Stanislav Hoferek

Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí

Prečo?
Mám rád otázku prečo. Dávajú ju malé deti, géniovia, vojenskí stratégovia i tí, ktorí sú v prvej línii. Bez prečo by sme sa nedostali z jaskyne – no čo je dôležité, nedostali by sme sa ani do nej. Finito, amen. Otázku „prečo“ potrebujeme, podobne ako vodu a kyslík. A aj pre to píšem. Píšem, pretože sa rád zamýšľam nad „prečo“ a mám rád diskusiu, ktorá niekam vedie. Aj keby mala viesť k betónovému múru. Dôvod, prečo píšem, je akýsi odkaz. Chcem niečo povedať v mnohých témach a som rád, že môžem myšlienky dostať do príbehov, do aforizmov či do čohokoľvek, čo môže niekomu pomôcť.

Nepotrpím si na dlhé a nudné opisy, ale chcem vytvárať knihy a ďalší obsah, ktorý sa dá prečítať. Načo je kniha na 800 strán? Pre mnohých ľudí, ktorí nemajú veľa času a skúseností s dlhými dielami prakticky na nič. Rád vytvorím príbeh, kde sa dej postupne odkrýva a kde je možné spoznať postavy a prostredie bez toho, aby si musel brať čitateľ dva mesiace dovolenky. Páči sa mi, keď môžem dať do deja veselú, originálnu a vtipnú postavu, ktorá vyrieši vo fantasy alebo v inom netypickom svete problém, s ktorým sa môže stretnúť ktokoľvek v tom úplne najreálnejšom svete. Chcem vytvárať hrdinov, s ktorými sa dá zosobniť, ktorí majú svoje slabé a ľudské stránky a zároveň chcem mať možnosť ukázať dokonalé, prepracované zlo – i tých, ktorí sa proti nemu postavia. Zlo ma fascinuje nie preto, že by som miloval násilie alebo niečo podobné, ale pre to, že často prichádza nečakane a spočiatku len málokto si uvedomuje, čo dokáže urobiť s ľuďmi – bez odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodnú nemlčať, myslieť a podporovať tých zraniteľnejších.

Zároveň chcem písať o tom, že sa vždy dá nájsť nový spôsob, ako pokračovať. Ako ísť ďalej, pozrieť sa na problém inou optikou a nájsť cestu tam, kde nie je, nikto ju nevidí a ani by tam podľa niektorých ľudí nikdy nemohla existovať. A možno tam bude tých ciest viac – a tiež viac možností, ako po nej kráčať. Písanie je všetko od antistresu cez dobytie vesmíru až po tresku s dvesto rožkami. Isté sú len dve veci: tu to nekončí a nie každý dokáže pochopiť vaše myšlienky.

Ako?
Ako písať? Ako človek. Nie ako umelá inteligencia, nie ako bezcitní ľudia šíriaci klamstvá od rána do večera moskovského času. Pracoval som na počítačovom systéme, kde som musel mať na funkčnom a výkonnom počítači konkrétny softvér, nervy zo spevneného železobetónu a voľný čas rovnajúci sa všetkým dielom Esmeraldy a Jednoduchej Márie. Pri písaní kníh je to iné. Stačí akýkoľvek počítač z doby drevenej, netreba ani Word či Windows, všetko sa dá cez CTRL+S „zachrániť“ v strede vety a keď je potrebné niečo prebrať, nemusím na to zháňať technického génia s rovnakým softvérom. V podstate to znamená, že aj niekto s minimálnym rozpočtom, či napríklad niekto žijúci v ťažkých podmienkach dokáže vytvoriť dobré dielo. A ja osobne si myslím, že každý si zaslúži šancu, možnosť za sebou niečo zanechať. Sadnúť si a vytvárať svet, ktorý nepozná nikto lepšie ako samotný autor.

A ako vydať knihu? Vytvoriť prvé kroky? Sú projekty a ľudia, čo s tým radi pomôžu. Napríklad aj v Greenie knižnici sú dvere otvorené a úplným základom je úprimná kritika. Verím, že verejne niekoho ponížiť je hlúpe a bezcitné, zatiaľ čo súkromná kritika, alebo skôr prehľadne napísaný názor, je ako veľmi dobrá káva vo veľmi zlom ráne.

Kedy?
Píšem, keď píšem. Po práci, počas voľných dní. Nemám ten luxus písať v práci, vtedy som rád, keď nevidím žiadne počítače. Každopádne, pre mňa je dôležitá otázka času a priestoru na to, kedy hľadať inšpiráciu. Niekedy stačí otvoriť novinky zo sveta, pozrieť sa z okna, či zamyslieť sa, prečo niekto koná tak, ako koná – a prečo nekoná, keď by konať mal. Nedávno som vôbec nečakal na to, že príde inšpirácia. Dostal som do rúk novú knihu a z prvých slov som vymyslel vlastný príbeh s vlastnými postavami, zápletkou a všetkým ostatným. Išlo o slová typu „píše sa rok taký a taký“. Mne napadlo, prečo sa vlastne píše nejaký rok. Čo ak by sa nejaký nepísal, lebo by sa všetko zmenilo tak, že by to už nebolo dôležité?
Kedy začať s písaním? Niekedy vtedy, keď niekto, kto vás vôbec nepozná usúdi, že nič nedokážete. Občas treba namiesto nekonštruktívneho frflania a hlúpych nadávok urobiť z neho tak hlúpu postavu v tak dobrom príbehu, že vám síce nepovie, že je to super – ale vám to začne byť jedno a oveľa viac vás bude baviť to, v čom ste údajne nanič. A keď niekoho niečo baví a nebojí sa prijať dobrú kritiku, tak sa môže zlepšovať.

Stanislav Hoferek – autor, ktorý sa nedá priamo zaradiť do žiadnej kategórie v slnečnej sústave. Pochádza z Liptova, dlhodobo existuje v Bratislave. Zoznam kníh je trojciferný, ale medzi najznámejšie diela patrí knižná séria Vodná planéta (5 kníh) a séria Prekliatie temných elfov a požehnanie (momentálne 11 kníh). Autor píše beletriu od rozprávok pre deti po morbídne fantasy horory, ultramodernú i klasickú poéziu, knihy o kreatívnom písaní, krátke učebnice, aforizmy a množstvo najrôznejších krátkych kníh. Okrem kníh vytvára počítačové či stolové hry, skladá hudbu a vedie projekt Greenie knižnica. V minulosti viedol slovenský operačný systém Greenie Linux. Ako vydavateľ vydal takmer 300 kníh. Píše v slovenskom, českom a anglickom jazyku a niektoré jeho knihy sú v prekladoch do maďarčiny, ukrajinčiny, nemčiny a ďalších jazykov. Píše od roku 2010 a často sa venuje náročným témam, ako postavenie žien v spoločnosti, náboženstvo a politika, ľudské práva, vojenská taktika či intenzívna satira. Autor otvorene bojuje proti ruskej propagande, nacizmu a útokom namiereným proti menšinám.

Foto: Simona Vojtečková

Predchádzajúce články

Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť