Pätnásť zvučných mien z literárneho a kultúrneho prostredia spojilo na podnet Andreja Csina a Lucie Lackovičovej svoje sily a oživilo prešporské legendy. Autori svojimi poviedkami v knihe Prešporské legendy ožívajú vzdávajú hold tvorbe Márie Ďuríčkovej, autorke nezabudnuteľných diel Dunajská kráľovná, Prešporský zvon či Bratislavské povesti. Na podrobnosti okolo vzniku tejto unikátnej publikácie som sa opýtala spoluautorky projektu Lucie Lackovičovej.
Viem, že s prvotným nápadom prišiel Andrej Csino. Aká bola jeho predstava a čo ťa na nej zaujalo, že si si povedala áno, poďme do toho?
S Andrejom som sa zoznámila pri práci na knihe Slovensko Komické. Je to kreatívny človek, plný nápadov a nečakaného nadšenia a ešte v roku 2021 ma oslovil s ideou na vytvorenie novodobých poviedok podľa bratislavských povestí Márie Ďuríčkovej. Spočiatku som ani nerozumela tomu, ako si to predstavuje a čo má na mysli pod moderným prerozprávaním tradičných povestí – povesť je predsa povesťou preto, lebo sa to „povedalo“, prenášalo sa to ako príbeh ústnym podaním z generácie na generáciu. Ako a prečo teda máme teraz vymýšľať nejaké ich novodobé prerozprávania? Presvedčil ma však o tom, že práve tým môžeme dať pôvodným povestiam nový život a cez ich súčasné verzie vrátiť pozornosť mladších ľudí aj na pôvodné legendy. Práve mladšie generácie si už totiž povesti nepamätajú, častokrát sa s nimi ani nemali kde stretnúť.
Knihy Márie Ďuríčkovej boli bohato ilustrované, rovnako ste postupovali pri realizácii Prešporských legiend. Matúš Maťátko odviedol vynikajúcu prácu. Museli ste ho dlho prehovárať, aby do toho išiel s vami?
Myslím si, že nie. Matúša oslovil Andrej Csino, preto to neviem s istotou. Vybral si ho kvôli tomu, lebo jeho štýl mu v niečom evokoval pôvodné Cipárove ilustrácie. Následná práca s Matúšom na ilustráciách bola mravenčia. Stretávali sme sa počas niekoľkých týždňov každý deň a rozprávali sme sa o pôvodných povestiach, o nových textoch, vypichovali sme z nich určité momenty a motívy a tie potom Matúšovi evokovali vlastnú cestu autorskej vizualizácie nadväzujúcej na súčasnú poviedku. Ilustrácie sú akýmsi prepojením povestí s poviedkami a zároveň Matúšovým nazeraním na konkrétnu tému. Má svoj vyhranený štýl, ktorý sa mi veľmi páči a aktuálne je možné vidieť od neho viac na jeho výstave Zodiac v bratislavskej Galérii 19.
Kniha je nielen ilustrovaná, obsahuje aj fotografie, ktoré nafotil Štefan Cipár, vnuk legendárneho ilustrátora Miroslava Cipára. Na čo sa môžu čitatelia tešiť? Čo výnimočné zachytil na svojich fotografiách?
Štefan má instagramový profil „beautifulbratislava“, na ktorom uverejňuje svoje fotografie zo zaujímavých miest Bratislavy. Začiatkom minulého roka som Andrejovi písala, že pozri, toto je vnuk Miroslava Cipára a fotografuje Bratislavu, bolo by super, keby práve on nafotil fotky do knihy Prešporské legendy ožívajú. A Andrej zareagoval, že práve s ním rieši spoluprácu. Štefan bol naša spoločná a jednoznačná voľba a som veľmi rada, že sa na to podujal. Mnohé fotografie získal pomerne dobrodružne, napríklad sa vyštveral až na najvyššie poschodie lešenia rekonštruovanej Michalskej veže, aby získal fotografiu z miesta, kadiaľ sa prechádzala Čierna pani. Na fotku Rolanda a obrazu Krivoprísažníka na Radničnej veži bola pristavená výsuvná plošina (vybavenie povolenia na jej pristavenie na námestie bola kapitola sama o sebe a celú ju riešil Andrej), fotografie sú preto z uhla, z akého ešte tieto pamiatky zdokumentované neboli.
Podľa akého kľúča ste vyberali autorov jednotlivých poviedok?
Mali sme záujem o Bratislavčanov, alebo o ľudí, ktorí sú s Bratislavou niečím spätí. Chcela som, aby boli genderovo aj vekovo vyvážení, aby boli zastúpení vypísaní a známi autori, aj ľudia zo spoločenského života známi skôr v rámci iných profesií. Musela som však o nich vedieť, že majú chuť písať a majú vzťah k Bratislave.
V knihe sa nachádza pätnásť poviedok na motívy povestí Márie Ďuríčkovej. Určili si autori sami, o čom budú písať, alebo ste s Andrejom mali vopred predstavu, čo v nej chcete mať?
Prešporský zvon aj Dunajskú kráľovnú som si detailne prečítala znova, pretože z detstva som si na niektoré povesti už takmer ani nespomínala. Vyselektovala som približne 40 povestí z oboch kníh a následne som si vybrala autorov. Podľa toho, čo som o nich vedela a podľa toho, o čo deklarovali záujem som im vytipovala približne tri povesti, ktoré by mohli spracovať. S niekým bola diskusia a výber jednoduchší a bolo to jednoznačné – napríklad pri poviedke Denisy Fulmekovej, kde bolo hneď jasné, že to bude Agáta, inde sme hľadali témy, rozprávali sme sa o povestiach a až potom sa autori priklonili k tomu, čo ich najviac inšpirovalo.
Bola som milo prekvapená, keď som zistila, že jednou z autoriek je marsonautka Michaela Musilová. Po prečítaní knihy Žena z Marsu, ktorú ste spolu napísali, som si povzdychla: Tá žena je multitalent! Ako zareagovala, keď si ju oslovila s ponukou pretvoriť jednu z povestí?
S Michaelou sme na jej texte poctivo a dlhodobo pracovali. Je veľmi húževnatá a disciplinovaná vo všetkom čo robí a napriek tomu, že toho robí veľa, našla si čas aj na to, aby sa venovala tomuto. Teším ma to. A vybrala si dobrodružný príbeh o „slovenskom cimermanovi“. Pretože práve tak sa rodia legendy…
Zaujíma ma, prečo si si zvolila Povesť o sochárovi. Je tvoja najobľúbenejšia alebo si sa rozhodovala medzi viacerými?
Ja ti vlastne ani neviem, Ivka. Najobľúbenejšia určite nie je. Mám pocit, že to tak akosi vyšlo, asi som si tú povesť nevybrala ja, ale ona mňa.
V zbierke sú poviedky rôznych žánrov. Niektoré obsahujú prvky fantasy, magického realizmu alebo hororu. Bol to zámer namiešať takýto kokteil alebo je táto literárna multižánrovosť čisto výsledkom fantázie jednotlivých autorov a autoriek?
Áno, presne to bol zámer. Kto ma pozná, vie k akému žánru inklinujem najviac a prepojenie s povesťami je v tomto prípade na to úplne ideálne. Zároveň som však chcela, aby si v tom čosi svoje našiel každý. Ako pri každej antológií poviedok, aj v tomto prípade má šancu sadnúť každému čosi iné. Som rada, že texty ponúkajú rôzne nálady a pointy a že každá sa povesťou inšpirovala v inom rozsahu. Niektoré sú rozrušujúce, ďalšie povznášajúce, iné katarzné, trpké… a aj ja mám v tejto knihe zopár svojich obľúbencov.
Čo vás všetkých, ktorí ste sa na realizácii knihy podieľali, najviac potrápilo?
Tá fáza, kedy sa kreujú texty a ilustrácie, tá je na tvorbe knihy najlepšia. Aspoň pre mňa. Potom prichádza stres. Časový tlak, cena papiera, ktorá v rámci roka vzrástla niekoľkokrát a množstvo parciálnych detailov súvisiacich s dokončovacími prácami. A najviac to, že nech sme kontrolovali texty koľkokrát sme chceli a mnohí, stále sme nachádzali nejaké chyby. V istom momente si však musíš povedať dosť, prestať šperkovať a pustiť to tlače.
Nemáte v pláne oživiť povesti z iných slovenských miest? Alebo trebárs Dobšinského ľudové rozprávky? Práve som si spomenula na knihu Angely Carterovej Krvavá komnata, v ktorej prerozprávala klasické rozprávky a povesti, napríklad Červenú čiapočku, Snehulienku, Trojružu, Krásku a zviera a ďalšie. Čo ty na to?
Mohlo by to byť zaujímavé a určite by ma to bavilo. Avšak tento projekt bol celý financovaný z vlastných zdrojov a bez vydavateľa a cez crowfunding a to je náročné, nákladné, zaväzujúce a v istých momentoch pomerne stresujúce. Zabavili sme sa, vytvorili sme knihu, ktorá sa, verím, ľuďom páči a je hodnotná po literárnej aj obrazovej stránke a splní účel oživenia témy zabudnutých bratislavských povestí a záujmu o dielo Márie Ďuríčkovej. Ja aj Andrej sme rodení Bratislavčania, takže sme sa nadchli pre čosi, čo do istej miery formovalo naše detstvo a s čím a vedľa čoho sme vyrastali. Bola to vlastne celé tak trochu nostalgia a návrat do detstva. A aktuálne by som to uzavrela podľa názvu mojej poviedky v knihe – Už sa to nebude opakovať.
Ilustračné foto: presporskelegendy.sk
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.