Katarína Fedorová: Nemusíme neustále o niečo bojovať

Mám rada knihy Kataríny Fedorovej, páčili sa mi Úspešníci aj Vyššia moc. Preto som sa potešila, keď vyšla jej nová kniha Bližšie. Páči sa mi svieži autorkin štýl, ľahkosť s akou píše, jej nadhľad a irónia. Všetky tri tituly publikovalo vydavateľstvo Slovart.

Hrdinkami novej knihy sú dve ženy – jedna je štyridsiatnička, vyhorená a frustrovaná z práce i z manželstva, druhou je dvadsiatnička, študentka VŠ, ktorá zatiaľ tápe a hľadá si svoje miesto na svete. Priznám sa, že obe mi išli spočiatku na nervy, ale postupne som im začala rozumieť. Vo svojich životoch okrem vyššie spomenutého vyhorenia či hľadania seba samej, obe riešia vzťahy s rodičmi. V príbehu sa stane všeličo, ale najdôležitejšia je láska.

Katarína Fedorová nám prostredníctvom svojej knihy ukazuje, že láska je láska, nemusíš byť gej, aby si miloval muža a nemusíš byť lesba, aby si sa zamilovala do ženy. Môžeme sa do niekoho zaľúbiť preto, akým je človekom, čo máme spoločné, čo nám imponuje, čo cítime, keď sme s ním/s ňou. Vtedy na pohlaví a rode nezáleží. Knihu Bližšie som uviedla do života v bratislavskom Artfore a besedu s autorkou som si náramne užila. Katarína Fedorová je veselá kopa, múdra a rozhľadená žena. Už teraz sa teším, čím ma prekvapí nabudúce.

Kedy ste si prvý raz v duchu povedali: Chcem sa podeliť o všetky príbehy, ktoré som si vypočula, nad ktorými som premýšľala, ktoré mi napadli pri práci alebo len tak?

Zhruba pred piatimi rokmi mi napadlo, že skúsim napísať román. Tak som si sadla a ono to šlo a ešte ma to aj neuveriteľne bavilo.

Ako by ste opísali svoj tvorivý proces? Niektorí autori a autorky píšu kde kade na útržky papierov a potom skladajú príbeh, iní si sadnú za stôl a píšu a následne čistia už takmer hotový text. Niekto potrebuje osnovu, iný zas nie…

Aj ja mám rada osnovy, je to taký môj návyk z písania odborných textov. Pri písaní beletrie sa mi však osnovu nikdy nedarí udržať, dej ma väčšinou strhne na nečakané miesta. Na písanie potrebujem predovšetkým pokoj. Najlepšie sa mi píše, ak mám deň vyhradený iba na knihu, bez iných povinností. To je veľká rozkoš.

Nakoľko ste vo svojich dielach prítomná? Hoci nejde o autobiografie, predsa len, každý autor/ka vkladá do diela niečo zo seba.

V prvom románe Úspešníci som prítomná úplne maximálne, ale nie v zmysle opisovania udalostí, ktoré som zažila, ale skôr v rovine vnútorného hlasu hlavnej postavy – ten je čisto môj. V ďalších knihách som už vnútorný hlas postáv musela prispôsobiť ich realite. Ale samozrejme, že sa aj v nich v značnej miere cítim.

Vo vydavateľstve Slovart ste už vydali tri knihy. Skôr, než sa dostaneme k najnovšej, zaujíma ma, ako vznikol nápad na váš beletristický debut – na Úspešníkov.

Úspešníci sú zasadení do reálií slovenského zdravotníctva, v ktorom sa dlhoročne pohybujem ako právnička a poznám ho aj ako dcéra dvoch lekárov. Často som chodila diskutovať na rôzne fóra o  nedostatkoch systému, no napriek všetkým tým diskusiám, výzvam či pripomienkam sa veci nezlepšovali. Preto mi napadlo spracovať tieto témy do nejakej čítavej podoby, vtedy som ešte verila, že by to mohlo pomôcť. To bol ale iba prvý impulz. Keď som začala písať, neuveriteľne ma to strhlo. Potom som už písala iba pre brutálne potešenie z písania, užívala som si „vystrelenie“ do vlastného sveta, z ktorého sa mi neveľmi chcelo vracať. Samú ma to veľmi prekvapilo, keďže písaniu beletrie som sa nikdy predtým nevenovala a ani som nevedela, či mi to vlastne pôjde. Umlčala som však vnútorné pochybnosti a som tomu veľmi rada. Písanie je pre mňa čistá radosť.

K napísaniu Vyššej moci vás zrejme inšpirovala vaša práca na ministerstve. Z knihy cítiť veľkú dávku frustrácie. Aj akúsi bezmocnosť, pretože sociálny systém u nás je naozaj na zaplakanie, či už sa to týka rodín s postihnutým dieťaťom alebo dôchodcov a ďalších, ktorí potrebujú pomoc. Inšpirovali ste sa pri písaní Vyššej moci nejakým konkrétnym prípadom?

Roky som ako právnička spolupracovala s Platformou rodín detí so zdravotným znevýhodnením, a preto som mala možnosť navnímať všetky tie strašné problémy, ktorým tieto rodiny čelia v rámci sociálneho systému, vzdelávania, zdravotníctva, ale aj bežnej medziľudskej komunikácie. Na ministerstvo som išla s ambíciou veci zmeniť a neveľmi sa mi to podarilo. Práve z tejto frustrácie vznikla Vyššia moc – jednoducho som to potrebovala zo seba dostať von. Všetky situácie, ktorým v knihe čelí hlavná postava ako matka dieťaťa s ťažkým zdravotným znevýhodnením, sa v realite naozaj stali.

Aký je váš názor na eutanáziu?

Podľa mňa je legalizácia eutanázie a asistovanej samovraždy výrazom rešpektu štátu k svojim občanom a ich právu o sebe rozhodovať.

Do svojich románov vždy vnášate nejaké sociálne témy, myslíte si, že aj cez literatúru sa môžu ľudia meniť, že sa môžu začať viac zamýšľať nad tým, čo páli spoločnosť? Myslíte si, že literatúra môže robiť ľudí lepšími?

Literatúra určite môže človeka scitlivovať, prehlbovať schopnosť súcitu s inými ľuďmi v rôznych životných situáciách. Nemyslím si však, že je úplne bežné, aby sa čitateľ iba vďaka knihe naozaj presvedčivo zmenil. Svoje knihy som zasadila do prostredia, ktoré poznám, či už je to zdravotníctvo alebo sociálny systém, a áno, pôvodne som mala ambíciu podnietiť čitateľov k zamysleniu nad problémami v týchto oblastiach a tým ich motivovať k zmene. Uvedomila som si ale, že je to smiešna predstava. Každý človek otvorenej mysle žijúci na Slovensku veľmi dobre vie, v akom stave máme zdravotníctvo a sociálny systém. Kto ich chce meniť, už sa o to nejako usiluje a nepotrebuje na to moje knihy. Toto poznanie ma paradoxne oslobodilo a v Bližšie som už žiadne ťaživé témy súvisiace s pomermi na Slovensku neriešila.

Ako prvé ma na vašich knihách zaujal svieži, moderný a svojský jazyk. Takmer som zvýskla od radosti, keď som sa začítala do prvej knihy. Radosť pretrvala cez druhú až po tretiu. Aj napriek ťažkým témam, ma potešila irónia aj ľahký humor. Ste aj v bežnom živote veselá kopa, máte rada iróniu a čierny humor?

Myslím, že som vtipná a viem vyťažiť humor aj z veľmi náročných situácií. Mám rada ľudí, ktorí majú zmysel pre humor a vedia ho preniesť do svojich kníh, filmov alebo čokoľvek iného. Humor má ale aj odvrátenú stranu a stáva sa mi, že sa nechám strhnúť a uprednostním vtipnú pointu pred citmi konkrétneho človeka.

Vaša tretia kniha je o dvoch ženách, jedna sa dostáva do fázy, kedy premýšľa nad životnou zmenou, je unavená z práce aj z manželstva a druhá zas študuje, premýšľa nad kariérou, cíti sa ako outsiderka a pokúša sa nájsť si partnera. Prvá hrdinka Martina je štyridsiatnička, čiže sa nemusím pýtať, kde sa vzala inšpirácia, ale čo druhá, dvadsiatnička Linda?

Inšpiráciou pre Lindu bola moja 22-ročná dcéra, študentka divadelnej réžie na VŠMU. Možno aj preto, že som ju mala veľmi mladá, máme spolu krásny a hlboký vzťah, a tak mám možnosť vnímať, čo naozaj prežíva, a ako sa k životu, láske či ambíciám stavia.

Ako vám vôbec napadol nápad na tento príbeh?

Veľmi som chcela písať o ambíciách v rôznych životných obdobiach. Súvisí to s tým, ako som na prahu štyridsiatky bola nútená dekonštruovať naratív, v ktorom som vyrastala a veľmi dlho žila, že svoje miesto vo svete si musím zaslúžiť svojimi výkomni a pracovitosťou. Preto som chcela dať do kontrastu Lindu, ktorá je celá nedočkavá podávať výkony, Maťu, ktorá ich podáva a veľa šťastia jej to neprináša a Matinu mamu, ktorá ich celý život podávala, ale už nemôže – vzniká teda otázka, ako konkrétne má ona osvedčiť svoje právo na existenciu. Popri tom som chcela rozvinúť tému blízkosti v zmysle potreby byť autenticky prítomný v rozhovore s druhým človekom a vytvoriť mu bezpečné prostredie pre jeho autentické prežívanie.

Musím priznať, že obe hrdinky sa mi nezdali v prvom momente príliš sympatické, ale postupne som im začínala rozumieť. Napísali ste ich tak naschvál, so všetkými negatívnymi vlastnosťami/úzkosťami?

Áno. Moje písanie je založené na tom, že sme akoby v hlave hlavných hrdiniek a „naživo“ sledujeme všetky ich myšlienky, vrátane trápnych, zahanbujúcich či inak nepríjemných. Vždy mi bola smiešna taká tá predstava o žene ako prirodzene milej a láskavej bytosti, ktorej po rozume iné nechodí, len ako by čo najlepšie poslúžila deťom, mužovi alebo iným osobám. Ja taká nie som a nie sú také ani moje hrdinky.

Martina určitým spôsobom vyhorela z práce na súde aj ako manželka. Stretli ste sa s vyhorením aj vy? Ja som momentálne Fénix, ktorý čaká, až vstane z popola, preto jej úplne rozumiem.

Vyhorenie v zmysle nedostatku energie a nechuti do každodenných aktivít ma nepostihlo. Ešte pred rokom som však čelila veľmi náročnej kríze stredného veku, takej tej kríze zmyslu, v rámci ktorej som sa zamýšľala nad podstatou svojej vnútornej motivácie, ktorá ma hnala do rôznych mojich aktivít. Prišla som na to, že motivácia, ktorú som mala dovtedy, teda podať výkon, zužitočniť sa, a každý deň, znova a znova preskočiť nejakú svoju vymyslenú a večne stúpajúcu latku, je neudržateľná. Musela som si (cez krv, pot a slzy) nájsť inú motiváciu, aby som bola schopná ďalej fungovať ako človek a mama.

Mám pocit, že u nás osveta okolo témy vyhorenia neustále kríva, čo vy na to?

Myslím, že v ostatnom období badať značné zlepšenie v informovanosti o duševnom zdraví a rôznych odchýlkach od stavu zdravia, vrátane vyhorenia. Určite je ale potrebné tieto témy ďalej prinášať do verejného a súkromného diskurzu, napríklad aj tým, že sami budeme v komunikácii otvorene pomenúvať rôzne svoje pocity a trápenia. Nechcem tým povedať, že nutne musíme na cudzích ľudí „vypľuť“ celý obsah nášho vnútorného sveta, možno stačí začať tým, že sa nebudeme tváriť, ako všetko hravo zvládame, ak to tak nie je.

Martina sa cíti nedocenená, je neistá, neverí si, v jednom okamihu si spomenie na citát z podcastu: Každý deň si máš nájsť niečo, na čo sa máš tešiť. Robíte to aj vy? Myslíte si, že to môže človeku pomôcť, pretože Martina to tak nevidí…

Martininou spomienkou na citát z podcastu som skôr chcela ilustrovať, aké absurdné je dúfať, že problém žitia neautentického života vyriešim tým, že sa teším, ako si dám na obed vyprážaný syr. Tešenie sa na také tie drobné každodenné radosti je určite skvelé a môže veľmi pomôcť zvládnuť veci, ktoré nás až tak nebavia. Platí to ale iba v prípade, ak nemáme celý život vyskladaný z vecí, ktoré nás nebavia.

Zamýšľa sa aj nad novodobým kultom dieťaťa, ja ako učiteľka jej rozumiem. Vnímate to aj vy vo svojom okolí? Aké boli deti kedysi, akí sme boli my, a aké sú dnes?

Myslím, že v 80-tych či 90-tych rokoch, keď som vyrastala ja, nebolo úplne zvykom podriadiť svoj život dieťaťu a spraviť z neho centrum svojho sveta. Samozrejme, je vecou každej rodiny, ako si nastaví priority, domnievam sa však, že deťom neprospieva, ak im rodičia zametajú cestu a riešia každý ich problém. Svoju úlohu rodiča beriem tak, že deti pripravujem na samostatný život. No a v „reálnom svete“ nemožno od cudzích ľudí čakať, že padnú na zadok z toho, aké je moje dieťa úžasné a s radosťou budú tolerovať rôzne jeho ťažšie znesiteľné prejavy. Preto nie je podľa mňa správne nastaviť takto očakávania dieťaťa. Verím, že každé z mojich troch detí vie, že je dôležitým a milovaným členom našej rodiny, ktorá sa ale skladá aj z iných, rovnako dôležitých a milovaných členov, a tí majú tiež svoje vlastné potreby a záujmy.

Nebudeme konkrétne, ale môžem povedať, že v románe si dve postavy rovnakého pohlavia nájdu k sebe cestu, hoci predtým mali partnerov opačného pohlavia. Téma LGBTI+ je dnes na Slovensku veľmi pretriasaná, niektorí politici ju využívajú na strašenie a manipulovanie časti spoločnosti. Môžeme sa pobaviť aj o tejto téme? Ste za registrované partnerstvá?

Jednoznačne som za uzákonenie manželstiev osôb rovnakého pohlavia, ako aj možnosti adopcie detí takýmito pármi. Hoci sa snažím počúvať tvrdenia odporcov takýchto legislatívnych riešení, priznám sa, že im nerozumiem.

Prečo ste do knihy vložili aj túto tému? Čo by sa podľa vás dalo robiť, aby sa členovia LGBTI+ cítili na Slovensku bezpečnejšie?

Téma lásky medzi dvomi ženami mi prirodzene vyplynula z deja. Nešlo o dáky prvoplánový zámer alebo ambíciu zviesť sa na nejakej vlne. Jednoducho vnímam, že je úplne normálne, ak dve ženy nadviažu vzťah, bez ohľadu na to, či predtým žili alebo nežili s mužom. Nemám systémové riešenia otázky bezpečnosti LGBTI+ ľudí na Slovensku. Som však presvedčená, že aj tí z nás, ktorí nevedia, ako problém riešiť na systémovej úrovni, môžu začať od seba, a teda robiť všetko preto, aby sa ľudia v ich prítomnosti cítili bezpečne, či už vo fyzickej alebo emocionálnej rovine.

Ako ste vnímali vraždu dvoch mladých ľudí pred bratislavskou Teplárňou?

Ako obrovskú tragédiu, inak sa to podľa mňa ani vnímať nedalo.

Aj vo Vyššej moci, aj v novom románe Bližšie ste nastolili tému starostlivosti, resp. potrieb starých či chorých ľudí… Je toto téma, ktorá vám neustále zamestnáva myseľ?

Nejde tak ani o to, že by som sa touto témou chcela zamestnávať, akurát na ňu v práci aj v osobnom živote neustále narážam. Jedna vec je praktická stránka, teda ako dosiahnuť, aby potreby starších a chorých ľudí boli naplnené. Inou otázkou je, ako nájsť v tom napĺňaní zmysel.

Čo by si mali čitatelia odniesť z vašej novej knihy, o čom ste premýšľali pri písaní, že by v nich mohlo zarezonovať?

Pre mňa je z tej knihy kľúčovou myšlienka, že sa nemusíme neustále zužitočňovať a o niečo bojovať. Dôležité je, aby sme žili svoj autentický život, ale nie iba vo vlastnej hlave, aj navonok. Banálne, však, ale zároveň veľmi ťažké.

Je pre vás písanie aj akousi formou terapie?

Vyššia moc bola pre mňa terapiou a písaním sa mi podarilo zbaviť sa frustrácie, ktorej som v tom čase čelila. Úspešníci a Bližšie neboli terapia, iba čistá radosť z písania a slobody, ktorú mi prinášalo.

Kde a kedy sa vám píše najlepšie?

Najlepšie sa mi píše doma, keď som sama a nik ma nevyrušuje. Dokážem písať aj na iných miestach, musím tam ale mať pokoj.

Sledujete sociálne siete, čítate literárne časopisy? Teda, zaujíma ma, či sledujete recenzie a kritiky. Je nejaká, ktorá vás potešila viac než iné alebo, naopak, rozčarovala?

Reakcie sleduje najmä moja najstaršia dcéra, ktorá ma na ne vždy aj upozorní. Na moje knihy dosiaľ vyšlo iba pár recenzií a každá ma zaujala, niektoré (napríklad v Sieťovke) ma aj veľmi potešili. Možno aj tým, že som v literatúre relatívne nová, ma veľmi baví dozvedať sa, čo si o mojich knihách myslia ľudia, ktorí literatúre rozumejú. Recenzie sú teda pre mňa zaujímavé tým, že sú odborné a reakcie čitateľov zas svojou autentickosťou. Fascinuje ma aj rôznorodosť čitateľských reakcií – od nič otrasnejšie som v živote nečítal/a až po päťhviezdičkové pochvaly.

Sledujete slovenskú literárnu scénu? Kto vás naposledy zaujal?

Som veľká fanúšička tvorby Petra Pišťanka a Dušana Taragela, preto som si veľmi užila Taragelove Mafiánske balady. Nemohla som sa od tej knihy odtrhnúť, chodila som s ňou po byte, na záchod, jedla som nad ňou – teraz podľa toho aj vyzerá.

Nechávate sa inšpirovať inými autormi a autorkami, vedome či nevedome?

Vedome ani nie, určite som však ovplyvnená knihami, ktoré som prečítala, či už v tvorbe, ako aj v živote.

Akú knihu momentálne čítate? Máte obľúbeného autora alebo autorku, prípadne nejaký žáner?

V ostatnom období sa mi najviac páčili romány Fleishman is in trouble (vychádza aj v češtine pod názvom Fleishman má průšvih) a Long Island Compromise od americkej autorky Taffy Brodesser-Akner. Rada čítam bystré a vtipné knihy, spravidla angloamerických autorov. Mojou úplne najobľúbenejšou knihou je Boh vie od Josepha Hellera, milujem Kurta Vonneguta, ale aj ruskú klasiku, predovšetkým Dostojevského.

Čo je pre vás v každom dni dôležité?

Beh a kontakt s mojimi deťmi.

Môžeme sa tešiť na ďalší román?

O ďalšom románe momentálne nepremýšľam, teším sa z Bližšie 😊

Foto: Archív Kataríny Fedorovej