Jozef Heriban

Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…

Mám veľmi rád proces, keď vzniká nový príbeh z ničoho. Z jednoduchej myšlienky, z pocitu, z náhodne zachyteného rozhovoru v autobuse, zo zabudnutej spomienky. Ako keď sa v diaľke na horizonte v horúcom vzduchu objaví nejasná silueta. Svojím spôsobom ma to fascinuje. Na scénu prichádzajú postavy, o ktorých som na začiatku nič nevedel. Vtedy musím celý text prepísať. Nevadí mi to. To je asi na tvorbe najkrajšie. Literárni hrdinovia majú svoj vlastný život, veľakrát sa postavia proti autorovi a rozhodujú sami o svojom osude.

Svoju prvú prózu som napísal, pretože som chcel vyskúšať, či dokážem niečo podobné vôbec zrealizovať. Každý deň som chodil do Univerzitnej knižnice a tam som si v študovni vytvoril hniezdo z kníh a zviazaných časopisov. V tom čase bolo ešte možné nechávať knihy na stole aj niekoľko dní, a tak som vždy sedel na tom istom mieste. Pred samotným písaním som najmenej hodinu čítal Salingerov román Kto chytá v žiteSofiinu voľbu od Styrona, aby som si pripomenul, ako to robia naozaj dobrí autori. Písanie v Univerzitnej knižnici som miloval, pretože obklopený tisíckami príbehov som mal pocit, že som sa napojil na nejaký vesmírny spisovateľský portál.

Ďalšie prózy som napísal oveľa neskôr. Každý deň som absolvoval desať kilometrov chôdze na Železnej studničke a z neba ku mne prichádzali metafory, dejové zápletky, aj útržky rozhovorov. Vlastne som nič nevymýšľal. Doma som potom všetko naťukal do počítača z malých lístočkov. Aby to nebolo až také jednoduché, po celý čas som trpel ťažkou nespavosťou. Budil som sa okolo jednej, alebo druhej v noci a prepisoval, čo mi literárne postavy rozprávali. Na konci môjho písania som bol vždy celkom zdevastovaný. Myslel som si, že zomriem, a tak som mojej dcére Tami, vysvetľoval, aká má byť obálka knihy, ako má byť zalomený text a komu chcem poďakovať. Dosť som ju vždy vystrašil, za čo sa jej aj touto cestou ospravedlňujem.

Skoro celý svoj spisovateľský život som chcel napísať román o argentínskom tangu. Okrem toho, že tango je výnimočný tanec, je to aj životný štýl. Skutoční tanečníci argentínskeho tanga vytvárajú na celom svete silnú komunitu. Neboja sa odhaliť svoju zraniteľnosť, osamelosť, nostalgiu, smútok. Aspoň na krátky okamih chcú uhasiť svoju túžbu po láske. V tanečnom objatí hľadajú blízkosť a spolupatričnosť. Tanec je ich útočiskom.

Preto sa v mnohých mojich textoch aspoň na chvíľu tancuje tango. Ale až v mojom poslednom románe Garážové Libertango, ktorý má vyjsť tento rok, sa mi to nakoniec podarilo. Aj keď je to viac próza o večných pútnikoch hľadajúcich zasľúbenú zem, o migrantoch plaviacich sa v rozbúrenom mori, o strachu z neznámeho, o latentnom rasizme šíriacom sa v našej spoločnosti, stále verím, že na svete existuje pozitívna energia bezpodmienečnej lásky, o ktorej sa oplatí písať.

Jozef Heriban, spisovateľ, scenárista a režisér knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala v anonymnej súťaži Literárneho fondu 1. miesto. Napísal romány Intimita vlkov (2008) a Posadnutosť (2009) Ružový trojuholník (2010), prózu Schovaný, neschovaný, idem (2011) a novelu Fagotista, ktorého nemiloval Boh (2014). V roku 2013 vydal román Prelet sťahovavých vtákov, ktorý získal Cenu Slovenského centra PEN. Absolvoval množstvo kurzov a medzinárodných workshopov argentínskeho tanga, okrem iného aj u profesora Rodolfa Dinzela v Buenos Aires…

Predchádzajúce články

Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť