Zdenka Kollárová: Vaky

„Vždy som si predstavovala, čo všetko svoje dieťa naučím, čo mu ukážem. A teraz sa to zdá zbytočné, lebo to bude chlapec.“

Jedinečný príbeh, tak trochu bizarný a zvláštny, kde sa svet otočí hore nohami. Zahoďte predsudky. Muži robia všetky tie neviditeľné domáce práce a navyše sa od nich očakáva, že budú aj v očakávaní. „Sú predsa jemné stvorenia, nemajú vyššie ambície, ako venovať sa domácnosti a deťom.“

Novinárka Zora sa už nevie dočkať, kedy plod, ktorý zatiaľ nosí pod srdcom prenesú do rodiaceho vaku jej manžela. Jeho úlohou je dieťa donosiť aj sa oň postarať. Ženy sú predsa vedkyne, športovkyne, riaditeľky, vojačky… Označenie v mužskom rode sa oficiálne nepoužíva. Predstava, že by Zora mala na vizitke napísané novinár je nereálna. Ženská kariéra nadovšetko, veď kto by uživil rodinu? Lenže dochádza k zvratu, keď Zorin manžel – Martin Zajíčkovej (aby bolo jasné, patrí žene menom Zora Zajíčková), má nehodu a prichádza o svoj vak. Zora je zúfalá. Má primäkké srdce, ako tvrdí jej mama, príliš mužské. Kto donosí jej dieťa? Dobrovoľník neprichádza do úvahy.

Spomenie si na rozhovor so starou pani Evou, ktorá ju presviedčala, že kedysi ženy bežne rodili. A nebolo to až tak dávno. Zora sa vtedy tomu smiala, konšpiračná teória, niečo mimo moderného sveta. Ale čo ak nie? Je to však riskantné. Neposlušnosť sa trestá. Ženy predsa nerodia, je to vylúčené! Mala by dať dieťa zmraziť, kým sa nenájde dobrovoľník, inak sa dostane do hľadáčika strážkyň života. Ak sa zavrie doma, nebude mať príjem a Martinov plat by im nepostačil, aj keby sa išli pretrhnúť. Našťastie, Zora získava podporu od svojej šéfredaktorky. Môže pre nich ďalej pracovať, avšak pod podmienkou, že bude písať o tom, čo prežíva. A tak si Zora prechádza niečím, čo nepoznala, od hormonálnych zmien, rôznych nálad a zápasov so ženskosťou. V našom svete ide vlastne o mužnosť.

Zora trčí doma a situácia v ich domácnosti sa otáča. Martin od nej vyžaduje, aby navarila, upratala… Práce pod ženskú dôstojnosť odporujú všetkému, čo Zoru kedy učili a k čomu ju viedli. Okrem toho sú pod oknami strážkyne, ktoré na dieťa dohliadajú, kým hore nerozhodnú nielen o jeho budúcnosti, ale aj budúcnosti rodičov…
Kniha Vaky je jednoducho úžasná. Neodlepila som sa od nej, kým som ju nedočítala. Originálny štýl spracovania, skutočne veľmi živý a vierohodný, vás vtiahne do deja od samého začiatku. Evino rozprávanie vám umožní dostatočne si predstaviť, ako k tomu došlo a ako takéto mužské tehotenstvo funguje. Autorka má neskutočný talent a už teraz sa teším na jej ďalší príbeh.

„Pani redaktorka, niekto vás zháňal,“ zastaví ma muž na recepcii.

„Kto?“ opýtam sa. Myšlienkami som ešte pri prenose, tak mu najprv nevenujem plnú pozornosť.

„Nejaká staršia žena. Čakala na vás hodinu. Keď som jej povedal, že prídete neskôr, napokon odišla,“ drmolí a niečo mi podáva. „Vravela, že sa vám ozve, a nechala vám túto obálku.“

„Ďakujem.“

Vezmem obálku do ruky. Je prekvapivo ťažká. Starý papier miestami zosivel. Akoby dlho ležala zabudnutá na zaprášenej poličke. Vybehnem po schodoch a zamierim k svojmu stolu. Je zaprataný papiermi, starými novinami, mojimi poznámkami. Stojí tam aj môj hrnček a všade sa povaľujú perá. Nikde nikto. Redakcia je prázdna.

Väčšina redaktoriek pracuje z domu. Často aj ja, moja domáca pracovňa je dokonale vybavená. A vďaka Martinovi aj uprataná. Niekedy mám však rada okolo seba ruch. Ešte aj dnes platí, že najlepšie informácie človek získa naživo.

Roztrhnem obálku od neznámej ženy a na stôl sa vysype kopa papiera. Útržky starých časopisov, novín, nejaké dokumenty, fotografie a akýsi list. Ten vezmem do rúk ako prvý.

Zdenka Kollárová: Vaky, Artis Omnis 2024, 200 strán