Keby som písal, tak len ako predtým: keď sa niečo stane, poznačím si to do zápisníka, alebo si poznačím niečo, čo sa stalo dávno, ale znovu sa to vynorilo, alebo niekde niečo začujem a súvisí to s tým, čo som si poznačil, poznačím si teda aj to, čo som začul, a zrazu si tie poznámky samé od seba vymýšľajú pokračovanie, nie úplne samé a nie úplne vymýšľajú, veď sú tu limity skúsenosti, ktorá určuje, čo ešte môže byť vôbec pravda – síce nie je, ale môže byť – lebo ak by niečo pravda byť ani len nemohla, bolo by to táranie.
Teraz, keď nepíšem, je zo mňa na sto percent úradník. Okolo pol štvrtej popoludní odchádzam z úradu a už sa teším na nasledujúci pracovný deň. V prípade, že je nasledujúci deň sobota, až ma mrazí: čo teraz? Písať ako kedysi, ohmatanými slovami ohmatané príbehy nudných ľudí ako ja alebo vy? Radšej sa teším na pondelok. V práci mám veľa rozrobených vecí, doma mi leží ladom len začiatok jedného zmäteného románu. Kedysi som chcel byť slávny spisovateľ, raz budem možno slávnejší úradník. Nájde sa významná celoslovenská cena pre úradníka?
Problém je aj to, ako písať prózu v čase, keď sa za východnou hranicou vraždí. Problém je, ako písať prózu v čase pred tunajšou občianskou vojnou.
Navyše mám smolu, že kvôli slabnúcemu zraku čítam málo, väčšinou teda už iba najlepších, takže sa s nimi nevyhnutne porovnávam a písať sa potom strašne hanbím. Na druhej strane, hanbím sa odjakživa. Stále. Takmer za všetko, takmer pred každým, pred každým za niečo iné. Vidím skvelé vlastnosti alebo výnimočné schopnosti väčšiny ľudí, bravúrne šoférujú, česť výnimkám, vedia vymeniť tesnenie na drevených i plastových oknách alebo vymaľovať byt. O mojom písaní sa s tými majstrami, žiaľ, nerozprávame. A ak sa taký maliar bytov o moje písanie začne zaujímať, prečíta si recenzie Niny Podmanickej alebo Miky Rosovej a až vtedy bude naozaj vymaľované.
Ale keby som písal, písal by som nejaký príbeh a priebežne ho vykosťoval, aby nemal pevnú solídnu stavbu ako normálne príbehy, vykosťoval by som ho, až by sa zosypal, na vlhkom papieri by zostali črevá, vnútornosti, šľachy, akurát príbeh by bol preč, napísané by však niečo predsa držalo pohromade, vzácny druh čitateľa by to tam našiel a to, čo by našiel, by bola moja próza, jej pravý obsah.
Balla (1967) žije a pracuje v Nových Zámkoch. Je autorom dvanástich prozaických kníh (napr. Leptokaria, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska, Je mŕtvy, Medzi ruinami), preklady viacerých z nich boli vydané v Poľsku, Čechách, Maďarsku, Holandsku, na Ukrajine, vo Veľkej Británii, Francúzsku, Rakúsku, Bulharsku, Srbsku, Chorvátsku, ale aj v Indii či Grécku. Je laureátom Ceny Anasoft litera. |
Predchádzajúce články
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli