Alexandra Pavelková

Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem

Prečo? Už ako dieťa som mala problém vyrovnať sa s krivdou. Spolužiačka mi povedala, že som chorobne spravodlivá, keďže trvám na pravde a spravodlivosti, aj keby sa zvrtli proti mne. Najprv to boli drobnosti, ale stále viac som si uvedomovala, že krivda a zlé veci sa prosto dejú. Nie vždy sa ukáže pravda, vinníci často ostanú nepotrestaní a nevinní trpia ďalej. Spoznala som, že zlo je veľmi reálne a dobro nemusí vždy zvíťaziť. Veľa som čítala a milovala som aj filmy, takže som príliš nerozlišovala medzi reálnym životom a životom knižných či filmových postáv. Veď aj tie boli väčšinou len odrazom reálneho života. Takže keď zastrelili Winnetoua, veľmi to so mnou otriaslo. Prevracala som to v hlave nejaký čas, a potom mi to docvaklo. Veď Winnetouov život a smrť napísal spisovateľ. Tak som napísala štvrtý diel, kde som bola hlavnou postavou. Objavila som stroj času, preniesla sa do minulosti a s pomocou modernej technológie zachránila Winnetouovi život. Ostala som medzi Apačmi a zažila mnoho dobrodružstiev. Neskôr som v tejto knihe dospela, vyštudovala medicínu, postavila v pueble nemocnicu a potom sme s Winnetouom robili ambasádorov a hľadali mierové riešenia pre celý Divoký západ. Mala som vtedy trinásť rokov. Takže zrejme preto píšem. Vo svete, ktorý vytvorím ja, platia moje pravidlá. Mám rada šťastné konce, i keď nie vždy sú jednoznačné a postavy sa k nim musia väčšinou dramaticky prepracovať. A okrem toho píšem preto, lebo mám plnú hlavu príbehov, ktoré tam narážajú jeden na druhý, množia sa medzi sebou a jediný spôsob, ako sa ich zbaviť, je napísať ich.

Kedy? Teda tak to aspoň bývalo, zamladi. Vtedy bolo akosi viac času sadnúť si k písaciemu stroju a neskôr k počítaču. Alebo aspoň nebolo také ťažké vstávať do práce, keď ste do štvrtej ráno ťukali do klávesnice. A nebolel z toho tak chrbát. Kedysi som napísala jednu knihu ročne, popri práci, štúdiu, rodine a inej robote. Teraz som rada, keď aspoň raz začas napíšem pár strán. To ale vyžaduje konšteláciu viacerých okolností: musí byť víkend, musí pršať, aby sa nedalo robiť v záhrade, musí byť zima, aby sa nedalo robiť v dielni, musí byť už nakúpené, upratané, navarené, opraté, obšité a vybavené všetky tie veci nevyhnutné pre život. A musí byť aspoň trochu ticho. Taká zhoda nastáva zriedka. Preto dávam prednosť kratším textom, ktoré sa dajú napísať na pár záťahov. S románom je to ošemetné, keď sa k nemu nevieš dostať aj pol roka. Takto mám v rôznom štádiu rozpracovanosti štyri a je veľmi otázne, kedy budú hotové.

Ako a kde?  Dalo by sa povedať, že píšem doma, vo svojom kúte, na svojom počítači. Napríklad ale časť druhého dielul Miešancov som napísala v nemocnici. Otázka je, či ide o samotný proces písania, teda nahadzovania textu do textového editora, alebo jeho vymýšľanie, brúsenie, oživovanie. Lebo to sa dá kdekoľvek. Krátku poviedku niekedy vymyslím v MHD cestou do práce, jej hrubý náčrt si nahodím cez obednú prestávku a večer ju dokončím. Najradšej “píšem” pod sprchou. Tam sa od nánosov celého dňa očistí aj myseľ a môže sa vybrať na “špacír”. Máme dosť vysokú spotrebu vody.

Alexandra Pavelková (*1966) je autorka fantasy a scifi, publicistka a recenzentka. Vyštudovala publicistiku na UMB v Banskej Bystrici a masmediálnu komunikáciu na UCM v Trnave. Knižne debutovala v roku 1996, vydala dosiaľ autorsky a spoluautorsky trinásť kníh, z ktorých časť vyšla aj v prekladoch. Publikovala množstvo poviedok v rôznych slovenských a zahraničných výberoch a časopisoch. Spoluzostavila dve antológie pôvodnej slovenskej fantasy. Za svoju tvorbu získala mnoho ocenení. Venuje sa aj teoretickej reflexii žánru. Je šéfredaktorkou internetového denníka Fandom.sk zameraného na fantastiku a organizuje literárnu súťaž Ohnivé pero. Žije a pracuje vo Zvolene. Viac na stránke www.vimka.sk a na FB stránke.

Foto: Rastislav Weber

Predchádzajúce články

Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť