Občas sa zamýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby som počúvol svoju učiteľku deskriptívnej geometrie na gymnáziu, ktorá sa prestala so mnou urazene rozprávať, keď som jej povedal, že pôjdem na vysokú školu študovať literatúru. Miloval som geometriu, bol som v tom fakt dobrý, mohol som byť architekt. Alebo premýšľam, prečo som sa nerozhodol v roku 1986 ísť študovať vtedy málo známu kybernetiku na košickú fakultu, ktorá, mimochodom, sídlila asi 300 metrov pešo od nášho domu. Počítače sa mi páčili. Mohol som byť v skupine mladých geekovi, ktorí v košickom počítačovom prostredí robili prvé digitálne vírusy a anti-vírusy a potom zakladali siete po Slovensku.
Písanie a učiteľské táranie, jedno z tých taľafatkových, neporiadnych a zle platených povolaní, prečo vlastne som si ho zvolil? Na kieho ďasa, spýtala by sa slovenská krčma? Neistota, či bude na zaplatenie hypotéky, záplata na gatiach, márnomyseľná predstava, aká je to múdrosť splodiť bonmot na počkanie. Ale rožky za to nekúpiš, bratku. Nie, túto chybu by som druhý krát neurobil, mať tak sedemnásť a vedieť viac, než len bohémsky si zapáliť cigaretu, v košickom legendárnom dnes už zavretom bare Carpano popíjať džús s Campari a oblbovať romantické dievčence. Hej, zaberalo to nepopieram, ale toto je ten život?
Ale písanie je sloboda, vŕta moje morálne ja do toho sarkastického bonvivána. Obhajuj svoje povolanie! Veď áno, nie je to nádhera, keď sa nemusíš prispôsobovať pracovnému kolektívu, dávať slová na digitálny papier, len tak z plezíru umiestňovať do textov narážky a odkazy? Aj tak si ich málokto všimne, posmešne sa ozýva to sarkastické ja. Navyše, skúsenosť vraví, podotýka zlostník vo mne, že pravda a krása nad kamarátšaftami nezvíťazia ani v literárnych kruhoch. Takže prečo vlastne píšem? Sloboda, slobodienka, milenka moja. Asi to je ten pravý dôvod, prečo som sa rozhodol pre písanie. Nenechať si hovoriť do života, stať sa súčasťou nekonečného vesmíru slov, byť Stvoriteľom. A výsledok?
A teraz prakticky, napĺňajúc technokratické požiadavky ankety odpoveď na ďalšie tri otázky: ako, kedy a kde píšem?
Ako? Postojačky, lebo je to výborný spôsob, ako neustrnúť. Odkedy to robím, temer vôbec ma nebolieva chrbát. A tiež sa mi nezväčšuje zadok. Dobre, mám aj nezdravé hrubé črevo a písať po stojačky znamená netlačiť si brucho. Prózu píšem nárazovo, aj keď sa snažím byť poriadny, ale v dnešnej „multitasking“ dobe, navyše v snahe okrem písania aj pracovať (ako vysokoškolský pedagóg, ako redaktor mesačníka), aby bolo pár peňazí, si na písanie prózy musím nechať kúsok voľného času. Píšem priamo do počítača, hoci si občas robím perom poznámky. Zväčša štartujem pri myšlienke, ku ktorej sa postupne lepia postavy a príbeh. Napríklad Krajina krásnych ľudí vznikla na myšlienke, čo by sa stalo, keby si nejaká politická strana dalo ako program vybudovať štát zdravých a krásnych ľudí. Dole! Dole! som začal tvoriť potom, čo som rozmýšľal nad tým, že by mohla vzniknúť škola pre organizovaný zločin, takú predsa ešte nemáme. A idea románu Budúcnosť na predaj mi skočila do hlavy v jednom nákupnom centre, kde mi chýbala už len veštiareň, ktorá by presne predpovedala budúcnosť.
Kedy? Píšem vo veľkej miere ráno a dopoludnia, je to môj obľúbený čas, keď sa s triezvou hlavou dá myslieť. Som ranné vtáča, vstávam prirodzene medzi štvrtou až piatou, na naštartovanie potrebujem silný čaj. Rád si po obede kúsok pospím a potom pokračujem skôr administratívnymi prácami, korešpondenciou, prípadne aktívnym pohybom, aby som skončil pri knihe alebo filme večer. Píšem triezvy, s množstvom čaju a kávy, počúvajúc hudbu, zväčša džez, ale podľa nálady nepohrdnem ani inými žánrami. Párkrát som sa pokúšal písať v noci, ale to sa mi dá len výnimočne a len keď niečo horí. Pokúšam sa nepísať na termíny.
Kde? Na písanie mám svoj pracovný stôl s nastaviteľnou výškou a elektromotorom vo svojej vzdušnej knižnicopracovni v dome na poschodí a z okna obráteného na juh sa pozerám na rovinu Žitného ostrova. Skúšal som písať aj inde, ale chýba mi tam sústredenie, istota, stav pisateľskej a ľudskej nirvány.
Martin Kasarda (* 1968) postmodernistický spisovateľ, publicista, pedagóg na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a vedúci redaktor mesačnej prílohy denníka SME O knihách. Je autorom a spoluautorom viacerých odborných kníh, vydal básnickú zbierku, poviedky Posledná večera a iné radosti (Marenčin PT 2013) a romány Krajina krásnych ľudí (Ikar, 2020) a Dole! Dole! (Ikar 2022) |
Predchádzajúce články:
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli