Oľga Gyárfášová Ako sme žili v rokoch normalizácie

Obdobie tzv. normalizácie v Československu pripadá na dve desaťročia do okupácie vojskami Varšavskej zmluvy a následne dočasným pobytom sovietskych vojsk v roku 1968 do novembra 1989. Hoci táto doba ma obrovské množstvo stále žijúcich svedkov, znalosti o nej podliehajú eróziám a najmä spomienkovému optimizmu. O to dôležitejšie je, že vznikajú svedectvá tých čias, ktoré prinieslo na začiatku roku 2024 vydavateľstvo Aspekt v podobe rozhovorov Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie. Renomovaná sociologička, jedna z priekopníčok a zakladateliek nezávislého výskumu verejnej mienky, bola v druhej polovici 70. rokov súčasťou bratislavského alternatívneho spoločenstva, sa v nich rozhodla priblížiť životné príbehy žien, ktoré osobne poznala v prostredí vzdorujúcom režimu.  Ako sama hovorí v predslove: „Moje rozhovory s desiatimi aktérkami vzdoru sa dajú čítať na mnoho spôsobov. Spoločne načrtávajú čosi ako skupinový portrét a zároveň čiastkový obraz doby.“  Nielen kredit autorky samotnej ale aj zoznam oslovených je zárukou diela z vysokou výpovednou hodnotou. Tamara Archlebová, Marta Botta, Jolana Kusá, Gabriela Langošová, Ľuba Lesná, Ľudmila Pastierová, Julia Sherwood, Marta Šimečková a Dorota Šimeková patrili so svojimi rodičmi alebo životnými partnermi ku kľúčovým osobám disentu.

Ich osobné príbehy ukazujú v plnej nahote zvrátenosť socialistického režimu, ktorý prostredníctvom  represívnych orgánov, akými boli štátna bezpečnosť a súdy, neraz úplne rozožral myslenie a vzťahy medzi ľuďmi.

Tamara Archlebová od mladosti vynikala svojím nekonformným správaním. Pôsobila ako kunsthistorička aj novinárka, prekladateľka a spisovateľka. Jej prvý manžel Gabriel Levický podpísal Chartu 77 a represie Štátnej bezpečnosti ho dotlačili k emigrácii. Druhý manžel Vladimír Archleb prezývaný Rachel (1953 – 2007) patril k okruhu undergroundových básnikov.

Veľmi som pociťovala pretvárku, lebo to jednoducho nebola pravda. A najmä, keď som potom videla tie rozdiely, že komunisti mali vlastné obchody úplne ináč zásobené a napríklad mali vlastné letoviská, kde hodovali. Ale v mene komunistickej idey sa hrali na rovnosť.

Mária Botta vytrvalo hľadala možnosti, ako emigrovať. Po maturite vystriedala niekoľko zamestnaní, ale nechcela ostať žiť v socialistickom Československu. V roku 1977 spolu s vtedajším manželom, neoficiálnym umelcom, maliarom Emilom Miklem emigrovali za veľmi dobrodružných okolností do Švédska, kde časom získala občianstvo. Po rozpade manželstva odišla na Nový Zéland a neskôr do Austrálie.

Kráčame si dole z vŕšku a naproti nám dvaja policajti. A ako sa to už vtedy robilo: „Kam idete? Občianske!“ Tak sme ukázali občianske a mne tam jasne svietilo, že nepracujem. Hneď sa ma policajt pýtal: „Mladá pani, prečo nepracujete? Viete, že je to nelegálne? Budete musieť ísť do väzenia.“ Lebo vtedy bolo za príživníctvo väzenie.
Skoro som omdlela, lebo som vedela, že už máme doložky, všetky peniaze sú het. Toto sa mi nemôže stať! A ani neviem, ako mi to prišlo na rozum, že jediná situácia, keď žena nemusela byť zamestnaná, bola, keď bola vydatá.
Tak som mu povedala, „veď my sa plánujeme zobrať“. Ale nikdy sme to neplánovali. Síce sme mali romantický vzťah, ale nenasledovalo to nejako logicky, že by sme sa mali zobrať, tam išlo o iné veci.

Pozrel sa na mňa a hovorí: „No a kedy?“ A ja hovorím: „Už čoskoro, veď vám donesieme dôkaz.“ A oni: „Musíte sa behom troch dní na polícii objaviť a musíte preukázať, že sa beriete.“

Pri pasovej kontrole sme hneď povedali, že sme z Československa, žiadame o politický azyl a tu máme papiere, ale sú falošné. A oni na to „ako ste sa sem dostali?“ Hovorím, „bohužiaľ, tie papiere sú falošné“. A oni, že „aha, falošné papiere, tak vy ste tu nelegálne a musíte okamžite do väzenia, lebo to je proti našim zákonom“. No a to boli časy, keď v západnej Európe vyčíňali palestínski teroristi. Emil vyzeral úplne ako Palestínčan. Mysleli si, že predstierame, kto sme, že sme vlastne z Palestíny a hrozne sa nás báli.
Mysleli sme si, že nás prijmú ako hrdinov, lebo sme cítili, že sme hrdinovia. A oni v nás videli kriminálnikov. Už ani neviem ako, dostali sme kontakt na českého novinára, ktorý žil vo Švédsku. Jeho švédčina bola taká dobrá, že mohol byť novinárom v najväčšom denníku Svenska Dagbladet. Telefonicky sme mu vysvetlili situáciu. A on hovorí, že nemôže dopustiť, aby Švédi s nami takto jednali.

Jolana Kusá zažívala počas normalizácie politickú perzekúciu najmä po tom, ako jej manžel Miroslav Kusý podpísal Chartu 77 a angažoval sa v disidentskom hnutí. Narodili sa im dve dcéry. Po vyhodení z fakulty začala pracovať v novovznikajúcom systéme manželských poradní.

S prekvapením sme pozerali, kto do tých previerkových komisií ide. Boli sme presvedčení, že nikoho nenájdu, však tam slušný človek predsa nepôjde.

Ľudsky to bolo nesmierne protivné. Vieš, sledovať, ako sa lámu charaktery a akí vlastne ľudia sú. Odvtedy viem o ľuďoch skoro všetko, čo sa dá vedieť.

Štátna bezpečnosť mala veľkú moc. Ja som to stále brala tak ľudsky a naivne, našťastie som príliš nezvažovala tú ich politickú a organizačnú moc. Mali v rukách všetko – mohli vybaviť jasle, mohli ťa zbaviť zamestnania, dať ti zamestnanie, deti do školy prijať, vyhodiť…

Aj do mojej práce chodili často, nepríjemné bolo, keď prišli a povedali, „pani Kusá, pôjdete s nami“. A takto ťa obstúpili, jeden z jednej strany a druhý z druhej, pred očami kolegov. Odvádzajú ťa pred ľuďmi z práce ako nejakého zločinca. Neskôr som sa dozvedela, že nemusím ísť s nimi. V rámci disentu začala fungovať sebaobrana, boli spísané pravidlá o základných zákonoch, ktoré regulujú správanie polície, vrátane ŠtB. Naučila som sa, že mi majú dať písomné predvolanie a mám sa dostaviť na určenú hodinu, ale že podľa zákona nemajú právo ma takto odvádzať.

Júlia Sherwood nemohla za normalizácie študovať. Režim ju tak trestal za rodičov – Agneša Kalinová a Ján Ladislav Kalina boli po roku 1970 politicky prenasledovaní ako „nepriatelia socializmu“. Dlhodobá perzekúcia nakoniec v roku 1978 doviedla rodinu k vysťahovaniu do Nemecka. Júlia Sherwood vyštudovala jazyky, vydala sa, narodila sa jej dcéra. S manželom Petrom Sherwoodom sa usadili v Londýne, kde okrem niekoľkých rokov strávených v Severnej Karolíne žije dodnes.

O pár dní ráno u nás zazvonili a odviedli ich. Ešte sa pamätám, že otec sa pýtal, či si má zobrať zubnú kefku. A oni, že „nie, však večer sa vrátite domov“. Keďže sa večer nevrátili, vybrala som sa druhý deň na Februárku so zubnými kefkami pre oboch. A kým sa niekomu uráčilo prísť sa so mnou rozprávať, tak som sa len pozerala na ľudí, ktorí prichádzali do budovy a vychádzali z nej. No, absolútny prierez obyvateľstvom. Mala som pocit, že úplne každý môže byť fízel, lebo boli tam starší, mladší, študenti, robotníci, inteligentne vyzerajúci ľudia. A to teda bolo hrozné!

Potom na otvorení divadelnej sezóny v Národnom divadle mal prejav súdruh Gejza Šlapka. Spomenul v ňom, že „predstavte si tú drzosť, že Kalinovci chceli prepašovať svoju dcéru na vysokú školu“. To sa mi zdalo a dodnes sa mi zdá absolútne absurdné! Čo by sa stalo tomu idiotskému režimu, keby mi bol dovolil študovať a prečo je to téma, o ktorej sa má hovoriť na otvorení sezóny Národného divadla? Myslím si, že to veľmi charakterizuje tú dobu.

Ľuba Lesná  v rokoch normalizácie udržiavala kontakty s bratislavským alternatívnym prostredím a venovala sa divadelnej kritike. Jej otec, popredný novinár Ervín Lesný po roku 1968 emigroval do Nemecka, čo pre ňu znamenalo rôzne ústrky, prekážky a perzekúciu zo strany Štátnej bezpečnosti. Je investigatívna novinárka, bývalá redaktorka a politická komentátorka Rádia Slobodná Európa, autorka poviedok, románov a divadelných hier.

Asi po roku si ma riaditeľ zavolal do kancelárie a hovorí, že už som sa tam rozhliadla a teraz nastal čas, aby som ho informovala, čo sa deje v redakcii. A nech mu píšem hlásenia. Hovorím, „ja nebudem nič písať“. On sa zasmial – za sebou mal peknú starožitnú skriňu z masívneho dreva – a hovorí: „Čo si myslíte, čo je v tej skrini? V tej skrini je plno udaní. Tak mi ich píšte aj vy, mňa to zaujíma.“ Keďže som odmietla, stále ma vyhadzovali. Dokonca som mala aj pracovnoprávny súd, že aká som neschopná a dostala som pokarhanie aj nejaký peňažný trest.

Gabriela Langošová s manželom Jánom Langošom pripravovala a rozširovala periodické samizdaty a organizovali rôzne filozoficko-politické stretnutia s disidentmi na Slovensku a v Čechách.

Najviac som sa bála, že niečo urobia deťom. Napríklad sa stalo, že nám niekedy o pol šiestej začali búchať na dvere a zvoniť a Jano bol niekedy hrozný, povedal, že to je neslušné – on bol hrozne slušne vychovaný – a že skôr ako o pol siedmej im neotvoríme. Ale bolo strašné tú hodinu vydržať.

Ľudmila Pastierová sa v 80. rokoch podieľala na vydávaní samizdatovej literatúry a periodického občianskeho samizdatu so svojim manželom Olegom Pastierom. Pre túto činnosť sa o ňu zaujímala ŠtB. V roku 2022 ju Ústav pamäti národa ocenil ďakovným listom a pamätnou medailou za účasť na tvorbe a rozširovaní samizdatov v období neslobody.

Pre mňa sú matky – disidentky veľké hrdinky. Mať zavretého manžela, talentované deti, ktorým nie je umožnené študovať, existenčné finančné problémy, lebo vyžiť z platu upratovačky je predsa len ťažšie a k tomu všetkému tieto ženy vydržali, nezmenili názor, odolali tomu neuveriteľnému tlaku. Ale ja som to tak nemala. Tým, že som nemala deti – to bola zásadná vec, som nemala obmedzenia, žiadne záväzky, starosti. Čiže som ani nemusela mať obavy, čo by sa im mohlo stať. Naozaj som išla všade sama za seba.

Anna Budajová manželka disidenta, umelca a politika Jána Budaja.

Ale nevieš si predstaviť, akému stresu sme boli vystavení po Novembri. Vkuse mi zvonil telefón a ľudia mi nepredstaviteľne škaredým spôsobom nadávali. Príšerne útočili na Jana. Nevieš si predstaviť – ja tehotná s Dankom a oni útočili na Jana, že nech ide za Dunaj, Maďar a neviem čo. Proste tie choré mozgy, ktoré začali vtedy pôsobiť. Veľa ľuďom prekážal, lebo bol priamy a čestný. Tak som sa často bála rovnako ako za totality. Zlo neskončilo.

Dorota Šimeková sa začiatkom 70. rokov stala aktívnou členkou neregistrovanej cirkvi Hnutie zjednotenia reverenda Muna, čo vtedajší režim hodnotil ako protištátnu činnosť a mnohých mladých ľudí odsúdil na viacročné nepodmienečné tresty.

Trinásť mesiacov sme boli vo vyšetrovacej väzbe a potom bol súd. Bola som odsúdená na štyridsaťštyri mesiacov, sedela som v rokoch 1973 – 1977. Silu mi dávalo vedomie, že som nevinná, že som nespáchala žiaden trestný čin. Ten ideál bol pre mňa silný. Pochádzam z veľkej rodiny a základom učenia Božieho princípu je, že pozitívna zmena sa má uskutočniť cez rodinu – keď bude vzťah muža a ženy, rodičov a detí harmonický a bude spojený s Bohom ako kozmickým zdrojom celej energie. Bola som tým nadšená a v tomto duchu som aj odpovedala na otázky.

Marta Šimečková bola súčasťou bratislavského alternatívneho spoločenstva, autorsky aj prekladmi prispievala do samizdatových časopisov a podieľala sa aj na iných neoficiálnych aktivitách. Po roku 1989 bola redaktorkou novovzniknutého vydavateľstva Archa. Bola zakladajúcou členkou a prvou predsedníčkou Amnesty International na Slovensku.

Neviem, kam inam by som chcela patriť. Bol to jediný verejný priestor, ktorý bol aj pre mňa. V neslobodnej spoločnosti neexistuje verejný priestor ani verejnosť v tom zmysle, ako sme ho začali používať potom. Preto možno to slovo nadobudlo v Novembri taký význam. Verejný priestor som brala ako priestor, kde sa nemá pľuť. Ale nie ako priestor, v ktorom by som sa mohla uplatniť alebo hovoriť o svojej skúsenosti či presvedčení.

Na konci knihy nájde čitateľ veľmi užitočný „výkladový“ slovník pojmov, ktoré sa vyskytujú v rozhovoroch od Augusta 68 po Zväz československo-sovietskeho priateľstva – ZČSSP. Plus tridsaťstranovú štúdiu Zuzany Maďarovej k spomienkam aktérok z bratislavského alternatívneho priestoru na obdobie normalizácie Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru. Skutočnosť, že ide o odbornú publikáciu a nie beletriu, dopĺňa rozsiahly zoznam použitej literatúry.

Rozhovory Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie, by mali byť povinným čítaním najmä pre generáciu, ktorá ich nezažila a aby si  ich nemusela  zopakovať.

Ďakujem vydavateľstvu Aspekt a najmä pani Kataríne Krnovej za poskytnutie recenzného výtlačku a trpezlivosť.