„Len ten, kto bol kedysi tučný a nezmestil sa na stoličku v reštaurácii vie, čo to znamená. Aj keď človek fyzicky schudne, vo svojej mysli je naďalej tučný. Zmeníme sa, ale trvá veľmi dlho, kým sa zmení náš obraz o sebe. Ak sa vôbec niekedy zmení.“ Takto odpovedala spisovateľka Isabela Figueiredo na otázku prekladateľky Júlie Jellúšovej: Čo presne znamená myslieť, písať, žiť, jesť ako tučná? Podrobnejšiu odpoveď nájdeme, keď si prečítame jej debutové, čiastočne autobiografické dielo Tučná, ktoré publikoval Portugalský inštitút. Použila som slovo „čiastočne“, pretože to nie je autobiografia v pravom zmysle slova, no medzi autorkou a jej hrdinkou Mariou Luísou existujú styčné body: obe sú navrátenkyne z Mozambiku do Portugalska, obe sú učiteľky, a čo je najdôležitejšie, obe roky zvádzali boj s nadváhou a podstúpili gastrektómiu. V rozhovore s Consuelou Peruzzi sa trocha rozohnila pri otázke, či možno román považovať za autobiografický: „Nie som Maria Luísa, nie je to moja autobiografia, román len vychádza z mojej životnej skúsenosti. Nikdy by mi nenapadlo opýtať sa Josého Saramanga, či je postava Blimunda skutočná alebo nie. Mám príbeh, rozprávam ho bez toho, aby bolo podstatné, či je úplne totožný s osobnou skúsenosťou.“
Román Tučná je jedným z najoceňovanejších súčasných diel portugalskej literatúry. Silný, zničujúci príbeh rozpráva stredoškolská učiteľka Maria Luísa, bojujúca s nadváhou. Väčšie telesné proporcie ju trápia a obmedzujú všetko ostatné: vzťah k svetu i k sebe, ľúbostný život, priateľstvá. Rozpráva o nenaplnenej láske, o vzťahu k rodičom, o štúdiách, šikanovaní a zároveň komentuje spoločenské udalosti osemdesiatych rokov v Portugalsku. Kniha je plná odkazov na rôzne osobnosti, piesne, značky, ktoré ovplyvnili dobu, v ktorej hrdinka vyrastá, plače, smeje sa, randí a odoláva nepriazni osudu. „Koncom jari roku 1978 zavraždili Alda Mora a jeseň bola mimoriadne teplá. V tom roku ma otec poslal do internátnej školy a spoznala som Tony.“ Kapitoly sú nazvané podľa miestností bytu, v ktorom Maria Luísa žila s rodičmi po návrate z Mozambiku. Necíti sa komfortne nielen vo svojom tele, na ktoré sa môžeme metaforicky pozerať ako na dom, ale ani v rodičovskom byte, do ktorého sa vrátili po odchode z Mozambiku. Svoju dcéru, vzhľadom na prebiehajúce boje o nezávislosť, poslali do Portugalska o niekoľko rokov skôr. Dievča tak vyrastalo medzi internátnymi stenami a u príbuzných. V tej dobe nebolo jednoduché žiť s nálepkou navrátilca, tobôž tučibomby. „Zrazu začujem „Veľryba! Vorvaň!“ To akože ja. Rehlia sa. Posmievajú sa mi. Nepočujem úplne všetko. Vytesním ich. (…) utekám pred ich hlasmi, no náročky nezrýchlim krok (…). za nič na svete nepridám do kroku, lebo odmietam uznať, že je na to dôvod, pretože je mi jedno, čo si myslia a hovoria, tvárim sa ľahostajne, som vo vlastnom nenarušiteľnom svete, ostávam nedotknutá vo vlčom brlohu svojej opevnenej duše.“ Rozprávačka odkrýva vlastnú intimitu, prehŕňa sa v spomienkach, ktoré sú často bolestivé a nepríjemné, niekoľkokrát sa v nich vracia k rovnakým udalostiam, ponára sa hlbšie a nasvecuje ich nemilosrdným svetlom. Autorka našťastie nie je príliš sentimentálna, jej štýl je priamy, drsný a ironický, na aký nie sme v portugalskej literatúre zvyknutí. Príbeh neplynie chronologicky, sú to skôr fragmenty spomienok. Hneď na začiatku sa dozvedáme trebárs o operácii žalúdka, ktorú podstúpila v dospelosti, aj o trápení v láske či smrti rodičov, s ktorými mala komplikovaný vzťah, miestami hraničiaci s nenávisťou. K všetkým témam sa postupne vyjadruje v jednotlivých kapitolách. Život svojej rodiny prirovnáva k plavbe po južných moriach, „kde sa to hmýri osamelými moreplavcami a pirátmi, ktorých je zavše ťažko od seba odlíšiť.“ Po smrti matky upratuje byt a zbavuje sa duchov minulosti. Pozýva nás do každej miestnosti, detailne opisuje zariadenie a rozpráva o situáciách, ktoré sa v nich odohrali.Maria Luísa sa snaží brať všetko s rezervou, uvedomuje si, že je príliš tučná, že sa jej za chrbtom aj do očí posmievajú, v škole sa upne na priateľku Tony, no ich vzťah je zložitý, rovnako ako neskorší ľúbostný pomer s Davidom. David sa stáva jej celoživotnou bolesťou. Aby sa zo všetkého nezbláznila, píše si, čokoľvek jej napadne, do zápisníkov. „Nevedela som zniesť život. Bola som vhodená do hry, ktorú som nepoznala a musela som ju hrať bez vyhliadok na koniec.“ Často sa uchyľuje k humoru a irónii, len aby odľahčila krutosť zo strany okolia. Niekedy môžeme nadobudnúť pocit, že je so všetkým zmierená a berie život s nadhľadom, no potom v texte opäť vytušíme bolesť človeka, ktorý nespĺňa spoločenské normy fyzickej príťažlivosti. „Nebudem ticho. Nástojčivo trvám na svojom: spravodlivosť, sloboda, šťastie. Sloboda a šťastie vonku, za bránami školy. To chcem v budúcnosti. A dosiahnem to.“
Je to kniha, ktorá hovorí o tom, ako spoločnosť (ne)akceptuje ľudí odchyľujúcich sa od „normálu“ a zároveň prináša pohľad na to, ako títo ľudia prijímajú samých seba. Jedná sa o intímne rozprávanie o súkromných veciach, o smrti, láske, sexe, o tom, ako sa človek ničí, potom buduje, a zase ničí, aby mohol budovať. Maria Luísa je studnicou protikladov a jej spôsob nazerania na život, dilemy a frustrácie znepokojujú čitateľa, pretože v hĺbke duše máme všetci trochu z hlavnej hrdinky.