Predstavte si vysoký múr s nepriehľadnou drevenou bránou. Nič nevidíte, len tušíte alebo si túžobne želáte, že po stlačení kľučky sa ocitnete na mieste, ktoré vám vyrazí dych. V príbehu Zuzany Širokej sa takýto sen plní. Ale pekne po poriadku. Knihu Černicové dievčatá publikovalo vydavateľstvo Ikar. Odelo ju do krásnej obálky a motív by som si pokojne vedela predstaviť na šatách či sukni. Autorka zaľudnila príbeh zranenými ženami, ktoré si prešli peklom znásilnenia. O tejto strašnej traume sa väčšinou mlčí. Iba malé percento žien ukáže na násilníka prstom. Život zničený, hoc mnohé po čase normálne fungujú, usmievajú sa, ba dokonca nájdu lásku. Lenže večer zavrú oči a úzkosť pohltí aj tú najoptimistickejšiu myseľ. Bolí to tak veľmi, že v ich očiach badať po celý život zvláštny tieň.
Píše sa rok 1945 a koniec vojny sa blíži. Margarete žije s otcom v malom nemeckom mestečku F. Spojenci sú blízko a príslušníci porazenej krajiny sa obávajú, čo bude. Šestnásťročná dievčina má obrovskú smolu. Mesto je tvrdo bombardované a po utíchnutí výbuchov ju po vyjdení z krytu znásilnia rozbesnení marockí vojaci. V tej chvíli v nej čosi zomiera a už nikdy nič nebude ako predtým. Všetci vedeli, čo sa stalo, všetci vedeli, že dieťa v nej rastúce bolo počaté násilím, a aj napriek tomu sa jej otočili chrbtom susedia i vlastný otec. Odchádza na vidiek a dieťatko porodí už ako vydatá žena.
Druhá dejová linka sa odohráva v súčasnosti. Ema zostáva po nečakanej smrti manžela sama so šesťročnými chlapcami – dvojičkami. Neschopná vyroniť za manželom jedinú slzu sa prehrabáva v jeho veciach a narazí na fotografie, ktoré doteraz nevidela. Zdá sa, že mal brata dvojča a vyrástol v nemeckej dedinke, v rodine, o ktorej sa ani slovkom nezmienil. Vydáva sa so synmi na cestu za minulosťou a spoznať manželovu rodinu. Je stoj čo stoj rozhodnutá vypátrať všetky tajomstvá. Ubytuje sa v penzióne obkolesenom najúžasnejšou záhradou, akú som si vedela v predstavách vyfantazírovať. Tu svoje rozprávanie o udalostiach v knihe ukončím. Nebolo by fér voči novým čitateľom pokračovať.
Hoci je dej trošku predvídateľný, maximálne som si ho vychutnala. Autorka všetko nádherne obalila do byliniek, čajov, vôní, chutí džemov a marmelád, že ma tým nápadom úplne dostala. Milujem knihy, kde je jednou z postáv príroda. Tu hrajú prvé husle záhrady. Ešte aj teraz sa túžim ponoriť do ich vôní, ktoré sa doslova rinú zo stránok. Nielenže sú zásobárňou prírodných liečiv, ale presvedčíte sa, že sú tiež oázou pokoja a dokážu uzdravovať aj zranené mysle. V hustom černicovom poraste sa dá plakať, kričať, kresliť, čítať alebo len tak plynúť. Skryť sa pred svetom i pred sebou samým. Tu zvonia machovky, konvalinky, ba dokonca pupenec, len aby rozohnali temné mračná. Vonia medovka, materina dúška, jahody, z trávy sa usmievajú žlté slniečka a vietor sa bárskedy popŕhli na žihľave a rozstrapatí vlasy osikám. Nadchlo ma, že dôležitú úlohu zohrali aj knihy. Aj príbehy dokážu liečiť, to je známa vec.Nie každá románová postava býva sympatická. Ema ma štvala svojím nepochopiteľným hnevom na smrť manžela a konanie ďalších dvoch som dlho nedokázala vstrebať. Zuzana Široká vdýchla život viacerým ženám, ktoré si prešli utrpením. Jedna sa dokázala s traumou vyrovnať lepšie, iná horšie. Ja si neviem predstaviť, že by dieťa vo mne neprebudilo lásku. Neviem si predstaviť, že by som ho porodila a dala preč, alebo si ho nechala, no navždy odmietala. Čím viac som sa ponárala do príbehu, rozumela som aj takémuto konaniu. Teda, pokúšala som sa porozumieť. Kto nezažil, zrejme nikdy nepochopí. Autorka spracúva boľavé, silné a ťažké témy. Dotkla sa aj vysokoaktuálnej utečeneckej otázky. Píše dobre, pútavo, do textu vkladá nehu a poetiku. Odpúšťam jej zopár prepálených fráz, pretože sa mi kniha naozaj veľmi dobre čítala.
Poplakala som si. Fakt som si poplakala. Nemám pocit, že by tlačila na pílu, to nie (No dobre, jednu vec by som jej v osobnom rozhovore vytkla). Ale roznežnili a dojali ma opisy ťažkých situácií zabalené vždy v nejakej bylinke. Dotkla sa ma smrť i ťažký osud protagonistiek.
Niekto svoje smútky zaháňa čítaním kníh, iný maľuje, ďalší sa z nich snaží vypísať a niekomu stačí ponoriť ruky do hliny a čarovať v záhrade. Všetko pomáha. Niekedy na chvíľu, inokedy na celý život. Černicové dievčatá si ma podmanili a už sa teším na Jabloňové lásky.