Niekedy je to hobby, niekedy práca. Vedela by som si nájsť niekoľko iných a menej namáhavých koníčkov ako písanie a všetky joby sú v porovnaní s tvorbou kníh jednoducho menej zaujímavé.
Snažím sa žiť tak, aby som mohla písať. Nemôžem povedať, že písanie je vždy moja jediná práca, ale mám rada obdobia, keď môžem len vstať a písať.
Nemám pracovňu. Nájsť si tichý kút a dostatočne dlhý čas na písanie, znamená ďalšiu logistiku. Vstať a písať ráno o piatej, kým sa rodina poprebúdza, prípadne si nájsť tichú verejnú knižnicu, alebo nie veľmi navštevovanú kaviareň, pred krachom dobre poslúži ako štúdio. Ale bol už aj vlak, cowork, horský penzión, rôzne rezidenčné byty, stan sa až tak neosvedčil. V Krakove sa volá konečná jedného autobusu Cichy Kącik. Vždy mi to znelo ako vysnívaná stanica pre spisovateľa.
Na druhej strane, vety ma dokážu vtiahnuť natoľko, že prestanem vnímať okolie a čas. To je istá výhoda.
Baví ma písať, ale nebaví ma byť spisovateľkou. Nemám rada obdobia bezprostredne po vydaní knihy. Recepcia čoraz viac pripomína súťaž, je to nepríjemné, stále uvažujem nad spôsobmi, ako sa tomu vyhnúť. Nebyť na sociálnych sieťach a selektovať pozvania na festivaly a autorské čítania trochu pomáha. Som nerada súčasťou verejného života a literárna prevádzka má dnes na mňa príliš veľa podôb.
Je fajn, že existuje systém rôznych štipendií, rezidencií, grantov, ale je to lotéria a čoraz viac si pripadám ako gamblerka. Dostanem ten grant? Bude to dosť na to, aby som si kúpila ďalší čas na život a prácu?
Snažím sa písať tak, aby som popri tom mohla aj žiť. Raz som dostala otázku, prečo som si zvolila formu fragmentárneho písania. Odpovedala som, že som sa pre ňu nerozhodla, vyplynula zo spôsobu môjho života, som žena a mám dieťa. Nemôžem si dovoliť písať knihy na jeden ťah. Dokážem napísať maximálne kratšiu epizódu za deň. Potom tie fragmenty musím dobre poskladať.
Rada píšem knihy, lebo niekedy je to vlastne štúdium. Keď sa venujem nejakej téme, čítam literatúru a zdroje, ktorým by som inak asi nevenovala. Niekedy za svojou knihou cestujem, či už v rámci rešerše alebo sa kvôli románu hrám na reportérku. Nerada píšem o sebe, svoje postavy a témy si vyhľadávam na cestách alebo v knižniciach. Keď toto všetko absolvujem, niekedy sa objavia náhodou alebo sa vynoria z minulosti.
Nie že by som sa snažila ísť s dobou, ale čoraz väčším prekvapením je pre mňa aj to, do akej spoločenskej situácie a celkovej konštelácie nová kniha vstúpi. Diskurz, témy, hrozby, spoločenské priority, návyky sa menia rýchlejšie. Knihy píšem dlho a spoločenská atmosféra, v ktorej začnem knihu písať, je po dokončení iná. Na preklady, ktoré vychádzajú ešte neskôr, radšej ani nemyslím. Meníme sa, adaptujeme, nadčasovosť aj aktuálnosť je čoraz väčšia výzva.
Človek by sa z dnešnej rýchlosti a neistoty mohol pokojne zblázniť aj bez písania.
Písanie je najväčšia miera slobody, akú si viem zariadiť alebo sa o to aspoň pokúšam. Bojovať o čas a priestor (nielen) v hlave, na to, aby som mohla tvoriť, je celkom ušľachtilý a dobrodružný životný program.
Vždy je celkom napínavé, či rozpísanú knihu budem môcť dokončiť.
A vôbec, čo bude o týždeň.
Katarína Kucbelová (1979) je slovenská poetka a prozaička. Vydala päť básnických kníh a novelu Čepiec (Vydavateľstvo Slovart 2019), ktorá bola nominovaná na niekoľko literárnych ocenení a získala Cenu literárnej akadémie Panta Rhei Awards, titul Kniha roka v ankete denníka Pravda a Cenu Nadácie Tatra banky. Prvé tri z jej básnických zbierok Duály (Drewo a srd 2019), Šport (Ars Poetica 2006), Malé veľké mesto (Ars poetica 2008 vyšli v roku 2020 v reedíci vo vydavateľstve Drewo a srd. Najnovšia kniha, básnická skladba k bielej (Skalná ruža, 2022) je nominovaná na Cenu Zlatá vlna a Cenu Václava Buriana. Jej knihy, predovšetkým novela Čepiec, vyšli v niekoľkých jazykoch a jej básne pravidelne vychádzajú v rôznych zahraničných antológiách. Pracuje ako kultúrna manažérka, spoluzakladala literárnu cenu Anasoft litera a do roku 2012 bola jej riaditeľkou. Narodila sa v Banskej Bystrici a od svojich štúdií na Vysokej škole múzických umení žije v Bratislave. S manželom vychováva dcéru. |
Foto: Natália Urblíková
Predchádzajúce články
Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?
Mária Corvus Havranová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Karina Janská – Prečo, kedy, kde a ako píšem?
Július Belan – prečo, kedy, kde a ako píšem
Ivana Dobrakovová – A čo sa vám stalo?
Lucia Sasková – Prečo, kde a ako píšem?
Peter Derňár – Lebo, rýchlo, ráno, doma…
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli