Ťažší príbeh akoby ste možno z anotácie čakali. O to zaujímavejší a živší!
Kniha ukazuje našu spoločnosť v celej nahote. Adriane stačí v podstate jednoduchý príbeh obyčajnej ženy, aby ukázala závažné spoločenské problémy ako viktimizácia obete, povrchnosť a predsudky.
Kniha sa mi dostala pod kožu. A nie je to len príbehom, ale aj Adrianiným písaním! Scény som pri čítaní videla pred sebou farebné, v plnej kráse. Časti písané z pohľadu hlavnej hrdinky, dopĺňa pohľad na rozprávača na iné osoby a my tak v niektorých chvíľach vieme viac ako ona. A azda i preto s ňou viac cítime.
O čom kniha je?
Hlavná hrdinka po traumatickom zážitku žije svoj život na autopilota. Je takmer dokonalá partnerka, manželka, matka a gazdiná. Až priveľmi sa snaží zamaskovať svoje trápenie, nevšimne si, že jej vzťah je iba navoňaná mŕtvola, uhynutý kôň, ktorého márne popchýna…
Všetko ukáže až choroba dcéry a hrozba darovania obličky. Monika v hádke vykričí mužovi, že nejde o jeho dieťa. Manžel v záchvate urazenej ješitnosti páli všetky mosty, čo držali rodinu po kope.
Roman Regent mi bol skrz-naskrz nesympatický. Úspešný, arogantný a zahľadený do seba. Myslím si, že ak by sa Monike nestalo, čo sa jej stalo a nemíňala všetko energiu na ukrývanie tajomstva, sama by si to všimla oveľa skôr.
„Dokončila som ten úmorný preklad. Bola to fuška. Tristošesťdesiat strán o…“
„Ozaj,“ prerušil ma zdvihnutou rukou. „Zajtra ráno odlietam na dva dni do Londýna, zabudol som ti povedať. Pobaľ ma, prosím.“
Monika prežije traumu v podobe tej najhoršej nielen nočnej mory každej ženy. Rozhodne sa všetko utajiť. Napriek tomu, že ju mama nabáda, aby šla na políciu, neurobí to. No dá sa jej čudovať? Žiaľ, žijeme v spoločnosti, kde sa radšej tvárime, že je všetko v poriadku a z násilných činov viníme skôr obeť ako páchateľa.
„Nič mu nedokážu a nakoniec sa to obráti proti mne. Nik ma nebude brať vážne.“
Monika napriek vlastnej traume, stále chráni svojho muža pred realitou života. Klame ho, aby sa nič nedozvedel. Obhajuje to tým, že by to ohrozilo jeho kariéru, že by sa jej nedotkol…
A má pravdu. Jej muž, významný podnikateľ, je nedorastené decko, ktoré sa zloží pri prvom závane ťažšej situácie. To, ako čelí problémom ukazuje, že svoju ženu nielenže nikdy nepoznal, nevnímal ako rovnocenného človeka, ale ju ani nemal tak obyčajne ľudsky rád. Ostatne, nám to Adriana ukáže v jeho spomienkach na začiatky ich vzťahu, keď Roman priznáva, že mu dlho trvalo kým ju začal milovať. Ale aká je tá jeho láska? Povrchná, samá pozlátka a Monika ako vtáčik zavretý v dokonalej klietke.
A záver? Prekvapivý, briskný… pravdivý!
Po vyrozprávaní všetkého, čaká Monika vlnu otázok. Márne. Ľudia, čo ju kruto odsúdili, jej proste odpustia a rozhodnú sa tváriť, že sa nič nestalo.
„Bol to iba úder osudu.“
„Zabudnime na to, čo sa stalo.“
Monika sa zbytočne pýta: „Zabudnime? A ako?“
Oni chcú ísť ďalej, pokračovať v živote ako doposiaľ, akoby sa nič nestalo. A ona?
Zatúžila som ešte zažiť niečo krásne.
Knihu odporúčam.
A myslím, že rozhodne nepatrí len do ženskej knižnice, čítať by ju mali aj muži. Možno by si uvedomili, že svet nie je taký čierno-biely a i to, koľko zla narobí necitlivý povrchný prístup. A tiež, že by mali svoje partnerky (aj partnerov) naozaj počúvať!