Čo sa vám ako prvé vybaví pri slove trubadúri? Ja som si to kedysi predstavoval ako veselých hudobníkov s trúbami pod hradbami. V skutočnosti to boli dvorní básnici a speváci, ktorí spievali o láske, najčastejšie neopätovanej. Slovo trubadúr pochádza zo starookcitánskeho (jazyk v južnom Francúzsku) „trobador“, čo je odvodené od slovesa „trobar“, teda „nachádzať“ alebo „tvoriť“ – najmä v zmysle tvoriť poéziu alebo hudbu. Takže trubadúr je vlastne „ten, kto tvorí (piesne, verše)“. Ich náprotivky v severnom Francúzsku sa volali truvérovci — tiež od „trouver“ = nájsť/tvoriť. Keďže sa nedá naraz aj recitovať aj hrať na ústny hudobný nástroj, určite pri tom netrúbili na trúbky.
Trubadúrska kultúra bola v Occitánii na vrchole v 12. a 13. storočí. Trubadúri, ako básnici a hudobníci, oslavovali ideál fin’amor (jemná láska), čo bola forma platonickej, idealizovanej lásky k šľachtickej dáme. Ich pôvod čiastočne vyplýval z pravidiel vtedajšej spoločnosti. Prvý syn dedil majetok, titul a zodpovednosť za rodinné meno. Druhý syn sa dával obvykle na duchovnú dráhu – ako mních, kňaz, neskôr možno biskup. Tretí, štvrtý syn – tí boli často „prebytoční“ v dedičstve, ale mali vzdelanie, prístup ku kultúre a talent, tak ich posielali na iné šľachtické dvory ako pážatá. A takto sa z nich stával „jongleur“ (žonglér, zabávač) alebo trubadúr.
A potom prišli krížové výpravy, pán domu odišiel, a na hrade ostala pani – mladá, krásna a často osamelá. A zrazu tu máme mladého šľachtica s lutnou, ktorý s ňou nemôže mať oficiálny vzťah, ale je dosť citlivý, aby o nej písal básne.
A tak sa zrodil kódex dvorskej lásky:
➡️ Láska je krásna, ale nemožná.
➡️ Dáma je nedostupná, ale obdivovaná.
➡️ Básnik spieva o túžbe, nie o naplnení.
Skúsme si názorne predstaviť rok trubadúra a zasaďme príbeh do reálneho prostredia. Píše sa rok 1249. Na hrade Najac, ktorý stál na hrebeni nad riekou Averyon, žije v dočasnom sídle Johanna, dedička grófstva Toulouse a dcéra Raymonda VII., kým jej manžel Alfonz z Poitiers bojuje vo Svätej zemi. Ako to už v týchto časoch platilo, ich zväzok bol skôr politickou dohodou. O absencii lásky by mohol svedčiť fakt, že ostali bezdetní. Kým Alfonz bojoval na krížovej výprave, Johanna mohla byť v tom čase múzou trubadúrov. Romantická, no historicky uveriteľná, predstava platonickej lásky v tej najlepšej okcitánskej tradícii.
Zápis z dvora Najac v roku Pána 1249
Aimar z Najac, tretí syn pána Gaubert de Najac, bez nároku na dedičstvo, zato s veľkou náklonnosťou k veršom a ženám
Deň tretí po svätom Jánovi
Dnes som znova počul jej smiech.
Znel ako striebro, čo padá na vodu. Znel tak blízko a predsa… nie pre mňa. Grófka Johanna sedela na galérii v modrom hodvábe a čítala list od manžela. Vraj už prešiel Antiochiu a zabil dvoch Saracénov. Hrdina.
Ja som zatiaľ zložil pieseň o tom, ako by som bol jej vankúšom. Nie mečom. Nie štítom. Vankúšom.
Túto pieseň som si zatiaľ nechal pre seba. Mladý básnik z Poitiers mi povedal, že to nie je dostatočne heroické. No čo vie on o vankúšoch…
Deň deviaty po svätej Márie Magdaléne
Pani Johanna ma požiadala, aby som jej zaspieval niečo nové. Moje ruky sa triasli. Lutna sa mi zdanlivo vysmievala — struny boli rozladené, ako moje myšlienky.
Ale zaspieval som. A keď som skončil, povedala len: „Znieš, ako by si mi chcel niečo povedať, no nevieš ako.“
Usmiala sa.
Potom odišla.
Ten úsmev ma prenasleduje. Viem, že nie som pre ňu nič — len hudba, ktorou zabíja popoludnia. A predsa…
Deň druhý po sviatku všetkých svätých
Je jeseň. Listy padajú ako zlé rozhodnutia. Grófka mi darovala rukavičku. Jednu.
Vraj pre šťastie.
Uložil som si ju pod vankúš. Nechcem vedieť, či ju darovala ešte niekomu. V mojej piesni je to dar lásky.
Záver roka
Môj brat si vzal bohatú vdovu. Druhý brat je už opátom.
A ja?
Ja som napísal baladu, ktorú si pani Johanna pohmkávala pri vyšívaní. To je môj život.
Nie je veľký.
Nie je slávny.
Ale je plný veršov, ktoré nikdy nevyslovím nahlas.
Johanna z Toulouse, vydatá za Alfonsa z Poitiers, toho času na krížovej výprave, považovaná za ženu, ktorá svojou krásou a silou vždy upúta pozornosť.
Deň tretí po svätom Jánovi
Aimar opäť predniesol svoju báseň o vankúšoch. Zvláštny chlapec. Jeho piesne sú krásne, no stále akosi prázdne. Dnes som ho požiadala, aby mi zaspieval.
Neviem, či si uvedomuje, že ma jeho piesne do istej miery držia pri živote, keď listy od môjho muža prinášajú len povinnosti a vyprázdnené slová.
On spieva o láske, ktorú nikdy nebude mať. A mňa to rozosmieva aj bolí zároveň. Láska sa stala hrou, ktorú nevyhráme.
Deň deviaty po svätej Márie Magdaléne
Rukavička, ktorú som mu dala, mi bola trochu nepríjemná. Vždy som bola praktická. Tento dar nebol o láske. Bol to len spôsob, ako ho udržať pri mne na chvíľu. Možno na trochu dlhšie.
Jeho pieseň sa mi dnes nezdala len ako rozprávanie o láske. Bola to jeho spoveď.
„Znieš, ako by si mi chcel niečo povedať, no nevieš ako.“ — Nuž, nie. Neviem, či je to láska, ktorú mi vyjadruje. Ale jeho pieseň ma drží pri živote, keď si znovu čítam listy od manžela.
Ach, keďže môj muž je v Antiochii, môžem si dovoliť aspoň toto: mať niekoho, kto mi zaspieva. Počúvať, čo si sám pre seba myslí. Je to osviežujúce. A niečo, čo mi dáva pocit, že život ide ďalej.
Deň štvrtý po sviatku všetkých svätých
Zima už prišla. Jej chlad mi pripomína, ako veľmi sa cítim osamelá. Mnohokrát si to nechcem priznať.
Aimar dnes prišiel so svojou novou piesňou. Zase ma obdivoval. Tento raz nie „vankúš“, ale „kvet“, ktorý nikdy neuvädne.
Som rada, že pri mne je. A predsa ma jeho obdiv vyčerpáva. Bude stále len obdivovať a spievať o neexistujúcej láske. Nie o mne, ale o svojej predstave o mne.
Môj muž je ďaleko, moja dcéra rastie, a ja tu len hrám rolu, ktorú nevyberám. Ale tieto piesne mi dávajú pocit, že niečo mám. Niečo, čo ma nesklame.
Deň posledný pred Vianocami
Aimar dnes spieval o svojej láske, ktorú nikdy neprežil. Možno o svojej láske k mne. Možno o láske, ktorú nikdy nebude mať. S jeho piesňami je to vždy zložité. Ale ja viem, že moje miesto tu na dvore je pevne dané. Možno som túto rolu nevybrala, ale neodídem z nej.
Je to zvláštne, ako láska a piesne môžu byť oboma, čo človek potrebuje, a zároveň tým, čo ho zväzuje.
Záver roka
Aimar sa nikdy nezmení. Ostane svojím spôsobom trubadúrom. Možno to je lepšie. Potrebuje piesne, aby dal zmysel svojej prázdnote. Ja potrebujem len túto chvíľu. A možno občas trochu vankúša.
No a teraz trochu skutočnej trubadúrskej poézie od Pierra Vidala. Písal v rokoch 1180 až 1205 a patrí k tretej generácii trubadúrov. V starých komentároch k jeho básňam sa zachovali mená viacerých dám, o ktorých spieval, ako aj mnohé príhody z jeho života. Ostalo po ňom 55 jeho piesní, z ktorých 12 má pôvodné melódie. Ukážka je z výberu Preklady Villiama Turčányho, ktoré vyšli v Slovenskom spisovateľovi v roku 1980 ako štvrtý zväzok edície Básnické preklady.
Sladká Provence
Dýcham z diaľky vzduch jej zdravý,
lahodný jak dúšok vína.
Kto, ach, kto sa nenadchýna,
keď sa o nej dobre vraví?
S každým slovom cítim chuť
ďalších sto slov o nej čuť!
Krásne mi je pri jej chvále.
Kde je kút tak usmievavý,
aký Vence a Rhone a siná
morská pláň tam obopína,
že až Durance radosť javí!
Tam kde je ten dobrý ľuď,
jasné srdce skryl som v hruď
tej, čo v smiech vie zmeniť žiale.
Azda v smútku deň svoj trávi,
kto sa sa na ňu rozpomína?
Radosť v nej sa započína –
a kto ju až k hviezdam slávi,
nevraví nám žiaden blud:
cnosť a skvost ten zhliadnuť
nedajú nám iné diale.
Ilustračný obrázok od WestGun Shuts z Pixabay
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.