Prečo?
Priznám sa, že túto otázku som si nikdy nepoložila. Píšem a tvorím už tak dlho, že sa to stalo mojou súčasťou, je to pre mňa rovnaká nevyhnutná potreba ako dýchanie a vôbec nesúvisí s tým, že píšem knihy.
Tvoriť som začala, keď som netušila, že existuje povolanie spisovateľ a že za každou rozprávkou, prerozprávaných príbehom, básničkou je niekto, kto ju musel vymyslieť a napísať. Vlastne si uvedomujem, že som sa s tým darom už musela narodiť. V pamäti mi utkveli momenty, keď som si už ako dieťa nezapamätala text, tak som si ho dotvorila podľa seba.
Našťastie ma v škole naučili čítať a písať, objavila som čaro kníh a aj ja som si začala to vymyslené zapisovať. Bola to tá najúžasnejšia psychohygiena a potešenie, aké som mohla dostať. Ak ma niečo trápilo, vypísala som sa z toho, ak som bola šťastná, napísala som o tom formou príbehov, básní, poviedok… Zmenilo mi to život a to doslova. Stačilo vziať pero a papier a ocitla som sa v inom svete, akoby niekto doširoka otvoril dvere fantázie a povedal: „Leť kam chceš a na ako dlho chceš! Zostaň v prítomnosti, navštív minulosť, nakukni do budúcnosti…“ a to je neopísateľný pocit. Možno som bola pre svoje okolie trochu čudná, večne s nosom v knihách, s perom a zošitom pod pazuchou, odhaľujúc každému, kto bol ochotný počúvať vymyslený svet, ktorý som videla iba ja.
Nikdy ma nenapadla otázka, prečo to vlastne robím? Ani vtedy, ani teraz. Skrátka ma to baví a napĺňa. Pretože už neviem žiť inak. A ani nechcem. To, že vidím svoje knihy na poličke, že môžem prečítať svoje slová a precítiť emócie z vytlačeného príbehu je skvelé, že si to snaženie našlo čitateľov vnímam ako odmenu, ktorá veľmi teší a zároveň napĺňa hrdosťou a vďačnosťou, že dar, ktorý som od pánaboha dostala, som nezahodila a navždy neuzamkla v šuplíku s nálepkou „nesplnené sny“. Že som sa neprestala snažiť.
Kedy?
U mňa tvorba nepodlieha žiadnym pravidlám ani zaužívaným zvyklostiam – niečo ako „pracovná doba nejestvuje“. Niekedy prejdú aj celé týždne a ja nenapíšem ani riadok. Keď necítim potrebu, keď nevidím ten pomyselný film pred očami, ani to neskúšam. Nehovorím o Múze, ale o vlastnej potrebe vypísať zo seba nahromadené emócie a potom nemám problém zobudiť sa o tretej ráno a písať dovtedy kým vládzem. Časom som prišla na to, že sa mi najlepšie tvorí v nerušivom tichu a v lete, von na záhrade. Som ako nočná sova, ktorá ťukaním do kláves úspešne konkuruje zvukom noci a keď dokončujem rukopis, nezriedka až do brieždenia. Doslova si ten čas vychutnávam.
Kde?
Jednoznačne iba doma. Keď som mimo domov, čas si iba užívam a vstrebávam všetky vnemy a inšpirácie, ktoré si ukladám do pamäte, aby som ich potom neskôr mohla využiť.
Nevyžadujem však žiadny špeciálny stôl, pracovňu ani kút, kde by som si povedala, tu je to správne miesto . Nemám ani žiadne rituály, ktoré by ma núkali k tvorbe. Kde sa momentálne zložím, tam píšem – v kuchyni, v kresle pred televízorom, na terase v záhrade, v hojdačke pod čerešňou… Verím , že kto chce písať, bude písať kdekoľvek, akokoľvek, bezpodmienečne, nepotrebuje k tomu nepodstatné detaily a zdôvodnenia.
Jana Pronská Je vydatá a má tri dospelé deti, žije v malebnej obci na východe Slovenska, v Nálepkove na dolnom Spiši, ktorý sám o sebe dýcha históriou. Jej rodné meno je Sékelyová. S manželom získala v našich končinách zriedkavé meno Pronská, ktoré mnohí považovali za pseudonym. Jeho pôvod je v Poľsku, na Ukrajine a Rusku a objavuje sa už v dvanástom storočí. Autorke historických románov naozaj svedčí. Keď sa Jana Pronská rozhodla napísať Zlatníkovu chovanicu, mala už v šuplíku niekoľko dokončených príbehov, ktoré sa za tie roky, odkedy začala tvoriť, poriadne navŕšili avšak so žiadnym sa nepokúšala osloviť vydavateľstvá. V súčasnosti má na konte 23 historických romancí, ktoré sa v prevažnej miere odohrávajú v stredovekom Uhorsku a čerpajú z našich dejín. Pravidelne sa umiestňuje v rebríčkoch najčítanejších a najpredávanejších kníh a najobľúbenejších autorov na Slovensku. |
Predchádzajúce články
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli