Prečo píšem? Lebo musím! Počkať, niežeby ma k tomu niekto nútil, to skutočne nie. Musím ale písať, pretože ak by som nepísala, nielenžeby som to nevydržala ja, ale mám silné podozrenie, že by to so mnou nevydržali ani tí druhí. Písanie ma oslobodzuje, zbavuje ma všetkého, čo by som si inak nosila vo svojom vnútri ako nepotrebnú a nechcenú záťaž.
Píšem, lebo verím, že každý v živote má svoje poslanie, či už niekto stavia domy, v ktorých bývajú ľudia a žijú svoje životy, či už niekto lieči ako lekár, pečie či varí, to je úplne jedno, každý poslanie má. A tým mojím je písanie. „Svoje poslanie objavíš celkom ľahko,“ prečítala som si raz výrok jednej americkej kazateľky. „Ak cez deň niečo robíš a večer máš kvôli tomu pocit, že svet je lepšie miesto, potom si objavil svoje poslanie.“ A ja presne takýto pocit mám. Nech sa tam vonku deje čokoľvek, trebárs tam môže zúriť pandémia alebo ja sama môžem prežívať niečo doslova strašne strašné, keď píšem, zdá sa mi, že svet je krajšie a lepšie miesto.
Píšem, lebo som vždy tak akosi vedela, že raz písať budem. Už ako malá žiačka na základnej škole, aj ako tínedžerka. Dala som si vtedy sľub, že budem písať vtedy, keď budem mať čo povedať, a keď ten okamih konečne nastal, napísala som svoju prvú knihu. A odvtedy píšem. Píšem aj preto, lebo milujem ten pocit, keď začnem s novým príbehom a hrdinovia mi vojdú do srdca. Premýšľam o nich, dýcham s nimi. Zmestia sa tam všetci.
Píšem, lebo variť ani piecť úžasne neviem, manuálna práca nie je pre mňa a hudobne som hluchá. Tak čo iné by som robila? (haha) Píšem na notebooku, bez hudby a v tichu. Hudbu počúvam často pred písaním alebo po ňom, ale nikdy nie počas neho. Píšem tak, že by som bola veľmi nerada, keby ma niekto iný pri tom videl. Keď ma niečo nadchne, doslova vyskočím z miesta alebo zatlieskam alebo niečo vykríknem. Ale inak som celkom normálna, naozaj. Ale skúste nebyť nadšení, keď sa snažíte, aby sa tí dvaja stretli a im sa to konečne po 150 stranách podarí!
Píšem vo svojej izbe a pozor, teraz to príde, píšem na posteli. Snažila som sa o niečo sofistikovanejšie, napríklad sa posadiť do hojdacieho kresla a písať tam. Alebo sa posadiť za písací stôl na stoličku a písať tam. Ale, žiaľ, nešlo to. A tak moje knihy vznikajú, keď sedím na posteli, opretá o vankúše, zahĺbená do sveta mojich postáv.
Kedy? No predsa hocikedy. No dobre, úplne hocikedy sa to nedá, keďže ako väčšina ľudí, aj ja mám prácu na plný úväzok. Ale keď to na mňa príde, nemám problém si privstať aj o piatej a písať. Alebo čakať do neskorých hodín a písať vtedy. Píšem vždy, keď môžem, keď mám silu a nie som úplne unavená, lebo sa mi osvedčilo, že vtedy by som skutočne písať nemala. Niekedy som písala aj v horúčkach, čo bola tiež celkom zábava, len texty sú potom nezverejniteľné.
Michaela Mihoková (1989) žije v Trnave. Má vyštudovanú masmediálnu komunikáciu v Trnave a už niekoľko rokov pracuje ako novinárka. Je vášnivou čitateľkou kníh, pretože príbehy jej nielen rozširujú obzor, ale umožňujú jej v rukách držať vlastný kľúč od krajiny zázrakov. Písanie nepovažuje za voľnočasovú aktivitu, ale za celoživotnú lásku. Jej hrdinovia nebývajú dokonalí. Jej cieľom je vyviesť čitateľov z komfortnej zóny a ukázať im, že každý človek sa môže zmeniť a že akokoľvek menejcenný sa cíti, má tu svoje opodstatnenie a nenahraditeľné miesto v dejinách. Je autorkou románu Poškvrnená (Elist, 2017), spoluautorkou knihy Nevidím zlo (Bestseller, 2017), Všetci sme cigáni (Maxim, 2018) a Nádej zomiera na jeseň (Naše vojsko, 2021). |
Predchádzajúce články
Lucia Braunová – Ako, prečo a kedy píšem
Vlasta Hochelová – Prečo, ako a kde píšem…
Mária Nováková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Elena Eleková – Píšem, aby som bola čitateľná
Janette Šimková – Písanie ma formuje
Marek Hudec – Terapia s dôležitým spoločenským rozmerom, no aj práca ako každá iná
Richard Rychtarech – Písanie, úprimne? Rozkoš aj muky!
Zuzana Štelbaská – Prečo, ako a kedy píšem
Emily D. Beňová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Katarína Kucbelová – Je to napínavé
Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?
Mária Corvus Havranová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Karina Janská – Prečo, kedy, kde a ako píšem?
Július Belan – prečo, kedy, kde a ako píšem
Ivana Dobrakovová – A čo sa vám stalo?
Lucia Sasková – Prečo, kde a ako píšem?
Peter Derňár – Lebo, rýchlo, ráno, doma…
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli