Alice Munroová patrí s Margaret Atwoodovou k najznámejším kanadským spisovateľkám. Za svoju tvorbu získala v roku 2013 Nobelovu cenu, ktorej predchádzalo ďalšie významné ocenenie – najprestížnejšia kanadská literárna cena Govenor General´s Literary Award, ktorú získala za svoje zbierky poviedok trikrát. Je laureátkou aj ďalšej významnej literárnej ceny Man Booker Prize. Porota zhodnotila, že autorka vnáša toľko hĺbky, múdrosti a precíznosti do každého príbehu, ako mnohí románopisci vkladajú do svojich diel celý život. Niektorí kritici ju zvyknú nazývať aj kanadských Čechovom. Jan Rejžek ju v časopise Respekt označil za „veľkú spisovateľku čechovovského formátu, ktorej príbehy uviaznu v pamäti ako trieska v palci.“ Písať začala už ako pätnásťročná a publikovať o štyri roky neskôr. Vydala takmer dve desiatky kníh, z ktorých v slovenčine vyšli Ako o život, Láska dobrej ženy, Na úteku a Nenávisť, priateľstvo, zvádzanie, láska, manželstvo. Všetky tituly publikovalo vydavateľstvo Zelený kocúr vo vynikajúcom preklade Vladislava Gálisa.
Nezvyknem spájať do recenzie dva tituly, no v tomto prípade tak urobím, pretože keď som dočítala zbierku poviedok Na úteku, neodolala som a pustila som sa hneď do druhej knihy Ako o život. U Munroovej nie je možné hltať poviedky jednu za druhou ako maliny. Chce to čas. Vychutnala som si pomaly každú jednu, nechala ich sladkosť, či horkosť postupne rozpúšťať na jazyku a pri jednotlivých sústach sa mi pred očami vynárali opisované obrazy. Je skvelá rozprávačka, talent, ktorý dostala do vienka zúročila v každej poviedke bravúrnym spôsobom. Mala som chvíľami pocit, akoby som sama bola súčasťou deja. V poviedkach sa nájde nejedna čitateľka. Sú písané jednoduchým štýlom, no obsahujú prepracované zápletky. Pri mnohých som si želala, aby ešte pokračovali, aby to bol 300 stranový román… Čítanie Munroovej nie je vždy najjednoduchšie. Niekedy sa príbeh končí šťastne, niekedy veľmi smutne a inokedy si koniec musíme vymyslieť vlastný. Je v nich však veľmi veľa človečiny. Rozprávačkami sú poväčšine ženy a dej je previazaný so ženským svetom. Autorka má v sebe veľa empatie a prenáša ju aj na čitateľov.
V zbierke ôsmych poviedok Na úteku (2005) sa spisovateľka venuje predovšetkým láske a vášni. Ruka v ruke s nimi kráčajú zrada a tragické životné zvraty. Každá jedna poviedka z tejto zbierky by pokojne mohla byť samostatným románom. Na motívy troch z nich (Šanca, Už čoskoro a Mlčanie) nakrútil Pedro Almodóvar film Julieta. Film som nevidela, no tak som si Juliet obľúbila, že si ho nenechám ujsť. Bolo mi veľmi smutno z jej osudu. Veľmi. Munroová vytvorila hrdinku, s ktorou chcete zostať ešte dlho po dočítaní jej príbehu. Hoci sú to len poviedky, autorka do nich dokáže vtesnať desaťročia života postáv. Čitateľ má potom pocit, že s nimi prežil dlhú dobu. Keďže príbeh Juliet zostal otvorený, vymyslela som si pokračovanie v tých najpozitívnejších farbách sama.O niektorých veciach vravievame, že sa nedajú odpustiť alebo že si ich sami neodpustíme. Ale odpustíme si ich. Zakaždým si ich odpustíme. (zo zbierky Ako o život)
V jednotlivých textoch sa skrýva túžba po novom živote, neschopnosť dokončiť začaté, hrdinky spoznávajú silu lásky, či už rodičovskej, alebo mileneckej, nevyhnú sa ani bolesti a dôsledkom jej pôsobenia na nich alebo ich blízkych. Vnútorný svet postáv je mnohokrát detailne vykreslený, a to až tak, že nachádzame určité spojenia s vlastným životom.
Zbierku Ako o život tvorí štrnásť próz. Ľudia si v nich nažívajú spokojne, až kým sa im neprihodí niečo vážne, dramatické, bláznivé, či smiešne. Nájdeme tu kratšie aj dlhšie poviedky. Sú precízne napísané, postavy, prostredie, všetko veľmi skutočné. Akoby sa pred čitateľom odohrával film. Kvalita príbehov spočíva aj v autorkinom majstrovstve ponúkať rôznorodé témy. Čitateľ sa musí zamýšľať, čo je správne a čo nesprávne. Keď má pocit, že je niečo dobré, po chvíli uvažovania častokrát prehodnotí svoje pôvodné myšlienky. Nedokážem ani vybrať poviedku, ktorá by sa mi najviac páčila. Všetky majú svoje čaro a osobité posolstvo. Carrie vo mne zanechala nástojčivý pocit smútku zmiešaného s hnevom a ľútosťou. Na jednej strane život hlavnej ženskej postavy po boku zadaného muža, ktorý si sama vybrala, jej dôvera a láska a na strane druhej jedno obrovské klamstvo a sklamanie. Uf! Ale tak to v živote často chodí.Juliet si niekedy počas televízneho rozhovoru uvedomila, že osoba oproti nej má v sebe nevraživosť, ktorá nebola viditeľná, kým nezapli kamery. Napríklad osoba, ktorú Juliet podcenila, ktorú považovala za pomerne hlúpu, môže mať takúto silu. Hravú, ale smrtiacu nevraživosť. Podstatné je nikdy nedať najavo, že ste v šoku, nikdy ani nenaznačiť, že nepriateľstvo opätujete. (Mlčanie zo zbierky Na úteku)
Vždy príde ráno, keď si človek uvedomí, že všetky vtáky sú preč. Niečo vie. Prišla na to v spánku. Nemá mu čo oznamovať. Žiadnu novinku, lebo nikdy nijaká neexistovala. (Carrie zo zbierky Ako o život)
Záverečné štyri texty (Oko, Noc, Hlasy, Ako o život) tvoria jeden celok, ako to bolo v prípade príbehov Juliet v knihe Na úteku. Lenže tentoraz sa jedná o spomienky samotnej spisovateľky. Nie sú úplne autobiografické, no autorka chcela prvý a posledný raz intímne vyjadriť záležitosti, ktoré potrebovala povedať o svojom živote.
Rozobrať jednotlivo všetky texty nie je v mojich silách a nie je to ani náplňou recenzie. Na záver iba skonštatujem, že napísať dobrú poviedku je naozaj veľký kumšt. Kanadská autorka je majsterkou vo svojom obore a kto má rád tento typ literatúry bude nadšený. Tí, čo uprednostňujú iné literárne žánre a dajú šancu zbierkam Alice Munroovej, určite nebudú sklamaní.