„Veď opisujem samého seba… sám som teda látkou svojej knihy,“ vyjadril sa v 16. storočí štátnik a spisovateľ Michel de Montaigne. Áno, spisovatelia sú si častokrát sami materiálom svojich kníh. Vkladajú do písania, seba, svoje pocity, zážitky, myšlienky a v neposlednom rade srdcia. Látkou k publikácii Spisovatelia – Život a dielo sa stali významné mená svetovej literatúry. Vyše dvoch kíl vážiacu krásavicu publikovalo vydavateľstvo Ikar v preklade Barbory Vinczeovej. Do knihy svojimi textami prispelo 11 spisovateľov a predslov napísal oceňovaný rozhlasový hlásateľ, komentátor, porotca Man Booker-a a autor kníh literatúry faktu James Naughtie.
Všetkým literárnym velikánom spomínaným v publikácii sa podľa Naugtieho podarilo „vďaka akémusi vnuknutiu génia či namáhavej drine odovzdať čitateľom postavu či tragédiu, moment radosti či nástojčivú otázku, ktoré nikdy nezmiznú.“ Vždy sa k nim budeme radi vracať, otvárať ich knihy a vychutnávať si jazyk, myšlienky, pamätné vety alebo prežívať opäť to, čo sa nedá zabudnúť.
Kniha je rozdelená na kapitoly podľa storočí. Začína sa autormi, ktorí tvorili pred rokom 1800 a pokračuje raným a neskorým 19. storočím až po súčasnosť. Stodeväť medailónov spisovateľov a spisovateliek plných faktov, farebných aj čiernobielych fotografií, ilustrácií a citátov, samozrejme, neobsahuje kompletný životopis a dielo, no sú veľmi zaujímavé obsahom i vizuálne. Za každou kapitolou nasleduje zoznam ďalších a ďalších spisovateľov s kratším popisom.
„Píš, koľko vládzeš! Píš, píš, píš, kým sa ti nedolámu prsty!“ napísal Anton Čechov v liste Marii Kiselyovej. Podobne sa asi v duchu povzbudzovali všetci velikáni. Čo poháňa spisovateľa? Čo ho núti hoci o polnoci vstať, sadnúť za písací stroj, počítač či vziať pero do ruky? Niektorí svoje tajomstvo odhalili, iní si ho uchovávajú v sebe a nikdy sa ho nedozvieme. Nech je tak, alebo tak, my čitatelia sme im vďační za tú nástojčivú túžbu. Keď budete čítať jednotlivé medailóny, určite zatúžite opätovne alebo po prvý raz vziať do ruky diela literárnych velikánov a ponoriť sa do sveta, ktorý vytvorili. Ja som, napríklad, ešte nečítala veľdielo Françoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagruel z roku 1532, ktoré sa stalo synonymom priameho, nemravného, priam fekálneho humoru. Rabelais bol poriadny vtipkár. Môj wishlist sa s každou stranou predlžoval : ))) Možno budete, rovnako ako ja, frustrovaní z čoraz dlhšieho zoznamu románov, ktoré ste nečítali a chceli by ste to napraviť.
Ak niekedy pôjdete do New Yorku, zastavte sa v Bronxe a navštívte dom Edgara Allana Poea. Po autorovej smrti bol totiž zachovaný a premiestnený do blízkeho parku. Rovnako tak stále stojí vila, v ktorej Tolstoj napísal Vojnu a mier, obdivovať môžeme maják Godrevy v Cornwalle, ktorý bol inšpiráciou Virginie Woolfovej a veľkým lákadlom je Borgesov labyrint, postavený v Benátkach na dvadsiate piate výročie jeho smrti. V knihe nájdete kopec inšpirácie a tipov, kde všade na potulkách svetom môžete uvidieť stavby, múzeá alebo pamätníky svojich literárnych obľúbencov.
„Keď zomierajú spisovatelia, stanú sa z nich knihy, čo koniec – koncov nie je zlá inkarnácia.“ (Jorge Luis Borges)
V publikácii je iba sedemnásť samostatných medailónov venovaných ženským autorkám. Hlasy žien boli, žiaľ, do 19. storočia zväčša umlčiavané a tak sa na výslnie dostávali iba muži. Za európsku priekopníčku možno podľa publikácie považovať Madame de La Fayette (nemá vlastnú kapitolu). Príbehom o frustrovanej láske La Princesse de Cléves založila tradíciu francúzskeho psychologického románu. Diela však vydávala anonymne. Angličanka Aphra Behnová sa preslávila ako jedna z prvých žien v Británii, ktorá si zarábala písaním. V roku 1688 vyšiel jej román Oroonoko. Na konci príbehu dôrazne apeluje na svoje postavenie spisovateľky. Vieme, že pred 19. storočím tvorilo podstatne viac žien, no nebolo im umožnené dosiahnuť úspechy ako mužom. Jane Austenovú netreba zvlášť predstavovať. Stala sa prelomovou autorkou románov, no už pred ňou zanechali svoje stopy v literatúre Fanny Burneyová a Maria Edgeworthová. Jane obe obdivovala a nechala sa ovplyvniť najmä prvou spomenutou. Autori zahrnuli do publikácie napríklad Mary Shelley, Emily Dickinson, Virginiu Woolf, Marinu Cvetajovú, Toni Morrison, Alice Munroo či Lornu Goodison. Za mužov spomeniem naozaj iba zopár mien: Alighieri, Bašó, Milton, Dickens, Machado de Assis (môj miláčik), Calvino, Joyce, Camus, Levi, Murakami, Pamuk, Updike a mnohí ďalší.
Publikácia s éterickou Virginiou na obálke bude ozdobou každej knižnice. Nemožno ju čítať na posedenie, ako sa hovorí. Ja si v nej budem s radosťou čas od času listovať, vyhľadávať informácie, pripomínať si slávne citáty výnimočných spisovateľov a študovať podrobnosti z ich životov.