Keď som v roku 2012 začala písať, bola som ako odtrhnutá z reťaze. Počítač, a ani nič, na čo by sa dalo písať, predo mnou nebolo v bezpečí. Písala som, kedy sa dalo, kde sa dalo a na hocičo. Námety som nestíhala zapisovať, tak veľa sa ich rojilo v mojej hlave. Postavy sa prekrikovali jedna cez druhú. Často išlo o zauzlený chaos, ktorý som potrebovala rozuzliť, paradoxne som ho nebrala ako príťaž, ale ako niečo, čo ma zachraňovalo pred stereotypom ženy na rodičovskej dovolenke. Začalo sa to ako experiment, ako vzrušujúca výzva, či vôbec niečo dokážem dokončiť.
Podarilo sa, no jedným príbehom sa moje šialenstvo neskončilo a nasledovalo obdobie, keď som písala aj tri príbehy naraz a snažila som sa tvoriť básne, ktoré zanechajú v ľuďoch stopu – nepodarilo sa, tie, ktoré som zverejnila, sa nestretli s pochopením, no raz sa k ich tvorbe vrátim, keď dozrie čas i ja, zatiaľ sa budem venovať próze.
Písanie je ako droga, nie všetci sa však stanú závislí a niektorí to vzdajú, keď narazia na realitu spojenú s problémom nájsť vydavateľa a jednoducho skončia. No ja závislá som a liečiť sa nechystám, nič sa nevyrovná pocitom, ktoré prináša tvorba príbehov a spätná väzba čitateľov. Už som sa však upokojila a nepíšem ako o dušu spasenú, ale vtedy, keď sa mi moje postavy prihovoria. Stále kričia, no neprekrikujú sa. Nezmenila sa akurát skutočnosť , že na písanie myslím takmer neustále a na to, čo všetko som ešte nezaznamenala. Je to silnejšie, najmä odkedy píšem knihy pre tínedžerov. Verím, že práve tieto knihy dokážu zanechať v ľuďoch stopu a pomôcť im.
Kde píšem?
Píšem výlučne vo vnútri na gauči, v posteli… ehm… niekedy aj tam, kde kráľ chodí sám. Veľmi som chcela písať vonku na našej terase, avšak ruší ma aj šušťanie listov alebo pohladenie vánku na líci. Neprekáža mi však hudba a ani kulisa vo forme televízora. Ako dieťa som mala izbu s dvomi súrodencami, takže často sme mali naraz zapnuté rôzne zariadenia a popritom sme sa učili.
Ako píšem?
Nenaučila som sa strojopis, ale snažím sa používať čo najviac prstov. Alebo nebola otázka myslená takto? Dá sa povedať, že píšem dobre. Hm, ale dobre je na trojku. Tak subjektívne píšem chválitebne, lebo stále je čo vylepšovať. Avšak teší ma, keď niektorí čitatelia moje knihy vnímajú ako niečo úžasné, krásna to motivácia.
Kristína Ježovičová píše nielen pre dospelých, ale aj pre mladých čitateľov. Vyšli jej tri silné tínedžerské knihy: Nevyslovené, Vydrž to so mnou a Nelám mi srdce, ktorá získala druhé miesto v Panta Rhei Awards. Keďže sa popri písaní venuje prekladom kníh a čítaniu, väčšinu dňa trávi pri klávesnici alebo s knihou v ruke. Vo svojej tvorbe sa nevyhýba ani kontroverzným témam. Jej postavy sa často ocitajú v spleti zložitých vzťahov, no napriek tomu si zachovávajú optimizmus a vieru v lepší zajtrajšok. |
Predchádzajúce články
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli