Každý človek počas života vysloví vetu: „Raz napíšem knihu.“ Určite som ju vyslovil aj ja, nemyslel som to však vážne. Tri desaťročia som obetoval policajnej práci, ktorú som miloval. Dva roky pred koncom kariéry som sa stal obeťou „personálnej degradácie“, keď ma najvyššie policajné vedenie ľstivým spôsobom odstránilo z pozície zástupcu riaditeľa Národnej protizločineckej jednotky NAKA. Zo dňa na deň som klesol kariérne o niekoľko priečok, čím mi vznikol značný časový priestor. Využil som ho netradične, miesto písomných výstupov z analýz vyšetrovacích a kriminálnych spisov som sa pustil do písania detektívky.
Znie to neuveriteľne, v počiatkoch som nevedel, či úvodzovky patria na konci vety pred alebo za bodku. Využil som Google, čítal som návody ako písať knihu. Na útržok papiera som napísal pár kriminálnych prípadov, vybral som si jeden zabudnutý, kde som skutočného vraha vypočúval osobne. Písanie mi robilo jediného spoločníka počas večerov na policajnej ubytovni, písal som s radosťou bez zámeru stať sa spisovateľom. Neuvažoval som nad zaslaním rukopisu vydavateľstvu, k tomuto kroku ma presvedčil spolužiak zo stredoškolských čias, dnes kňaz. Keď mi z vydavateľstva IKAR po dvoch týždňoch prišla nečakaná odpoveď, že o rukopis majú záujem, môj postoj k písaniu sa zmenil. Zo zábavky sa stala takmer každodenná práca. Nečakal som, že za tri roky mi vyjde päť kníh a oslovím tisíce čitateľov, ktorých zaujmú kriminálne prípady so skutočným vyšetrovaním a pozadím zločinu. Písanie na ubytovni som po odchode z polície vymenil za tvorenie v domácich podmienkach, ale aj vo viacerých kaviarňach. Väčšia polovica druhej knihy vznikla v reštauračných zariadeniach, počas ktorých som vypil desiatky kofeínových nápojov. V letných mesiacoch tvorím v altánku, ale aj pri neďalekej vodnej priehrade. Čerstvý vzduch a zvuky prírody priaznivo pôsobia na moje zmysly, vonkajšie prostredie považujem za ideálnejšie ako v pracovni. Pri cestách na knižné besedy notebook nahrádzam mobilom, v ktorom si zaznamenávam myšlienky s pokračovaním ďalšieho deja. Píšem s ľahkosťou, nápady prichádzajú samé, často sa mi dej odohráva pred očami, opisujem reálne policajné situácie, ktorých som bol účastný ja alebo moji kolegovia. Samozrejme skutočnosť preplietam s fikciou, o ktorej sa Arpád Soltész vyjadril slovami: „Žiadna fikcia nie je tak blízko k realite ako romány od Petra Šlosera.“
Nielen pracovné dni, ale aj víkendy a štátne sviatky sú pre mňa pracovné, s písaním začínam ráno o 05.00 h. Pokračujem počas celého dňa podľa toho ako mi to umožnia iné povinnosti. Písanie tvorí približne jednu tretinu celkového času knižných povinností, zvyšné dve tretiny venujem príprave, cestovaniu po besedách, rozhovorom do médií… Takmer jednu tretinu tvorí komunikácia s čitateľmi a knižnými blogermi, ktorú považujem za významnú z dôvodu spätnej väzby. Stále sa necítim ako spisovateľ, aj ako policajný plukovník som sa na konci 30 ročnej kariéry stále učil niečo nové.
Peter Šloser, vlastným menom Peter Chudý, je bývalý policajný plukovník. V službách štátu začínal od piky, keď na ulici zasahoval proti kriminálnikom. Riadil okresnú kriminálku v meste, ktoré bolo semenišťom zločincov. Neskôr pôsobil v riadiacich funkciách viacerých špecializovaných útvarov, určených na boj s organizovaným zločinom. V tom období bol v častom pracovnom kontakte s najvyššími policajnými funkcionármi (Tibor Gašpar, Peter Hraško, Róbert Krajmer, Bernard Slobodník…) proti ktorým sú dnes vznesené obvinenia pre rôznu trestnú činnosť. Najmä prežité zákernosti z posledných rokov policajnej kariéry ho inšpirovali k tomu, aby čitateľom vo svojich knihách poodhalil to, čo malo navždy zostať zahalené rúškom tajomstva. Za debut Mafiánska poprava (IKAR 2019) získal ocenenie Panta Rhei Awards – Slovenský knižný debutant roka 2019. V Ikare mu vyšli aj knihy Polícia v rukách mafie (2020), Policajná chobotnica (2021), Spolok Judášov (2022) a Hlava ako dôkaz (2022). |
Predchádzajúce články
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli