Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem

Prečo píšem?

Ešte keď som sa s písaním vlastne len tak pohrávala, povedala moja kamarátka spisovateľka vetu, ktorej som vtedy nerozumela: „Já bych opravdu raději nepsala.“ Nechápala som, čo tým myslí. Vtedy bolo písanie pre mňa príjemná zábavka. Niečo, čo sa dá kedykoľvek odložiť.

Potom prišlo obdobie asi ôsmich rokov plné pracovných povinností, z ktorých som napokon aj vyhorela, a osobných starostí, ktoré ma doviedli na dno. Počas nich som nenapísala takmer ani čiarku. Myslím, že nikdy nezabudnem na ten moment, ako som sedela v lietadle cestou na jednu z mnohých služobných ciest a uvažovala, ako dať svoj ničivý život do poriadku. Tam hore medzi oblakmi vie človek získať na život krásny nadhľad.

Vtedy som pochopila, že písanie príbehov skrátka potrebujem, aby som sa mohla ozaj radovať zo života a nezblázniť sa. A to aj napriek tomu, že je to ozaj nevďačný koníček. Bolí z toho chrbát, ruky, oči a odmenou je, ak kritici príliš nedoráňajú srdce, čo autor položil na papier. Vtedy mi kamarátkina veta dala zmysel.

Vtedy sa odpoveď na otázku prečo píšem zjednodušila na: „Lebo ešte dýcham.“

Ako píšem?

Kedysi som písala ručne ceruzkou do A5 zošitov, ktoré sa dali ľahko zbaliť do kabelky na cesty, a nič som si neplánovala. Celá trilógia Gwind, respektíve jej pra-verzia, vyšla na asi 18 zošitov. Vygumovala som pri tom celú jednu gumu. Potom som musela veľa, veľa prepisovať. Dnes príbeh plánujem vopred, rovno ho ťukám do programu menom Scrivener a na cesty si balím laptop namiesto zošitov a ceruzky. Prepisov je tak oveľa menej.

Mám svoje písacie rituály, ktoré mi pomáhajú naštartovať kreativitu na želanie. Občas počúvam pri písaní hudbu, inokedy sedím v tichu. Obyčajne popíjam čaj s mliekom, robievam si pravidelné prestávky a pomedzi ne sa nenechám vyrušovať. No niekedy zabudnem na všetko a len sa ponorím do príbehu, ktorý mi rastie pod prstami. Potom vstanem po dvoch hodinách s dolámaným chrbtom a vyštípanými očami. Umelé slzy a joga sú moja záchrana.

Kedy píšem?

Som ranné vtáča a vtedy som zároveň najproduktívnejšia. Takže najčastejšie si ku klávesnici sadám obyčajne okolo siedmej ráno. Po mojom zážitku v lietadle som si postupne zariadila život tak, že prácu na polovičný úväzok, ktorá ma živí, začínam až okolo obeda. Na príbehy tak mám celé doobedie. Ak doobedie pre akýkoľvek dôvod prepasiem, tak obyčajne už nemám veľmi príležitosť si ho vynahradiť a len zriedkavo teda píšem v inom čase.

Kde píšem?

V obývačke mám na písanie vyhradený stolík, na ktorý sa zmestí akurát tak laptop, voda, čaj a zošiť s poznámkami. Snažím sa pri ňom nerobievať nič iné. Chcem, aby to miesto bolo pre mňa ako zvonček pre Pavlovho psa. Sotva si sadnem, môj mozog už tuší, čo odo neho budem chcieť: nápady a písmenká.

Niekedy však potrebujem zmeniť miesto. Vtedy si buď sadnem s laptopom do kresla alebo sa vydám do kaviarne. Už mám v miestnom Starbuckse obľúbené miesto. Tam chodím najmä preto, že tam nie je obsluha, ktorá by sa mohla prísť spýtať, či niečo nepotrebujem, v tom najhoršom možnom okamihu. Nechcela by som byť na nich nepríjemná.

Lívia Hlavačková, autorka young adult fantasy trilógie Gwind, píše nielen beletriu, ale aj populárne vedecko-medicínske články a prednáša najmä na slovenských conoch. Za svoju literárnu tvorbu získala viaceré ocenenia v súťažiach, napríklad titul Lady Řádu fantasy a meč v súťaži o Nejlepší fantasy (2006, Drozd) či víťazstvo v Cene Fantázie (2008, Črepiny). Jej poviedky vyšli v mnohých českých aj slovenských zbierkach a časopisoch.

Photo: Linda Kisková Bohušová

Predchádzajúce články

Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť