Každý človek má príbeh a občas mi každý ten svoj chce a musí vyrozprávať, lebo to neuverím, to musím napísať, to som ešte nepočula. Tí s naozaj veľkými príbehmi mlčia, tí sa nehlásia, často sedia v kúte a pozorujú. Priťahujú ma ako magnet.
Najviac mi chcú niečo strhujúce vyrozprávať takí, ktorí vôbec nečítajú, rovnako takí, ktorí v skutočnosti nikdy nič neriskovali a potom náhle zažili niečo pre nich síce výnimočné, ale pre mňa nie.
Vôbec mi to neprekáža, viem dobre počúvať, ale mám dostatočne dobrodružný život aj bez cudzích príbehov. Takže – opisujete vlastný život, Vanda? Konečne to priznajte.
Nie. Inšpirujem sa ním. Je naozaj zaujímavý, často zbabelý, ale keď je odvážny, tak poctivo.
Naozajstné pointy a linky sa rodia len v mojej hlave. Iste, ľudia ma inšpirujú, baví ma sledovať ich pohyby, oblečenie, spôsob vyjadrovania, čudné otázky, reakcie, dierku vo svetri aj zle zapnutú náušnicu. Tento text píšem dobrovoľne. Nikto ma k nemu nenútil. Aj mi je to čudné, lebo nerada odpovedám na podobné otázky, hoci nám, spisovateľom, ich kladú najčastejšie. Logicky sa ma nikto neopýta, či suším bielizeň na radiátore, alebo v práčovni, alebo ako. V detstve som si predstavovala, že so mnou niekto robí rozhovor (okrem kníh sme kupovali veľa časopisov, nielen spoločenských, ale aj o rybách, o autách, o vyšívaní aj o futbale … ) a na všetky otázky, ktoré som si kládla, som vedela odpoveď. Teraz je to úplne inak, bez zaváhania viem povedať len aké je moje obľúbené jedlo a ako sa volajú moje deti, ale to sa ma nikto nepýta. Vraj by sme mali byť zaneprázdnení natoľko, aby sme nemali čas byť smutní. Doslova aby sme nemali čas premýšľať. Ale práca spisovateľa spočíva v umení premýšľať, dokonca len tak sedieť a myslieť, mať myšlienky bez úsilia zbaviť sa ich, nech sú smutné ako chcú.
Odpoveď na: Prečo, je: „Lebo ma to baví. Odmala žijem v príbehoch.“
Na tieto stredne staré kolená objavujem, koľko ľudí nevie čítať s porozumením, zisťujem, koľko ľudí, ktorí pracujú s knihami ich nepoznajú, a nikdy sa neprestanem čudovať otázke : „A o čom píšeš?“ Vtedy znervózniem. Ale ak sa oddelím od pocitu vlastnej dôležitosti, nebudú ma takéto otázky vyvádzať z miery, si myslím. Robím na tom.
Pred niekoľkými rokmi sme bývali v maličkom byte bez balkóna. Tam vzniklo veľa tých mojich naivných obrázkov s drsnými nápismi, ale na tie sa ma nepýtate – a vznikli tam aj texty. Písala som ich na stole v izbe, ktorej sme hovorili spálňa, druhá izba patrila deťom, viac izieb sme nemali, v malej kuchyni sa žiadna návšteva nezdržala dlho. Ak som mala stôl práve zaprataný farbami, alebo školskými úlohami prítomných detí, písala som na posteli. V tom období som bola týždeň na ceste vo Francúzsku, videli moje vázy, aj obrazy a pýtali sa ma, či mám ateliér ďaleko od domu. Povedala som, že nie. Potom sme sa presťahovali, bývame v priestrannejšom byte a máme viac miesta. Je tu veľká záhrada, ale v obrovskej psej búde sa už so zošitom neschovávam, psa už nemáme, texty píšem v našej veľkej izbe, ktorá je zároveň spálňou, obývačkou, galériou, knižnicou a priechodom pre mačky, lebo je tu balkón. Mačka klopkajúca zvonku na sklo: To musím napísať.
Ako. Niekedy tak ľahko ako dýcham (hoci už ani ľahký dych nie je samozrejmosť), niekedy ťažko. Hovorme len o forme, píšem na notebooku. Veľa času trávim vo vlakoch a v autobusoch, tam si neotváram počítač, tam mám zošit a pero. Vlastním veľkú zbierku svojich popísaných zošitov. Niekedy si k charakteristikám postáv, ktoré si zapisujem rukou, lepím štítky na horný okraj strany. Potom zošit otvorím na štítku Elenka, a viem, čo je Elenka zač a aké s ňou mám plány.
Vanda Rozenbergová (* 4. 6. 1971 Bojnice) po absolvovaní FFUK vystriedala mnohé zamestnania od učiteľky gymnázia cez pracovníčku v stávkovej kancelárii až po bibliografku v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube) na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Maľuje obrazy na sklo a na zrkadlá. Verejnosť ich už mohla vidieť na viacerých samostatných výstavy a nachádzajú sa aj na obálkach jej piatich knih. Debutovala zbierkou poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (Inaque 2011), v roku 2012 román Moje more (Premedia). Už niekoľko rokov je jej domovským vydavateľstvom Slovart, kde publikovala zbierka próz Slobodu bažantom (2015), Muž z jamy a deti z lásky (2017), Tri smrtky sa plavia (2018), Spoločný nočný mier (2020) a Zjedol som Lautreca (2021) s vlastnými ilustráciami. Je spoluautorkou troch knižných verzií večerníčka Websterovci (Slovart, 2017, 2019, 2020). V roku 2016 získala Cenu Bibliotéky. Jej knihy boli vo finálovej desiatke Anasoft litera 2016, 2019, vo finálovej päťke Anasoft litera 2018, v René 2018, v René 2019. |
Predchádzajúce články:
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli