Prečo?
Ako dieťa som nečítal takmer vôbec. Prelom v mojej negramotnosti spôsobilo stretnutie s mojou dnes už dvadsaťsedem ročnou známosťou, Barunkou. Na prvom rande som chcel zapôsobiť, tak som si akože čítal Čapka, keď prichádzala. Postupne som vďaka nej objavil čaro kníh. Vďaka povolaniu učiteľa prvostupniara som sa naučil gramatiku a napokon vďaka blog.sme.sk som sa pomaly naučil písať tak, aby to bolo pútavé pre čitateľa. Neviem, kedy nastal ten zlom, že som prestal písať a miesto toho som začal príbehy prežívať. A to je asi odpoveď „Prečo“. Dnes v skutočnosti nepíšem, ale prežívam ten príbeh so všetkým, čo k tomu patrí.
Kde a kedy píšem? To je rôzne 😊
Celkom ako sen/Ja, pojedač hmyzu:
Už je to viac než 10 rokov, čo som napísal túto, svoju celkom prvú, knihu, ale mám v hlave jeden moment. Kniha už bola na korektúrach, ja som bol v Rakúsku rozhovodať na šermiarskom turnaji. Cez deň pípla správa, či by sa nedalo niečo spraviť s Fridou, že ide o knižku pre deti a scéna, kde spolu s Boríkom a Robom Fridu usmrtíme, nie je úplne ideál. Večer som si na hoteli sadol a zamyslel sa, čo by bolo keby. Prepísal som spomínanú kapitolu a k môjmu prekvapeniu došlo k zásadným zmenám aj v neskorších kapitolách.
Šibalstvá Králička Dávida:
Bol som rozhodovať na Majstrovstvách sveta v Plovdive. Keďže som bol aktuále v nemilosti (oprávnene, urobil som nejaké chyby v rozhodovaní), nechali ma rozhovodať len základné kolá a potom mi dali voľno. Asi si dokážete predstaviť, že sa človek v takej situácii cíti nepotrebný. Tesne predtým mi moja žena spomínala, že dostala nápad na zaujímavú knižku, kde by boli rozprávky doplnené o upokojujúce formulky, aby sa deťom dobre zaspávalo a ku každej rozprávke ešte logopedické cvičenie na oromotoriku. Aby toho nebolo málo, tak navrhla aj jogopedické cvičenia na pretiahnutie tela (myslím tým jogu, prirodzene ;o). V čase nepotrebnosti, inšpirovaný myšlienkou mojej ženy, napísal som na hoteli 10 rozprávok na dobré ráno a 10 na dobrú noc. Následnej Barunka doplnila upokojujúce techniky, logopédiu i jogu a knižka bola na svete.
V jablku:
Boli Vianoce a naše dcéry Viki a Veve robili svietnik z jablka. Nejako ma tá scéna zaujala a začal som písať pri vôni stromčeka. Sem trochu vstúpila aj vyššie spomínaná Frida. Znovu sa mi vybavil ten pocit, keď som zmenou jednej kapitoly zmenil celý nasledujúci priebeh dobrodružstva. Neuvedomujúc si, čo to spôsobí, začal som v tie Vianoce písať knihu, ktorú som písal nasledujúcich 5 rokov, kade tade. Prečo tak dlho? Lebo na konci každej kapitoly má čitateľ možnosť rozhodnúť sa pre jednu z dvoch možností, tak si dokážete predstaviť to more pokračovaní, ktoré rástlo geometrickým radom. Prvá kapitola bola sice jedna, no druhé boli dve, tretie boli štyri, štvrtých bolo osem a tak ďalej.. Napríklad kapitolu, kde si dievčatá uvedomia, že Nebo i Peklo sú to isté miesto a čas, alebo ak chcete, tá istá večnosť, jediným rozdielom je, kto do nej vstúpi, som písal v Strakoniciach na parkovisku v aute, keď som čakal strýka Pepíka, kým skončí u holiča. Pepík je jeden z „nejhodnějších lidí na světě, ne li v celém vesmíru“. Občas mi ďalšie kapitoly napadli pri behaní, to bol ten o čarodejnici Lotrani. Doma v altánku, to bolo zase o kockáčoch, ktorí mali na každej stene svojho kockatého tela tvár s jednou zo šiestich základných emócií. Kniha mala 350 strán a 96 kapitol, to sa dalo čakať, keď sa počat vždy zdvojnásobí. Z vydavateľstva ma poprosili, či to neskrátime, že ide o detskú knihu a taká hrubá sa bude ťažko predávať. Odmietol som. Jablko bolo vypredané do 3 mesiacov. Tak sme spravili dotlač, aj tá bola. Dnes, ani nie rok od vydania a polrok od dotlače, je moje jablko nezohnateľný artikel.
Tukan, ktorý túŽIL LETieť:
Tesne po vydaní jablka, priletel tukan. Prvá myšlienka tukaní príbehu si ma našla v lete, keď som bol na pár dní mimo času a priestoru v lesoch nad Bratislavou. Keď som sa vrátil do reality, odcestoval som za mamou do Južných Čiech a začal písať. Moment, kedy som začal, si pamätám úplne presne. Sedeli sme s mamou v čakárni pred ambulanciou jej onkológa. Čakanie bolo dlhé. Vytiahol som počítač a začal písať… „Greg bol tukan. Niežeby na tom bolo niečo divné, na svete sú aj oveľa podivnejšie tvory než tukany. Napríklad vombaty, ktorých trus má tvar kocky alebo chobotnica s tromi srdcami, alebo… to je vlastne jedno, každopádne Greg bol tukan.“ Mama mi pozrela cez rameno, prečítala tých pár riadkov a začala suverénne diktovať, ako by mal príbeh pokračovať. Od toho dňa som sa ponoril do príbehu a príbeh do mňa a kapitoly pribúdali tak rýchlo, že som nestíhal písať. Na konci desiatej kapitoly som si uvedomil, že o tukanoch vlastne nič neviem, tak som prestal písať a začal čítať všetko, čo o tukanoch písali na nete. Po dvoch dňoch čítania som sa vrátil do príbehu a behom dvoch týždňov ho dopísal. V porovnaní s piatimi rokmi jablka mi to prišlo neuveriteľné, tak som si príbeh prečítal, či som to neodflákol. Príbeh ma vtiahol, vymáchal v láske aj nenávisti a odpoveď bola jasná. Neodflákol. Prečítali si ho aj moje tri dievčatá. Vnímali to rovnako. A potom aj zopár malých a zopár veľkých recenzentov. Reakcia bola zakaždý rovnaká. Ty brďo, to je paráda. Dal som príbehu všetko, čo vo mne bolo a i keď ma ten príbeh ďaleko presahuje a vnútorne cítim, že mi nepatrí, som zaň neskutočne vďačný. Možno až tak, že už nebudem písať…
David Králik – Učiteľ, mentor, kouč, lektor, spoluzakladateľ školy Felix, bývalý reprezentant, medzinárodný rozhodca a tréner v šerme. Bloger, autor niekoľkých metodík i troch rozprávkových knižiek (Ja, pojedač hmyzu, V jablku, Tukan, ktorý túŽIL LETieť) a tiež spoluautor štvrtej (Šibalstvá Králička Dávida). Momentálne pracuje na voľnej nohe v SZŠ Felix Trnava a v n.o. Mentória ako učiteľ, mentor a supervízor. S mentoringom sa prvýkrát stretol v n.o. Leaf, kde získal väčšinu mentorských zručností, ktorými dnes disponuje. Okrem toho spolupracuje s viacerými organizáciami, ktoré sa na Slovensku venujú problematike vzdelávania (Indícia, Teach for Slovakia, Inštitút pre aktívne občianstvo, Komenského inštitút, STRATPOL, Živica…) V súkromí sa mu podarilo pred dvadsiatimi siedmimi rokmi stretnúť tú najúžasnejšiu ženu na svete, vďaka ktorej je dnes tým, kým je. Spolu majú dcéry Viki a Veve, dve úžasné dievčatá, na ktoré sú veľmi hrdí. |
Predchádzajúce články
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli