Píšem žalostne málo… najmä v pomere k tomu, koľko tvorím v hlave. Tá je neustále chtiac-nechtiac obťažovaná stovkami a tisíckami nápadov, námetov, príbehov, zápletiek, ktoré ňou preletia a v drvivej väčšine sa následne s hanbou odplazia niekam do zabudnutia. Niečo ich nemilosrdne selektuje a rýchlo kope do zadku, aby vo mne nebodaj nezakorenili. Trvá roky, kým cez všetky moje filtre autocenzúry niečo prepadne, niečo, čo následne musím napísať. Takže prečo píšem? Lebo keď už mám tému, víťaznú spermiu, ktorej sa podarí obstáť, v tej chvíli nemám inú možnosť než ju spracovať. Okamžite, bez odkladania a váhania. Zrazu je to o bytostnej potrebe, až chorobnom nutkaní vyvrhnúť to čo najrýchlejšie zo seba a nenájdem pokoj, kým nenapíšem poslednú bodku. Alebo výkričník či otáznik.
To už sa dostávame k tomu, ako píšem. Ako v tranze, v horúčke. Písaním sa liečim, oslobodzujem, zbavujem toho spomínaného víťazného námetu, ktorý sa prirodzene medzičasom rozrástol na desaťtisíce slov, státisíce znakov. Dlho mi pripadá nemožné dostať celú knihu, so všetkými postavami, zápletkami a dialógmi z hlavy. Mučí ma neistota, či ten lahodný spev, ktorý zatiaľ počujem len ja, bude rovnako uchvacovať aj iných. Do poslednej chvíle neverím, že to zvládnem, a tak si vydýchnem naozaj až keď je po všetkom, za tou bodkou, výkričníkom, otáznikom. Keď už mám knihu rozpísanú, snažím sa ťukať do počítača každý deň, aspoň trochu, aspoň pár strán, nech som s tými mojimi hrdinami a antihrdinami v neustálom kontakte, aby sa nebodaj nerozutekali, aby emocionálne nevychladli a nepokazili všetko, čo som si tak starostlivo vopred premyslel. Lebo keď ťuknem do PC prvýkrát, mám už celú knihu v hlave.
Možno by som písal viac, keby som mal k dispozícii trochu iné odpovede na otázky „kedy“ a „kde“… Bohužiaľ dokážem to len zrána respektíve dopoludnia. Poobede som schopný akurát tak si po sebe niečo skontrolovať a podvečer, nebodaj v noci som ako spisovateľ nepoužiteľný. No a keďže chodím normálne do zamestnania, mám problém. V podstate sa sám čudujem, ako, respektíve kedy, som tie moje tri knihy napísal. Nič v mojich predstavách nie je romantickejšie než obraz spisovateľa, ktorému spoza otvoreného okna našepkáva mesiac a on – nevnímajúc dohárajúcu cigaretu medzi prstami – okolo druhej po polnoci spokojne ukladá vedľa seba slová. V diaľke šumí les ale inak môžu myšlienky píšuceho nerušene bujnieť a nemusia im konkurovať žiadne starosti ohľadom neskorého príchodu do práce, nehovoriac o hlasoch blízkej rodiny, ktorá predsa len nemôže byť niekoľko mesiacov, kým vznikne kniha, úplne potichu. To som už zľahka premostil k miestu môjho písania rovnako vzdialenému od ideálu ako onen obraz nočného autora. Píšem v maličkej pracovni štvorizbového bratislavského bytu, zúfalo neodhlučnenej a neromantickej, pramálo nahrávajúcej tvorivému procesu. Ešte, že si tie moje knihy celý čas nosím v hlave, do ktorej si poľahky prepašujem šumenie lesa, ilúziu noci a bárs aj smradľavú cigaretľu pre efekt.
Peter Derňár (1975) sa narodil v Nitre a vyrastal v Palárikove. Po absolvovaní novozámockého gymnázia vyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor filozofia, slovenský jazyk a literatúra. Je laureátom scenáristickej súťaže Cena Tibora Vichtu v kategórii Internetový seriál, pričom na základe jeho scenárov následne vznikol v televízii JOJ 24-dielny internetový seriál Old Bojs. Svoju prvú zbierku poviedok napísal ako štvrták na základnej škole, za jednu z nich bol ocenený v celoštátnej súťaži, ktorá dávno neexistuje. Viac ako dvadsať rokov pracuje ako novinár. S manželkou a dcérou žije v Bratislave. Jeho knižnou prvotinou je mrazivý triler s hororovými prvkami Škrabot (2021), ktorý o rok neskôr vyšiel aj v českom preklade pod názvom Ve tmě. V roku 2022 mu vyšli ďalšie dva trilery Kladivo a Adam a Eva. Charakteristickými znakmi Derňárovej tvorby je desivá atmosféra, tajomno a postupné kopenie zdanlivo nevysvetliteľných okolností nútiacich postavy odhaliť zo seba to najhoršie. |
Predchádzajúce články
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli