Michala Ries

Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?

Prečo?

Už ako žiačka základnej školy som hovorievala, že raz budem písať knihy. Len sama sebe, nemala som odvahu povedať to nahlas niekomu inému. Neskôr na strednej škole som jednej kamarátke sľúbila, že jej raz venujem knihu, čo by som tu asi nemala spomínať, lebo som to dodnes neurobila. Počas dospievania som sa zapojila do niekoľkých regionálnych súťaží, zverejnila som pár poviedok a básní. Nikoho to nezaujalo, čo spätne vzhľadom k obsahu a forme mojich diel úplne chápem. Písala som ďalej „do šuflíka“, len pre svoje potešenie. Potom som roky nepísala vôbec, takže nemôžem povedať, že písanie je pre mňa ako dýchanie, že ním žijem a sprevádza ma celý život. Môžem však povedať, že som si ten sen vždy nosila v srdci a čakala na správny čas. Už prišiel.

Takže prečo vlastne? Lebo môžem. Uvedomujem si vzácnosť toho, že žijem svoj sen. Rada sa ponáram do cudzích príbehov, skúšam vlastné hranice, skúmam rôzne témy. A tiež verím, že čitateľkám cez svoje príbehy niečo odovzdávam, že sa skrz moje slová dotknem ich duše. A oni mi to potvrdzujú svojimi spätnými väzbami, priznaniami, strachmi, odvahou, spomienkami, nádejou i slzami.

Ako?

Ako? Desiatimi prstami! Srdečne pozdravujem Obchodnú akadémiu v Trenčíne, značne mi uľahčila život. Netvorím si žiadne osnovy, niekedy začínam písať s predstavou jednej či dvoch scén a musím utkať taký príbeh, aby som k nim mohla dôjsť a naplno si ich vychutnať. Dokážem písať len chronologicky. Často si chodím po inšpiráciu do lesa, obklopená jeho zvukmi a šuchotom lístia pod nohami vždy vyriešim akékoľvek zaseknutie, postavy sa rozhovoria samé, aj keď dovtedy zaryto mlčali.

Ako? To, ako píšem, závisí aj od toho, čo práve píšem. Moja tvorba nie je jednotvárna, moje čitateľky nikdy nevedia, čo im prinesiem. Väčšinou to neviem ani ja sama. Keď som si túžila odpočinúť a smiať sa, napísala som komédiu. Keď som cítila, že je čas otvoriť vážne témy, napísala som smutnú a hlbokú knihu o materstve. Minulý rok som sa rozhodla napísať príbeh o nekonvenčných spôsoboch hľadania odpovedí a o pár týždňov mi vychádza triler s nadprirodzenými prvkami. No nech sa prikloním k akejkoľvek téme, snažím sa písať tak, ako píše život. Komplexne, s tým dobrým aj zlým, ťažkým aj smiešnym, s nenávisťou aj láskou, s chybami aj s nádejou. Ach, ako milujem vŕtať sa ľuďom v hlavách a v ich vzťahoch! A keďže tí živí o to zväčša nemajú záujem, takto sa môžem dosýta vyblázniť.

Ako? V spolupráci s Bohom. Verím, že som perom v jeho rukách a je mi cťou, že som mohla spracovať niektoré témy, ktoré považujem za dôležité. A s tým sa spája moje posledné ako… s pokorou a vďačnosťou.

Kedy?

To záleží od fázy rozpísaného príbehu. Väčšinou píšem večer, keď deti zaspia. S každou ďalšou vydanou knihou mi však manžel akosi prirodzene vytvára priestor na písanie aj inokedy. Niekedy sa mi zdá, že to berie vážnejšie ako ja. (On totiž verí, že mu raz za peniaze z predaja kníh kúpim obscénne drahú motorku. Udržujem tento jeho sen nažive, lebo to je pre mňa výhodné.) Občas píšem v aute, keď niekam cestujeme. Keď sa niektorý z mojich príbehov chýli ku koncu, vtedy píšem hocikedy, nosím počítač pod pazuchou so sebou všade, aby som si mohla pri deťoch ukradnúť aspoň päť minút. V tých ťažkých záverečných časoch mi písanie ukracuje zo spánku i normálneho života, lebo túžba dokončiť príbeh prevalcuje všetko ostatné. Som rada, že bývame v dome, pretože keď deti zavriem do pivnice, ich krik vôbec nepočuť. Také možnosti na písanie by som v byte naozaj nemala.

Zatiaľ som však neprišla na to, prečo sa s písaním v závere tak ponáhľam. Viem, ako to skončí…

Kde?

Najčastejšie v posteli, z každej strany mám dieťa a ideálne ak má jedno z nich na chrbte misku s orieškami. Musím sa však priznať, že pri písaní pomerne často zaspávam. Ale prisahám, že to nemá súvis s nezáživným textom, len s vyčerpávajúcou starostlivosťou o dve malé torpéda! Mimochodom, na deťoch je najkrajšie to, že sa človek na ne môže vždy bezpečne vyhovoriť.

Michala Ries (1989) pochádza z Bánoviec nad Bebravou a žije spolu s manželom a dvomi deťmi na okraji kopaníc, v malej obci pod Čachtickým hradom. Vyštudovala sociálnu prácu na UKF v Nitre a pracovala v rámci odboru, v personalistike i v ekonomike. V súčasnosti si doma vychutnáva krásy materstva a intenzívne sa venuje písaniu. Na konte má päť romantických príbehov vydaných vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ – Na úteku (2020), Na love (2021), Zadrž dych (2021), Celý život (2022), 24 dní do Vianoc (2022) a čoskoro jej vychádza novinka – mysteriózny triler Volanie krvi. Keď nepíše alebo nečíta, chodí po lesoch a lúkach, kde nachádza nielen pokoj, ale aj inšpiráciu.

Predchádzajúce články

Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť