Sú dni, keď nepíšem, ale nie sú dni, keď nad písaním neuvažujem. Rovnako som fungoval aj pred tým, než mi začali vychádzať knihy.
Raz som hral so synovcom na záhrade futbal a za plotom niečo šialene zaškriekalo. Pýtam sa ho, čo to, pre tri eucharistie*, bolo? On odpovedal, že veď jeho kamoška, Klára. Vtedy som si spomenul, že Klárin dedko býva o pár ulíc ďalej, na Cortázarovej, a celé roky má problém so susedom, ani nie tak s ním, ako s papagájmi, ktoré ten sused chová. Informácie sa mi v hlave začali drviť a premiešavať ako zrnká kvalitnej argentínskej kávy v mlynčeku, rozumiete. Večer som napísal poviedku Jeseň v Buenos Aires, a ak by som raz dával dohromady zbierku, tak by sa volala rovnako. Potom by som si dal spraviť promofotku, na ktorej by som sedel v čiernom a na ramene by mi stála veľká červená Ara a v tom momente si určite spomeniem na deň, keď som síce prehral záhradný futbalový zápas, ale vyhral som zaujímavý námet, ktorý tu schválne len naznačujem a nerozvádzam do podrobností, pretože taký námet, to je pre človeka niečo, ako dobrý vtip pre standup komika, čo mu napadol, keď bol vyniesť smeti a zasekol sa vo výťahu s Rusom, Američanom a koňom, ktorý sa bol prebehnúť medzi panelákmi, kým začne veľká pardubická na ČT dvojke. Tú poviedku som odvtedy asi štyrikrát prerobil a pri tom poslednom raze som zistil, že pointa bola úplne dodžubaná, keďže som pri záverečnom callbacku namiesto manga spomenul avokádo alebo naopak a samozrejme som to nakoniec prepísal do tretej osoby, pretože ma irituje to neustále som, som sa, som si, som si sa si si, ako nejaká tajná morzeovka v texte, ak by to totiž čítal niekto labilnejší (napríklad ja po sebe) – mohol by mať dojem, že je v poviedke zašifrovaný nejaký tajný odkaz a bol by tak nútený ísť nakúpiť ryžu a minerálky do zásoby svojho podzemného bunkru.
Toľko k tomu kde, kedy a ako píšem.
| Lukáš Cabala (* 1986) sa narodil v Trenčíne, ktorý je veľký ako New York. V roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát a dodnes ho vedie.
Je čitateľom súčasnej a modernej svetovej prózy. Žije na severnej periférii mesta a vo voľnom čase sa venuje písaniu. V tvorbe ho priťahuje magický realizmus a vlnenie skutočnosti. Intímna novela Satori v Trenčíne je jeho prozaický debut. Knižka bola nominovaná na Anasoft litera, získala Cenu čitateľov Knižnej revue v kategórii Debut roka a Cenu knižných blogerov v Panta rhei awards. V roku 2021 vyšla druhá kniha s názvom Jar v Jekaterinburgu. |
Predchádzajúce články
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli