Hneď v úvode musím napísať, že za spisovateľa sa (zatiaľ) nepovažujem. Mám 49 rokov, roky pracujem v oblasti vnútornej bezpečnosti a čo sa týka beletrie, doposiaľ som napísal jednu (áno len jednu) knihu, ktorá vyšla v októbri 2022. Som preto v období, kedy sa utešujem tým, že o moju knihu je (dúfam) záujem a užívam si ten pocit, keď mi niekto cez sociálnu sieť napíše, že si ju kúpil a páčila sa mu. A ak píšem zatiaľ len o jednej knihe vzhľadom k môjmu veku, utešujem sa zas tým, že môj obľúbený spisovateľ Bohumil Hrabal začal autorsky publikovať tiež až po 40. roku života. Z našich spisovateľov mám rád Ruda Slobodu. Ale samozrejme, čítam aj iných autorov…
Aktuálne som v štádiu, kedy „zbieram materiál“ na ďalšiu knihu. Robím si priebežne poznámky, značím si do zošita myšlienky, nápady, podnety, o ktorých si myslím, že by som ich mohol využiť pri písaní. Každodenný kolotoč povinností – práca, rodina, koníčky, spôsobí, že týždeň, dva mi nič nenapadne (ani mi len nenapadne, že by mi mohlo napadnúť). A potom idem autom z práce, cesta trvá 25 minút a pri pohľade na autá, domy, stromy, oblaky a ľudí, mi zrazu napadne niečo tak zaujímavé a podnetné, že si to po príchode domov hneď zapíšem do zošita s „originálnym“ názvom Písanie. Následne sa snažím s tou myšlienkou ďalej pracovať. Alebo ju nechám, aby čakala na svoju príležitosť…
Čo som napísal:
Na otázku čo som napísal jednoducho odpovedám – knihu zážitkov zo základnej vojenskej služby. Nazval som ju „Končiť, pozor! Alebo cesta do hlbín vojakovej duše..“ Prvé dve slová pred výkričníkom pravdepodobne poznajú muži, ktorí na vojenčine boli. Zvyšok názvu naznačuje aj pacifistom, o čom asi kniha je. Uvedomujem si, že na základnej vojenskej službe bolo tisíce mužov, každý má stovky podobných zážitkov (možno aj lepších, zaujímavejších a neuveriteľnejších), ale prevažná väčšina z nich z rôznych dôvodov svoje zážitky nikdy do knihy nespíše.
Základná vojenská služba bola pre mňa aj akýmsi bodom zlomu. Dovtedy som knihy v podstate nečítal. Nudili ma (asi som si nevyberal tie správne) a nevedel som ich čítať. Takže čítať som oficiálne začal na vojenčine a neskôr počas štúdia na VŠ som ich priam hltal…
Na vojenčine (ktorú medzitým v roku 2005 zrušili) som bol v Poprade, rukoval som 1. apríla 1993 na 1,5 roka, no počas vojenčiny nám jej trvanie skrátili na jeden rok. No aj ten jeden rok bol natoľko intenzívny a naplnený silnými zážitkami, že po nejakej dobe po návrate do civilu som začal uvažovať, že by to bolo aj na knihu. Stále to však boli len také úvahy počas rozhovorov s kamarátmi. Prešlo niekoľko rokov a stále nič. Zaujímavé je, že nejaký „vnútorný hlas“ mi našepkal, aby som si urobil aspoň poznámky, pretože časom na všetko zabudnem. Ešte zaujímavejšie je, že som ho poslúchol. Spísal som si poznámky a zase ubehlo niekoľko rokov. V polovici septembra 2019 som raz večer sedel doma, niečo som čítal a v tom mi napadlo (zase vnútorný hlas), že je najvyšší čas knihu o vojenčine napísať. Už žiadna prokrastinácia, odkladanie v štýle „začnem cez dovolenku“ a pod. Čakali sme druhé dieťa, manželka Janka sedela v obývačke, ja som sa potichu zatvoril do detskej izby, zapol laptop, otvoril poznámky a napísal som úvod. Trvalo mi to asi 45 minút, uložil som text a išiel spať. Na druhý deň som to zopakoval a napísal som prvú kapitolu. A takto to išlo ďalej približne pol roka. Niekedy som napísal kapitolu, inokedy tri vety. Na jar 2020 bol rukopis hotový. Nasledovalo hľadanie vydavateľa. Žiaľ bolo to v čase, kedy svet zasiahla pandémia ochorenia covid 19 (veľké písmená si nezaslúži), takže to bolo trochu komplikovanejšie. Na Slovensku som oslovil tri vydavateľstvá, z jedného sa ani neozvali, z jedného napísali, že to nie je ich „šálka kávy“, z ďalšieho, že by sa im to aj pozdávalo, ale keďže je pandémia, nevedia čo bude. Na internete som našiel stránku jedného českého vydavateľstva, text sa im páčil, knihu mi vydali. Rukopis sa im pozdával natoľko, že sa kniha v súčasnosti prekladá do českého jazyka.
Knihy sa žiaľ nedožil môj otec František. Rád čítal, občas sme o knihách debatovali a moja prvotina mala byť pre všetkých (v rodine) prekvapením. A najviac pre otca. Predstavoval som si, ako prídem k našim, podám otcovi ruku, silno sa objímeme a odovzdám mu moju knihu. Covid 19 však bol silnejší ako moje predstavy a skôr ako mi knihu vydali, otca nám zobral. Mal 78 rokov. Tak som knihu odovzdal mame. Knihy vôbec nečíta. Bola prekvapená a dojatá. Ja tiež, keď moju knihu prečítala za dva dni. A odvtedy ešte dva krát…Medzi krstné meno a priezvisko som si vložil umelecké meno František, ako pamiatku na otca.
Ale späť k písaniu. Mal som obdobie, kedy som sa pokúšal písať aj poéziu (ktorú mám rád), ale boli to skôr také rýmovačky ako ozajstná poézia. A hlavne, uvedomil som si, že v poézii je autor predsa len limitovaný rýmom, v próze limity nie sú. Aspoň nie také výrazné. Ale je možné, že časom si k poézii cestu znova nájdem. Alebo ona ku mne…
Prečo píšem:
Na prvý pohľad bazálna otázka, aj keď pre spisovateľa asi nie až taká dôležitá. Jednoducho ma to baví. O mojom vzťahu k písaniu by možno vedeli niečo povedať aj moji kolegovia. Ja sa totiž aj s pracovným emailom dokážem „pohrať“, vylepšujem ho, čítam po sebe text aj tri krát pred tým, ako ho odošlem. Musí to byť dokonalé dielo! Takže odpoveď na otázku prečo píšem môže znieť – pretože píšem naozaj rád, rád skladám slová do viet, rád modelujem súvetia, odstavce. Tam vložím slovo, tam zas slová vymením, zmením ich slovosled a mám radosť, keď po sebe prečítam vetu alebo stránku alebo rukopis a som spokojný. Potom už mením len minimum textu.
Ako píšem:
V skratke – hlavný príbeh a nosnú myšlienku nosím dlho v hlave (ako som už písal, niekedy aj pridlho). Potom si sadnem a píšem riadok po riadku, stranu za stranou. Text pribúda, radosť stúpa! A priznám sa, pri písaní mojej prvej knihy som zažil aj ono povestné „kopnutie múzou“. Počas písania jednotlivých kapitol (celkovo ich kniha obsahuje 34) som opakovane, niekoľko krát zažil stav, ktorý inak ako kopnutie múzou nazvať neviem. Prichádzali myšlienky v podobe uceleného textu, ktorý som len zapisoval a doslova cítil, že som „napojený“ na nejakú inú vlnovú dĺžku.. Viac o tom asi písať nemusím. Kto to zažil, vie o čom hovorím (pardon, píšem)…
Kedy píšem:
Žiada sa mi napísať – keď mi to situácia dovolí. Máme dve malé deti (9 a 3,5 roka), mám náročnú prácu, takže v súčasnosti by som zmenil otázku na – kedy budem môcť znova písať. Ale viem, kam otázka smeruje, preto odpovedám – keď som knihu písal, najlepšie sa mi písalo dopoludnia, medzi deviatou a dvanástou hodinou. Potom večer znova medzi deviatou a max jedenástou hodinou. Nie som nočný vták. Potrebujem sa vyspať aby som bol ráno fit. Ale ak ma tlačí termín, som schopný zavrieť sa do izby, piť len kávu a písať aj celý deň, od rána do večera.
Kde píšem:
To je jednoduché. Tam, kde mám na písanie potrebný kľud. Musím byť v pohode (rodina, práca) a potrebujem pokiaľ možno úplné ticho, vtedy dokážem započuť prichádzajúcu múzu. Takže doma, kľudne aj v kuchyni, ale nesmie ma nič rušiť. Písal som už aj v práci, po odchode kolegov domov, teda „po fajronte“ a bolo to fajn.
Ale znova zmením otázku na – kde by som chcel písať. Tu je moja ideálna predstava: je druhá polovica septembra, som týždeň v Chorvátsku, na ostrove Brač. Sám, len s nejakými knihami a notebookom. Po rannej prechádzke po pobreží, sedím na terase, ktorú lemujú vetrom vykrivené pínie. Pomaly popíjam kávu, hľadím na nekonečné more a čakám na múzu. Prichádza. Píšem. Dýcham potichu, aby som ju nevystrašil ale vnímam vibrácie, ktoré vychádzajú z môjho vytešeného srdca pri pohľade na pribúdajúci text. Večer znova prechádzka. Zapadá septembrové slnko, Jadran pokojne šumí, spenený príliv prináša milióny malých kamienkov na opustenú pláž. Tie kamienky sú slová, na ktoré som čakal. Kým sú mokré, zapisujem si ich do zošita. Je ich veľa. Vyberám najkrajšie…
JUDr. Rastislav František Hajko, PhD. (1974) sa narodil v Leviciach. Žije a pracuje v okolí Bratislavy. Študoval na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. Takmer 30 rokov pracuje v oblasti vnútornej bezpečnosti. Je autorom prvotiny s názvom „Končiť pozor! Alebo cesta do hlbín vojakovej duše..“, v ktorej opisuje svoje zážitky zo základnej vojenskej služby. Je ženatý, s manželkou Jankou majú dve deti (9 ročnú Karin a 3,5 ročného Jakuba). Rád číta, píše, učí sa cudzie jazyky, miluje cestovanie (ak nie reálne, aspoň v cestopisných filmoch). Má rád hudbu. Občas si zahrá na akustickej gitare, sníva o hre na akordeóne. Kontaktovať ho môžete na koncitpozor@gmail.com |
Predchádzajúce články
Baja Dolce – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Zuzana Kubašáková – Prečo píšem
Mirka Manáková – Prečo, kedy, ako, kde píšem
Simona Kutišová – Prečo, ako, kde a kedy píšem
Tatiana Macková – Prečo píšem
Martina Dacková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Martin Benkovič – Prečo, ako, kedy a kde píšete?
Peter Petko Opet – Píšem? Tvorím!
Ivana Ondriová – Prečo, ako, kedy a kde píšete?
Marta Rajková – Prečo, ako, kedy a kde (ne)píšem
Denisa Ogino – O písaní
Juraj Gerbel – Prečo, kedy a kde píšem
Marta Fartelová – Prečo, ako, kde a kedy píšem
Mirka Novysedláková – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Mária Blšáková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
František Kozmon – Prečo, kedy a kde píšem?
Patrícia Brestovanská – O písaní
Lina Elys – Prečo, kde, ako, kedy píšem
Dušan Damián – Múza ma sprevádza neustále
Zdenka Wenzlová Švábeková – Kedy? Ako? Prečo? Kde?
Ivan Kučera – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Dušo Martinčok – Čo a koho potrebujem, aby som mohol písať
Iveta Pernišová – Prečo, kde, ako a kedy píšem
Anton Stiffel – Prečo, kedy, ako a kde píšem
Dominika Moravčíková – Prečo píšem
H.J. Bornemisza – Prečo, kde, kedy a ako píšem
Mirka Ábelová – Píšem
Tibor Pálszegi alias Tyborg – Prečo, kedy, ako a kde píšem
Anna Kittel Gürtlerová – Kde a prečo píšem
Daniel Šmihula – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Lucia Božiková – Prečo, kde, ako a kedy píšem?
Natali Fox – Prečo, kde, ako a kedy píšem
Katarína Soyka – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Brandon McYntire – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Michaela Mihoková – Prečo, kde a kedy píšem
Lucia Braunová – Ako, prečo a kedy píšem
Igor Hochel – Prečo, kedy a ako píšem
Vlasta Hochelová – Prečo, ako a kde píšem…
Mária Nováková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Elena Eleková – Píšem, aby som bola čitateľná
Janette Šimková – Písanie ma formuje
Marek Hudec – Terapia s dôležitým spoločenským rozmerom, no aj práca ako každá iná
Richard Rychtarech – Písanie, úprimne? Rozkoš aj muky!
Zuzana Štelbaská – Prečo, ako a kedy píšem
Emily D. Beňová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Katarína Kucbelová – Je to napínavé
Vita Jamborová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Eva Hrašková – Prečo, ako a kedy píšem?
Mária Corvus Havranová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Karina Janská – Prečo, kedy, kde a ako píšem?
Július Belan – prečo, kedy, kde a ako píšem
Ivana Dobrakovová – A čo sa vám stalo?
Lucia Sasková – Prečo, kde a ako píšem?
Peter Derňár – Lebo, rýchlo, ráno, doma…
Monika Macháčková – Prečo, ako a kde píšem
Zuzana Csontosová – Prečo, ako a kedy píšem
Anton Heretik – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Stanislav Hoferek – písanie je o tvorivosti a prekonaní odmietnutí
Marián Kubicsko – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Diana Mašlejová – Prečo, kde a ako píšem
Peter Pavlac – Píšem…
Jozef Heriban – Rieka tečie, pierko letí…
Ružena Scherhauferová – V tvorbe som realistka
Jakub Spevák – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Ježovičová – Prečo, kde a ako píšem
Petronela Hederová – Prečo, kedy a kde píšem
Eva Ava Šranková – Prečo, ako a kde píšem
Michaela Ella Hajduková – Písanie je pre mňa cestovanie časom a priestorom
Lina Franková – prečo, kedy a kde?
Adriana Macháčová – Prečo, ako a kedy píšem
Mária Streicherová – O písaní
Ján Babarík – Preč, ako a kedy píšem
Zuzana Široká – Písmenkové poslanie
Kristína Brestenská – Prečo píšem
Michala Ries – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Soňa Bulbeck – Prečo, ako, kedy a kde píšem…
Dávid Králik – Prečo, kde a kedy píšem
Silvester Lavrík – Prečo píšem, ha?
Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom
Vojtech Beniczky – Prečo píšem
Marta Hlušíková – Všetko som ja a zároveň nie som nikto
Monika Nagyová – O písaní
Petra Džerengová – Prečo, ako a kde píšem
Gabriela Futová – Nie som usilovná spisovateľka…
Katarína Tholtová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Ľudovít Ódor – Prečo, kedy a kde píšem
Jana Pronská – Prečo, kedy a kde píšem
Alexandra Pavelková – Prečo, kedy, kde a ako píšem
Dada S. Brezovská – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Matej Rumanovský – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Erik Kriššák – Prečo, ako a kde píšem
Andrea Rimová – Písanie je pre mňa droga
Helena Králová – List o písaní
Arpád Soltész – Nepíšem, len zapisujem
Vladimíra Kmečová – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Kristína Tormová – Prečo, ako a kde píšem
Mária Danthine Dopjerová – Prečo, ako, kedy a kde píšem?
Maroš Hečko – O písaní
Michaela Zamari – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Veronika Šikulová – Medzitým píšem…
Peter Šloser – Prečo, kedy a kde píšem
Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?
Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli