Moje vnímanie písania ako aktu a procesu sa vždy vyvíjalo nielen z pozorovania vlastného správania a túžby po písaní, ale aj z toho, ako je písanie reprezentované v literatúre. V stredoškolskom veku som sa tínedžerským nadšením pre všetko zvrhlé pustila do hororovej novely Stephena Kinga Misery (1987). Staršia zdravotná sestra v nej uväznila svojho obľúbeného autora populárnych romancí Paula Sheldona a nútila ho písať pokračovanie série o jeho hrdinke Misery v podmienkach týrania a mučenia, ktoré vykonávala s precíznosťou a „opaterou“ zdravotnej sestry.
Spisovateľ nakoniec zavraždil svoju mučiteľku, ako inak, písacím strojom. Úplný koniec knihy som si dobre zapamätala – s časovým odstupom od obdobia väznenia si Paul Sheldon sadol k písaniu a tiekli mu slzy, zrejme z euforického pocitu plynúceho z písania samotného. Paul Sheldon pritom veľa tvoril ešte v čase väznenia a jeho tvorba z tohto obdobia bola lepšia než jeho predchádzajúce romance, aj keď nadobúdala čoraz viac pochmúrnych a hororových odtieňov v dôsledku podmienok, v akých autor musel žiť.
Celok novely Misery teda prezentuje spisovateľstvo ako technológiu vzdoru, reziliencie a prežitia napriek všetkému. Tento pohľad na písanie so mnou súznel a stále ho v sebe čiastočne živím, aj keď už čoraz intenzívnejšie vnímam aj iné súčasti literárnej tvorby, ako sú moc, stereotypy, centrovanie naratívov dominantných skupín, používanie jazyka, ktorý upevňuje rozdiely a kultúrnu či inú odlišnosť, a napokon tiež estetizovanie utrpenia iných.
Spomínam si na jednu prednášku literárnej vedkyne Marty Součkovej, v ktorej rozoberala knihu Utrpenie starého kocúra (2000) od Jany Juráňovej. Tento text je reakciou na poviedku Eskalácia citu I (1989) od Pavla Vilikovského, v ktorej muž znásilní šestnásťročné dievča na vozíku. Námet Vilikovský prebral z novinovej správy.
Jana Juráňová sa vo svojej fikcii vysporiadala s problémami takéhoto písania formou potrestania spisovateľa – protagonistka knihy uväznila fiktívneho Vilikovského menom Viliam v pivnici a zbavila ho možnosti písať ďalšie knihy (v Kingovej Misery uväznený spisovateľ práva na písanie zbavený nebol, a teda, časť svojej slobody a ľudskosti nikdy nestratil).
Slovami Součkovej (z jej článku publikovaného v roku 2010) sa protagonistka Utrpenia starého kocúra nepomstí „páchateľovi ani redaktorovi, ktorý uverejnil text o jej necítení aktu, ale spisovateľovi, ktorý si vybral čiernokronikovú správu ako námet na poviedku.“ Podľa Utrpenia starého kocúra spisovateľ zobral preživšej možnosť hovoriť za seba a ona „už nikdy v živote nebude mať čo dodať. Ona do toho nemá čo hovoriť.“ (Utrpenia starého kocúra, s. 72)
Diskusia okolo knihy Jany Juráňovej, žiaľ, upriamovala pozornosť na kritiku femistického písania a jeho údajnej umeleckej nedostatočnosti. Niečo produktívnejšie sa udialo až v súčasnej kauze okolo knihy Les v domě (2023) od českej spisovateľky Aleny Mornštajnovej. Táto veľmi nešťastná, ale dôležitá udalosť odhalila, že literárni autori a autorky si nemôžu vždy a za každých okolností prisvojiť cudzie príbehy, v ktorých navyše preživších a preživšie zneužívania ďalej ponižujú, robia z nich pokračovateľov násilia alebo – ako v prípade Pavla Vilikovského – ich skúsenosti a znevýhodnenia minimalizujú na literárny motív (postava na vozíku „necítila“ znásilnenie).
Veľmi ma svojho času inšpirovalo, ako Marta Součková na prednáške hovorila o písaní. Spomenula v nej, že zbavenie spisovateľa možnosti ďalej písať je pre neho efektívnejší trest ako napríklad smrť. Zdalo sa mi, že toto mám s fiktívnym odrazom Vilikovského v Utrpení starého kocúra spoločné – že písanie je pre mňa spôsob vytvárania samotnej „legitímnej“ existencie a subjektivity. V tej dobe som sa ešte nezamýšľala nad (ne)zodpovednosťou spisovateľa za príbehy iných a Eskaláciu citu I ani Utrpenie starého kocúra som nečítala. V súčasnosti je mi v kontexte „nevyhnutnosti“ písania naďalej stále blízka pozícia Juráňovej Viliama, teda bytostne ohrozená údelom ne-písania, a rovnako je mi blízka aj oddanosť písaniu u Sheldona z Kingovej Misery. Zároveň písanie nepovažujem za morálne nadradené všetkému a hoci si mnohí a mnohé, ktoré píšeme, možno máme v šuplíkoch svoje Eskalácie citu, je dôležité hľadať stále lepšie dôvody prečo a o čom písať. Inými slovami – aj keď písanie bytostne potrebujeme, malo by byť dobre odôvodnené.
Dominika Moravčíková je poetka, prozaička a doktorandka muzikológie. V roku 2019 bola laureátkou súťaží Poviedka 2019 a Básne SK/CZ 2019. V roku 2020 vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža, za ktorú získala Cenu Nadácie Tatra Banka 2021, a v roku 2022 za nové básne získala Cenu Václava Buriana. V tom istom roku vydala debutovú zbierku poviedok Dom pre jeleňa vo vydavateľstve KK Bagala, ktorá bola jednou z desiatich nominovaných kníh ceny Anasoft Litera 2023. Dominika sa spolupodieľa na správe rezidenčného programu Literárne rezidencie Košice a programu literárnych rezidenčných výmen medzi Islandom, Nórskom a Slovenskom s názvom Epic Residencies. Poéziu tvorí aj v podobe intervencie vo vizuálnom umení (spolupráce s umelcami Jan Durina, Samuel Velebný a Peter Kašpar). Žije v Košiciach. |
Predchádzajúce články
H.J. Bornemisza – Prečo, kde, kedy a ako píšem
Mirka Ábelová – Píšem
Tibor Pálszegi alias Tyborg – Prečo, kedy, ako a kde píšem
Anna Kittel Gürtlerová – Kde a prečo píšem
Daniel Šmihula – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Lucia Božiková – Prečo, kde, ako a kedy píšem?
Natali Fox – Prečo, kde, ako a kedy píšem
Katarína Soyka – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Brandon McYntire – Prečo, kedy, kde a ako píšem<
Michaela Mihoková – Prečo, kde a kedy píšem
Lucia Braunová – Ako, prečo a kedy píšem
Vlasta Hochelová – Prečo, ako a kde píšem…
Mária Nováková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Elena Eleková – Píšem, aby som bola čitateľná
Janette Šimková – Písanie ma formuje
Marek Hudec – Terapia s dôležitým spoločenským rozmerom, no aj práca ako každá iná
Richard Rychtarech – Písanie, úprimne? Rozkoš aj muky!
Zuzana Štelbaská – Prečo, ako a kedy píšem
Emily D. Beňová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Katarína Kucbelová – Je to napínavé
Vita Jamborová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?
Mária Corvus Havranová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Karina Janská – Prečo, kedy, kde a ako píšem?
Július Belan – prečo, kedy, kde a ako píšem
Ivana Dobrakovová – A čo sa vám stalo?
Lucia Sasková – Prečo, kde a ako píšem?
Peter Derňár – Lebo, rýchlo, ráno, doma…
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli