„Myslím, že kultúra a umenie vo všeobecnosti dokáže byť veľkým nástrojom zmeny. Knihy sú predovšetkým príbehy, ktoré nám umožňujú prežívať životy iných. Vciťujeme sa do toho, čím si prechádzajú postavy zo stránok, stotožňujeme sa s nimi alebo sa učíme niečo nové. Príbehy o životoch a skúsenostiach LGBTI+ jednotlivcov môžu pomôcť ľuďom pochopiť ich trápenie, radosť aj výzvy, ktorým čelia, no v prvom rade to, že vo svojej podstate sú takí istí ľudia – s potrebami, túžbami a snami, s talentom a nedostatkami.“
Spisovateľ Frankie Kozmon sa zúčastnil viacerých poviedkových súťaží a experimentoval s rôznymi literárnymi žánrami. Zakotvil pri detektívke a je autorom úspešných kriminálnych románov, ktoré si fanúšikovia zjednodušene nazvali „zvieracia séria“. Všetko to začalo knihou Potkan, kde Frankie predstavil vyšetrovateľa Mareka Wolfa, ktorý si získal sympatie mnohých čitateľov, ktorí každoročne dychtivo čakajú na ďalší nový diel. Tentoraz však zvolil úplne iný žáner a napísal román Hľadanie Adama (Ikar, 2024). Tínedžer Adam dospieva v rodine zasvätenej fanatickému náboženstvu a zápasí s dvojakosťou svojej viery aj sexuálnej identity.Čitatelia sa vďaka nemu vydávajú na dojemnú cestu sebapoznania, priateľstva, prvej lásky, no aj prekážok a skrývania autentického ja pred rodinou.
Čitatelia ťa poznajú ako autora krimi románov. Tento raz si nás prekvapil príbehom z úplne iného súdka, hoci názov Hľadanie Adama môže tiež evokovať detektívku 🙂 O čom je tvoj nový román?
Názov knihy absolútne vystihuje jej obsah (keď som si to uvedomil, samého ma to celkom prekvapilo, lebo názov nevznikal ľahko, a keď som sa vrátil k prvým desiatim návrhom, ani jeden neobsahoval slovo „hľadanie“). Ale Adam je o hľadaní – samého seba, pochopenia, porozumenia a v neposlednom rade zmierenia.
Prečo si siahol po queer téme? Nemal si strach, či sa bude predávať a čítať, keďže, musím to povedať, na Slovensku sú LGBTI+ témy ešte stále vnímané ako niečo kontroverzné. Spoločnosť je stále dosť negatívne naladená…
Práve to bol spúšťač, ktorý stál za zrodom Hľadania Adama. Na jeseň 2022 po tragických udalostiach, ktoré sa odohrali pred Teplárňou, som v snahe nejako uchopiť a spracovať, čo sa stalo, aktívne sledoval sociálne siete. Prekvapilo ma, koľko nenávisti voči LGBTI+ ľuďom na Slovensku stále je. Paradoxne ma ale najviac nezasiahli komentáre, ktoré bez hanby vyhlasovali, že ľudia, ako som aj ja, si zaslúžia smrť. Bol to komentár od mamy, ktorá mala v profile fotku so svojimi dvoma deťmi a pod nejaký príspevok o dvojnásobnej vražde mala potrebu zdieľať, že ak by zistila, že jej dieťa je takto „iné“, vyhodila by ho z domu. To ma presvedčilo o tom, že takáto kniha je na Slovensku dôležitá – aj bez ohľadu na to, ako a či vôbec sa bude predávať.
Už nejaký čas sa kniha predáva a množstvo ohlasov si môžeme prečítať aj na sociálnych sieťach. Zavalili ťa čitatelia otázkami, prečo si siahol po tejto téme, zľakli sa? Ozaj, nemáš obavu, že stratíš niektorých čitateľov, keďže im môže byť queer téma proti srsti?
Klamal by som, keby som tvrdil, že mi to ani len nezišlo na um. Vedel som, že Hľadanie Adama nepíšem pre rovnakú cieľovú skupinu a že sa možno aj nájdu takí ľudia, ktorí na mňa po jej vydaní nejakým spôsobom zmenia názor. Možno aj preto kniha vznikala dlhšiu dobu. Ale oveľa viac som si uvedomoval, aké je pre mňa (a verím, že aj pre iných) dôležité, aby táto kniha vznikla. A to bola motivácia, ktorá prevyšovala akékoľvek obavy.
Môžeme tvoj román považovať za čiastočne biografický? Koľko z teba je v Adamovi?
V Adamovi je kus zo mňa a z toho, čo som počas svojho dospievania vnútorne prežíval. Mnohé postavy a udalosti príbehu sú inšpirované skutočnými udalosťami, no prešli úpravami.
Adam vyrastá so silno veriacimi rodičmi. Myslíš si, že homosexuálne deti vyrastajúce v náboženskej komunite to majú ťažšie než tie, ktoré dospievajú v obyčajnej rodine?
Nerád by som to zovšeobecňoval. Zo skúsenosti viem povedať, že viera dokáže byť prekážkou v porozumení „inakosti“ a vypočul som si nejednu kázeň namierenú proti LGBTI+ ľuďom, ak sa tak dajú nazvať nenávistné komentáre z úst kňaza, ale na druhej strane viem, že existujú mnohí veriaci, ktorí ľudí s inou orientáciou rešpektujú podstatne viac ako podaktorí ateisti.
Ako sme už povedali, Adam to nemá a nemal jednoduché. Priznám sa, bolo mi ho ľúto. Ale oceňujem, ako verne si opísal, cez čo všetko musel prejsť, ako si vykreslil smutnú realitu, s ktorou bojujú mladí ľudia s homosexuálnou orientáciou. Radil si sa s niekým pri písaní?
Úprimne, po všetkých tých kriminálkach som mal potrebu napísať aj jednu knihu, ktorá si nebude vyžadovať rozsiahle konzultácie. Opieral som sa predovšetkým o vlastnú alebo zdieľanú skúsenosť. Ešte aj pracovné prostredie pre hlavného hrdinu som vybral také, z akého som vzišiel aj ja sám. Čo som si však potreboval naštudovať bolo náboženstvo, v ktorom Adam vyrastá. Nielen ich pravidlá, spôsob života a formy adorácie Boha, ale predovšetkým spôsob konverzie, akým sa pokúšajú „napraviť“ ľudí s inou orientáciou.
Ako dlho si vôbec premýšľal, či napísať tento román?
Ako som už spomenul, tá potreba napísať takúto knihu sa začala rodiť na jeseň 2022 a Adam vyšiel pred letom 2024, takže dlho. Viaceré faktory ma nútili pochybovať o tom, či robím správne rozhodnutie. A nevravím len o tom, že by som mohol prísť o niektorých čitateľov. Nie som typ človeka, ktorý sa delí o svoje súkromie, a vedel som, že keď vyjde táto kniha, bude to mať dopad nielen na mňa, ale aj na mojich rodičov. Ale motivovala ma podpora okolia aj podpora zo strany môjho vydavateľstva. Priznám sa, že najťažšie pre mňa bolo oznámiť rodičom, čo sa chystám spraviť. Momentálne ale môžem povedať, že Adam dokonca prekvapivo pomohol zlepšiť aj náš vzťah.
Nedávno sme spolu hovorili o tom, že si rád, že v umení, literatúre sa obraz homosexuála mení, že kedysi boli zobrazovaní ako nejaké karikatúry, tragédi a podobne. Myslíš si, že aj táto zmena môže pomôcť LGBTI+ zmeniť názor a zbaviť sa homofóbie? Myslíš si, že literatúra môže byť nástrojom na zmenu?
Myslím, že kultúra a umenie vo všeobecnosti dokáže byť veľkým nástrojom zmeny. Knihy sú predovšetkým príbehy, ktoré nám umožňujú prežívať životy iných. Vciťujeme sa do toho, čím si prechádzajú postavy zo stránok, stotožňujeme sa s nimi alebo sa učíme niečo nové. Príbehy o životoch a skúsenostiach LGBTI+ jednotlivcov môžu pomôcť ľuďom pochopiť ich trápenie, radosť aj výzvy, ktorým čelia, no v prvom rade to, že vo svojej podstate sú takí istí ľudia – s potrebami, túžbami a snami, s talentom a nedostatkami.
Frankie, ty teraz žiješ v Španielsku. Aká je španielska spoločnosť, ako sa stavia k témam LGBTI+ komunity? Je tam väčšia sloboda?
Práve Španielsko ma presviedča, že viera nemusí byť nevyhnutne prekážkou v pochopení inakosti. Španieli sú hlboko veriaci národ. Náboženské sviatky sú pre nich posvätné, tu na ostrove, kde žijem, má každá dedina svojho svätého, ktorého každoročne oslavujú. Ale manželstvá ľudí rovnakého pohlavia sú tu legálne už od roku 2005. Rovnako adopcia detí. LGBTI+ ľudia sú tu absolútne bežnou súčasťou komunity a nikto sa neobzrie za dvoma mužmi, ktorí sa držia za ruku alebo za dvoma ženami, ktoré kočíkujú svoje dieťa. A tak by to podľa mňa malo byť.
Hľadanie Adama je iniciačný román. Ja osobne sa veľmi teším z každej knihy, ktorá môže pomôcť mladým ľuďom, nasmerovať ich, upokojiť ich a dodať im nádej. Písal si ju aj ty s týmto úmyslom?
Bol to jeden z hlavných dôvodov. Kniha je predovšetkým o vzťahu matky a syna, a aj keď mi je jasné, že si ju len veľmi ťažko prečíta napríklad tá mama z Facebooku, ktorú som spomínal, no rád by som naivne veril, že sa možno náhodou dostane aj do takých rúk – do rúk mamy, ktorá nemá pochopenie pre svoje dieťa a napríklad cez takúto knihu sa dozvie viac o jeho skúsenosti. Ale áno, písal som ju aj pre svojho Adama – toho chlapca, ktorý vyrastal s pocitom, že pred svetom skrýva tajomstvo, vďaka ktorému príde o svojich najbližších. Lebo práve v tých časoch by mi najviac pomohlo počuť, že som v poriadku a bude aj lepšie.
Politici šíria nenávisť, strašia ľudí, podnecujú ich k nevraživosti voči LGBTI+ komunite. Výsledkom sú potom strašné veci ako dve vraždy v Teplárni. Čo s tým? Existuje na Slovensku vôbec nádej, že sa veci zmenia k lepšiemu?
Ja verím, že áno. Inak by som asi stratil motiváciu ísť takto „s kožou na trh“. A nie je to otázkou jednej knihy, ale verím, že aj Hľadanie Adama je malým kúskom skladačky k tomu, aby veci začali meniť k lepšiemu. Spoločnosť síce riadia politici, no tvoria ju ľudia ako my. Začína sa to nami a práve my máme najväčší vplyv na naše bezprostredné okolie. Naše komunity, rodiny vytvárajú ten veľký spoločenský celok a my ako jednotlivci môžeme prispieť k zmene tým, že budeme šíriť lásku, porozumenie a prijatie. Preto sa aj ja snažím dávať do sveta predovšetkým to dobré.
Niekedy mám pocit, že na Slovensku byť homosexuálom znamená niečo horšie než byť vrahom. Čo myslíš ty?
Pred teroristickým útokom, ktorý sa odohral na jeseň 2022 pred Teplárňou, by som nad takýmto konštatovaním len mávol rukou a zasmial sa. Povedal by som, že preháňaš. Ale žiaľ, musím konštatovať, že na tom niečo je. Ťažko sa mi to priznáva, lebo tá nenávisť ma vracia k pocitu neistoty, s ktorým som vyrastal, ale je dôležité tomu čeliť a vzoprieť sa. Lebo verím, že tejto nenávisti nie je v skutočnosti až tak veľa, je iba hlasná a ak by sa ozvala väčšina, bolo by ju sotva počuť.
Román je okrem iného aj o zmierení. Niekedy sa rodina nenávratne roztrhá iba pre to, že dieťa nezapadá do obrazu normálnej slovenskej rodiny. Páči sa mi, ako si sa danej témy chopil. Čo na to tvoji rodičia? Čítali knihu?
Mama ju čítala. Varoval som ju, že sú tam nejaké citlivé veci, o ktorých sa s ňou ani ja veľmi nechcem baviť, ale nedala si povedať. Dokonca si ju nechala doniesť do nemocnice – v čase, keď Adam vyšiel, bola hospitalizovaná. Opäť som ju varoval, že to nie je najlepší čas na čítanie zrovna tejto knihy, a opäť si nedala povedať. O dva dni neskôr sme absolvovali jeden uslzený telefonát. Ako som spomínal, nerád zdieľam priveľa zo svojho súkromia, no musím povedať, nám to pomohlo a náš vzťah je momentálne lepší ako kedykoľvek predtým.