Michaela Ella Hajduková

Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom

Už keď som bola škôlkarka, veľmi rada som si vymýšľala a bohatá fantázia mi ostala dodnes. Len čo som sa naučila písať, prišla som na to, že tie veci, čo sa mi odohrávajú v hlave, je super zapísať si a potom si ich po sebe čítať. Začala som niekde na prvom stupni základnej školy komiksami o modernej Popoluške, lebo do bublín nebolo treba veľa textu. Neskôr som skúšala básne a poviedky. To bolo okolo puberty a boli to skôr také citové výlevy. Vždy som však písala do zásuvky, nik o tom nevedel, nik to nečítal, nemala som spisovateľské ambície, dokonca by mi nikdy nenapadlo, že to, čo píšem, by chcel aj niekto čítať. Až raz na strednej sa prevalilo, že som napísala román. Spolužiačka ho čítala cez hodinu pod lavicou a učiteľka ju musela viackrát osloviť, aby zodvihla hlavu. Skoro dostala poznámku. Príbeh bol síce ako argentínska telenovela, no spolužiačke (a potom aj ďalším) sa vtedy veľmi páčil. Ja som však stále neuvažovala niekam to poslať, nemala som takéto myšlienky, písala som, lebo ma bavilo písanie a vymýšľanie. Môj najväčší úspech v tej oblasti bola výhra na súťaži Hviezdoslavov Kubín s vlastnou tvorbou, čo vonkoncom nebolo preto, lebo som sa chcela chváliť svojim písaním, ale preto, že sa mi nechcelo učiť sa nový text.

Písanie pre mňa teda celé roky bolo iba záľubou, ktorú som si pestovala sama pre seba. Básne boli ako terapia. Poviedkami a románmi som zas unikala z reality a vymýšľala si, čo by som chcela zažiť, kam ísť, koho stretnúť…

Na vysokej škole som objavila mamtalent.sk (internetová stránka pre začínajúcich autorov), ktorý vymyslelo vydavateľstvo Ikar. V tej dobe som už skúšala „vážnejšie romány“, nie také, ktoré kopírovali prostredie argentínskych telenoviel a emočne labilné charaktery postáv. Mamtalent bol veľmi dobrou školou. Keďže som sa pokúšala o „vážnejšie“ písanie, začalo ma zaujímať, čo si o ňom myslia iní. Hanbila som sa však, tak ma potešilo, že sa tam dá registrovať pod pseudonymom. Dala som si meno Ella. Na mamtalent.sk sa každý rok vyhlasovala súťaž – Literárna cena a tak som sa do nej prihlásila s dokončeným románom Siete z času. Zároveň som skúšala hľadať v písaní vlastné cesty. Milujem históriu, no nechcela som písať historické romány, ani súčasné a tak som začala prepájať časové roviny a pridala nejaký ten mysteriózny prvok. Už v prvom románe to bol dobrý ťah a takéto písanie ma veľmi bavilo. Bolo to a dodnes je ako cestovanie časom a priestorom.

S románom som vtedy (rok 2012) postúpila do finále Literárnej ceny. Ikar ju vydal pod názvom Všetky moje tváre a zároveň som dostala obrovské množstvo veľmi cenných rád, na ktorých sa dalo stavať do budúcna, lebo som to s písaním začala myslieť tak naozaj. Už nie do šuplíka, lebo som od cudzích mala potvrdené, že písať viem. Vonkoncom som sa však po prvom románe necítila ako spisovateľka, vlastne dodnes mám len pocit, že mám viac šťastia ako rozumu a užívam si ten pocit vydanej knihy. Nikdy neviem, ktorá je posledná, ktorou podleziem laťku, stratím čitateľov, alebo ma jednoducho písanie prestane napĺňať a baviť.

Píšem, keď mám čas písať, no hlavu mám plnú mojich svetov a postáv neustále. Zbožňujem to ponáranie sa do príbehu, ktorý píšem, návraty do rozpísaného sveta, v ktorom všetko prežívam so svojimi postavami. Vidím svet okolo seba, ktorý som vytvorila ja a je to nádherný pocit. To, že s každým vydaným románom mi pribúdajú noví čitatelia, je niečo neopísateľné. Robím niečo, čo ma nesmierne baví a ľuďom sa to páči. Som vďačná za každého čitateľa a za každé hodnotenie, ktoré ma posúva ďalej.

Písanie je teda mojou súčasťou celé roky. Svoju záľubu som pretavila do skutočných kníh a s každou ďalšou sa pokúšam zlepšovať sa. Keď sa obzriem dozadu, triezvo priznávam, že prvé knihy by som dnes napísala celkom inak. Ale na druhej strane, v tej dobe som to tak napísať chcela a možno aj potrebovala, aby som neskôr videla, že sa dá ísť ďalej a zlepšovať sa v tom, čo robím. Verím, že ma písanie bude držať ešte dlho, lebo v mojej hlave sa toho deje ešte veľa, čo chce von. 🙂

Michaela Ella Hajduková sa po štúdiu na Prešovskej univerzite uchytila v novinách Košický večer ako redaktorka spravodajstva a publicistiky. Momentálne však už niekoľko rokov pracuje v Knižnici pre mládež mesta Košice. V roku 2012 jej vyšla prvá kniha Všetky moje tváre. Autorka sa špecializuje na príbehy, v ktorých sa prepájajú časové roviny a do každej vkladá menší či väčší mystický prvok. Obľúbené sú jej vojnové romány ZlatovláSSka, Tanečnica, či Berlínske hviezdy. Spracováva však aj témy okolo historických osobností ako Ľudovít Štúr, Adela Ostrolúcka, Vlad III. Dracula, či Alžbeta Bathory. Autorka žije s manželom a dcérkou Juliankou v Košiciach.

Predchádzajúce články

Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť