veľmi rád načúva. Román o BabkeDevätnástke sa odohráva v 80. rokoch, keď sa Angola nachádzala pod sovietskym vplyvom. Ocitneme sa v Luandskej štvrti PraiaDoBispo, kde rovnako ako bezmenný rozprávač vyrastal aj sám autor.
Príbeh je vyrozprávaný z detskej perspektívy a Ondjaki úžasne využíva detský jazyk. Používa vymyslené slová, zdrobneniny, slang, siahodlhé súvetia, ktoré pôsobia trošku chaoticky, lenže sú typické pre detské vyjadrovanie a v tomto je autor perfektný. Deti zvyknú dávať dospelým prezývky, a preto sa ani nečudujem, že sa v plejáde postáv stretneme s BabkouDevätnástkou, PredavačomNaPumpe, bláznom MorskáPena, súdruhom doktorom RafaellomKlopKlopom, modrými langustami, SúdruhomDobrovečerom a v neposlednom rade s najlepším priateľom 3,14. Keď som si neskôr prečítala, že postavy v knihe boli skutočné, o to viac mi prirástli k srdcu.
Rozprávač žije u svojej babky a vtipne komentuje dianie okolo seba. Keď so svojím najlepším priateľom 3,14 zistia, že kvôli výstavbe mauzólea pre prvého angolského prezidenta má ich štvrť zmiznúť zo sveta, rozhodnú sa vziať veci do vlastných rúk. Naivné detské odhodlanie so sebou prináša mnoho vtipných situácií.
A tak tam PaniIsabel sedela s kalašnikovom v náručí a čakala, kým jej dá PánTuarles znamenie, aby mu priniesla zbraň. 3,14 takýmto veciam rozumel, ale mne to prišlo smiešne: po tom, ako PaniIsabel odovzdala manželovi kalašnikov, musela ho – respektíve, PánTuarles, to od nej vyžadoval – dlho prosiť, aby nepoužil zbraň, ani aby sa ňou nikomu nevyhrážal, a už vôbec nie, aby vložil náboj do zásobníka. A PánTuarles vždy, keď som ho videl alebo som sa o tom dopočul, urobil to isté – povedal jednu a tú istú vetu: „No tak dobre, Isabel. Môžeš tú zbraň odložiť.“
Deti myslia všetko vážne, nesnívajú polovičné sny. Sú sklamané, ak sa im sen nesplní, no rýchlo sa vrhnú na ďalší. Deťom a bláznom treba načúvať. Ja som si nesmierne užívala dialógy medzi deťmi, ale aj tie medzi deťmi a dospelákmi. Bavilo ma čítať o súdržnosti obyvateľov štvrte a ich (nie vždy) skrytému odporu voči sovietom a vláde. Hoci je príbeh zasadený do politického kontextu, nebojte sa. Na prvom mieste je vtip a dobrodružstvo detí, ktoré sa rozhodli uchrániť svoju štvrť pred plánmi angolskej vlády. Po dočítaní knihy vo mne zostal pocit zvláštnej nehy a šťastia. Blázna MorskúPenu by som najradšej vyobjímala a súdruhovi DobroVečerovi vtisla bozk na líce.
Hoci je román iba fikcia a veci sa napokon v skutočnosti stali celkom inak, bol pre mňa tento humorný príbeh skvelým čitateľským dobrodružstvom. No veď si len predstavte poverčivé babičky, kubánskeho doktora hovoriaceho po španielsky, blázna, ktorý vyštudoval „toľko matematík“, až sa z toho pomiatol, papagáje, ktoré neustále vykrikujú repliky z telenoviel a rôzne politické heslá, alebo benzínku, kde z tankovacích pištolí strieka morská pena. Osobne by som ho dovolila čítať aj deťom, len im treba trošku objasniť politické pozadie a vysvetliť pojem súdruh.„BabuškaNhét, možete otvoriť, eto ja, Dobračev. Mnogo dažďa zdes.“
„Už je tu desať rokov a nikdy sa poriadne nenaučil po portugalsky. Títo Sovieti sú hanbou lingvistického socializmu,“ povedala BabkaCatarina.
V Ondjakiho rozprávaní sú skutočné len tie výkriky, ktoré si pomyslíme, pestrofarebné papagáje v ňom letia opreteky s ešte pestrofarebnejšími šarkanmi, v bielej morskej pene znejú modré slová, BabkaCatarina je prítomná len vtedy, ak chce, more je tu rovnako farebné ako veľké a hviezdy krúžia v čiernej púšti, lebo nebo nedokáže samo tancovať….
Úryvok z korešpondencie medzi autorom a angolskou poetkou Anou Paulou Tavaresovou:
„…ako vidíš, zbieram skreslené spomienky a vymýšľam si z nich príbehy,
dovolil som si dať snom slová – aj tým, ktoré nimi úplne neboli. lebo aj ja som jedným z tých, ktorí veria v modré výkriky, vo výbuchy sprevádzané farebnými šarkanmi, ktoré poletujú nad luandou počas čiernej noci. naďalej vyzývam deti, aby mi porozprávali o svojej viere v tancujúce nebo. naďalej načúvam ich príhodám, aby som z nich vytvoril príbeh.“