Lina Franková

Lina Franková – prečo, kedy a kde?

Prečo?

Začalo to klasicky. Od základnej školy som sa prihlasovala na literárne súťaže, pretože sa pani slovenčinárke zdalo, že mi to celkom dobre píše, na strednej som bola už bola to dievča, ktoré vždy prinieslo novú poviedku, ktorá zrazu zmizla z lavice a putovala „pod pultom“ až do iných tried. Písanie ma napĺňalo, bolo to moje najobľúbenejšie hobby a neskôr aj zmysel života – až tak dramaticky som celý proces začala brať. Teraz mi je to trochu smiešne, že som si ako pubertiačka povedala, že ak mi do tridsiatky nevyjde kniha, môj život stratí zmysel a bude pustý a nenaplnený. V každom prípade, aj u mňa platí, že to prišlo, keď som to najmenej čakala. Skrátim to – prvá kniha vyšla v Ikare a bola kuchárska – podieľala som sa na nej so spoluautorkou Barborkou Húbekovou (teraz Dobákovou) a manželom. Bol to vlastne ich nápad a mňa do neho tak trochu „naviezli“, no budem im za naše kreatívne mesiace navždy vďačná. Zrazu sa ten detský sen vrátil aj s malým otravným hláskom, že „toto nestačí“. Že potrebujem písať VIAC. Takže som sa vrhla na beletriu a prinavrátil sa aj pocit, že ma to nikdy neomrzí, že toto je tá najlepšia psychohygiena, cestovanie a zážitok, aký si môžem dopriať. Milujem napríklad všetko starobylé a keď píšem svoju sériu o aristokratoch, ktorí dedia neogotické zámky, je to ako prechádzať sa chodbami spolu s nimi.

Ako?

Dohodla som sa s rodinou, že jeden deň v týždni musí byť môj. A niekedy mi doprajú aj viac. Manžel vidí, kedy musím vypustiť ventil a poskytnú mi so synom ticho a pokoj. Syna som naučila vetu „mama neexistuje“. Veľmi ňou poburuje babku. Ale som introvert a vedia, že písanie, najosamelejšia činnosť na svete, mi dobije baterky a bude sa so mnou celkovo lepšie žiť. Ako? Perom a na papier. Áno, je to zdĺhavé, ale tiež krásne starosvetské. Už som sa napočúvala rady – „Píš priamo do počítača, napíšeš rýchlejšie a viac kníh“ – Ale popravde, o to mi nejde. Odpovedám, že z písania si nechcem spraviť prácu. Nechcem ho pociťovať ako povinnosť a hnať sa za výsledkami, ktoré by v tvorivom procese mali prísť prirodzene a skôr z hĺbky, než povrchne. Chcem si ho užiť, chcem sa ponoriť do detailov, chcem byť príjemne pomalá a bez hraníc fabulovať. Navyše, keď text následne prepisujem do počítača, opravím si veľa chýb a je to, akoby som sa stala inou osobou. Tá, čo píše atramentovým perom je nenapraviteľný rojko, tá, čo prepisuje, zrazu vidí text inými očami, seká si po prstoch, opravuje a kráti. Je to proces, ktorý mi vyhovuje, takže som asi odsúdená byť navždy pomalou autorkou.

Kde?

Za starožitným stolíkom, obklopená krásnymi a inšpiratívnymi drobnosťami – sviečkami, citrínmi, snežnou guľou, kávou v starožitnom porceláne. V podstate píšem ako romantik, aj keď občas o nepekných veciach, o moderných aristokratoch, ktorých prenasledujú prekliatia a už som si vypočula, že ide vlastne o romantický horor. Keď už prepisujem, môžem pokojne sedieť aj v kaviarni, som voľnejšia. Ale inak potrebujem režim – svoj čas (najlepšie doobeda), svoj stôl, svoju osnovu. V podstate som otrok svojich rozvrhov, ale vyhovuje mi to. Moja odmena je spätná väzba od čitateľa, alebo keď sa hanbím, zatiaľ čo môj syn hovorí cudzím ľuďom, že jeho mama je „najlepšia spisovateľka na svete“. Zlatý! Naozaj som ho to nenaučila hovoriť ja.

Lina Franková žije v Bratislave. Je knihomoľ, miluje kávu a ľadové korčuľovanie a zbiera starožitné šálky. Jej prvotinou bola v roku 2018 kuchárska kniha vo vintage štýle Magické cupcaky a mafiny (Ikar), do ktorej sa pustila so spoluautorkou a manželom (fotografom a grafikom). Magická séria pokračovala v roku 2019 Magickými bábovkami (Maxim). Publikuje ich pod svojim celým menom. Potom sa začala venovať sérii pre ženy, tzv. „neogotickým románom“ o tajomnom aristokratickom rode von Barevanson, v ktorej sa prelínajú prvky romantiky, fantasy a hororu. Sériu otvára v roku 2020 kniha Hadí zámok (Maxim), následne vyšli knihy Vlčí zámok, Orlí zámok a Jelení zámok.

Predchádzajúce články

Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť