Eva Hrašková

Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?

Už od ranného detstva som sa strácala v knižných príbehoch a pondelky a stredy som trávila návštevami knižnice, z ktorých som niekoľko kilometrov domov vliekla plné ruksaky kníh. Tá láska k príbehom pretrváva dodnes. Musím sa priznať, že už vtedy som túžila, aby sa minimálne polovica kníh a rozprávok skončila inak, ako v knihe stálo čierne na bielom. A pravdepodobne tu niekde sa zrodila moja túžba po vlastnej tvorbe. Chcela som pre hlavné postavy iný, šťastnejší, krajší, a možno občas aj pochmúrnejší koniec. Už vtedy som pochopila, že jediný príbeh, ktorý skončí tak, ako chcem, bude ten, ktorý sama vymyslím. Paradoxom je, že takmer žiadna z mojich kníh nekončí tak, ako čitatelia od začiatku čakajú. Vďaka písaniu pre časopisy som už v detstve žila svoj veľký sen.

K tejto svojej záľube som sa vrátila až po skončení vysokej školy a s prvou knihou vo mne rástlo nadšenie písať čoraz viac. Prečo ale naozaj píšem? V skutočnosti som sa nad tým zamyslela až dnes, doposiaľ som to považovala za absolútne samozrejmú súčasť svojho života. Pravdepodobne je však dôvod ukrytý hlboko vo mne. Písanie je pre mňa únik z reality, ako často vravím, taká čiastočne schizofrenická pasia, kedy utekám od skutočného sveta, do toho, ktorý sa vynára v mojej mysli, v ktorej pokojne môžu byť ružové oblaky a žlté zore, keď sa mi práve zachce. Jednoducho v knihách môžem všetko, byť dobrá, zlá, šťastná aj smutná a po vypnutí notebooku sa všetko vráti do starých koľají! A ešte preto, že cítim potrebu hovoriť a písať o témach, ktoré sú často tabu, alebo o nich ľudia neradi hovoria. Nie je to len láska a nenávisť, nevera či vzťahové problémy, sú to spoločenské otázky, ktoré chcem svojim čitateľom priblížiť, alebo miesta, o ktorých stojí za to čítať. V knihách môžem byť kýmkoľvek a žiť kdekoľvek, raz v horách, inokedy precestovať svet a pritom nemusím opustiť priestor svojho domu…

Ako píšem?

Aj to ako píšem, sa mení v závislosti od žánru, ktorý mi práve robí spoločnosť. Ak je to triler, prežívam každý jeden strach s mojimi hlavnými hrdinami. Písanie Temného výdychu – príbehu, ktorý sa odohráva v Krvavých Šenkoch, bol veľkým dobrodružstvom, kedy sme sa s Kristínou Ježovičou reálne vybrali po stopách nášho príbehu a s diktafónom ruke, či neskôr zakutrané v starých novinách, sme pomaly ale isto snovali reálny a uveriteľný príbeh hlavných hrdinov… Naozaj to, ako píšem závisí od knihy, ktorá sa mi práve rodí v hlave. Pokračovanie príbehu Pilierov ilúzie, ktoré verím, čochvíľa uzrie svetlo sveta, som začala písať pred takmer dvoma rokmi. Dlho som stála na mŕtvom bode, a potom som jedného dňa presne vedela, čo od života dostanú hlavní hrdinovia do vienka. Moje písanie je poväčšine zdĺhavejšie, uvážené a často k nemu potrebujem viac ako nápad… Pri téme surrogácie som musela najprv rešeršovať o všetkých aspektoch prenájmu maternice, či už o legislatívnom rámci na Slovensku, rôznych príručkách, psychologických a lekárskych štúdiách. Snažím sa, aby kniha čitateľom priniesla viac, ako len oddych, chcem v čitateľoch vyvolať túžbu dozvedieť sa niečo nové, ponúkam vždy rôzne pohľady na často veľmi náročné témy a nechávam každého vybrať si, na ktorú stranu sa prikloní. A ten záver? Nuž… Jedna z mojich veľmi dobrých priateliek, po každej dočítanej knihe zdvihne telefón a ja už vopred viem, ako začne náš telefonát: Evi, ja viem, že sa opakujem, ale preboha, nemohlo sa to aspoň tentoraz skončiť normálne? Čo znamená normálne si každý z nás vždy vysvetlí po svojom…

Kedy píšem?

Keď som pracovala, trávila som veľmi veľa svojho času služobnými cestami. Rada som si vyberala hotely s krásnym prostredím, skvelými wellnesmi, no takmer vždy som končila rovnako, zatvorená na izbe, alebo na priestranných terasách s notebookom na kolenách, a musím sa priznať, že pohľad na mňa musel ľuďom pripadať zvláštne – raz som sa usmievala, inokedy mračila…

Od kedy som matkou, a vyšší level, matkou dvoch úžasných detí, ten čas je žalostne vzácny. Keďže je písanie čistá záľuba a neživí ma, kradnem si často len útržky z dní, aby som sa dostala k počítaču. Ak mám pocit, že písanie ochudobňuje moju rodinu, nepíšem. Ideálny čas je, keď dom stíchne, keď všetci zaspia a ja náhodou ešte nepadám od únavy, alebo počas obedného spánku mladšej dcérky. Je to rôzne, ak ma tlačí nápad, túžim posunúť čas do bodu, keď mi bude umožnené dať svoje nápady na papier, ale často trvá aj niekoľko dní, keď sa mi to podarí. Viem však, ako by vyzeralo moje ideálne písanie! Sedela by som na terase, niekde blízko piesočnatej pláže, a deti by sa hrali blízko mňa, ideálne spolu a bez hádok. Takže už vlastne už viem, kto bude hlavnou hrdinkou môjho ďalšieho príbehu.

Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má zatiaľ osem a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. Svojich čitateľov zásobuje hneď dvoma žánrami – ženskými príbehmi s prvkami spoločenského románu, v ktorých stavia hlavných hrdinov pred problémy, o ktorých sa nahlas veľa nehovorí, a knihami s krimi nádychom, plnými napätia. V roku 2018 sa vydala a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem a Piliere ilúzie.

Predchádzajúce články

Mária Corvus Havranová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Karina Janská – Prečo, kedy, kde a ako píšem?
Július Belan – prečo, kedy, kde a ako píšem
Ivana Dobrakovová – A čo sa vám stalo?
Lucia Sasková – Prečo, kde a ako píšem?
Peter Derňár – Lebo, rýchlo, ráno, doma…
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť